Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pani Alice a jej neobyčajný svet

.časopis .literatúra

Keď sa pol hodinu pred oficiálnym vyhlásením snažil stály tajomník Švédskej akadémie Peter Englund pani Alice Munro oznámiť, že získala Nobelovu cenu za literatúru, dovolal sa len na odkazovač. Spisovateľka pokojne spala.

Podľa britského Guardianu si pani Alice ani neuvedomovala, že sa má nejaká cena udeľovať. „Netušila som to,” povedala kanadskej televízii CBC 82-ročná spisovateľka, keď ju zobudila dcéra a oznámila jej radostnú správu. „A vôbec som nevedela, že patrím do okruhu možných kandidátov literárnej nobelovky.”
Čitateľovi poviedok Alice Munro sa takmer nechce veriť, že sa to tak skutočne stalo. Veľmi sa to totiž podobá na ten neobyčajný svet, ktorý ich autorka dokáže tak majstrovsky vytvoriť a opísať. „Malí ľudia, veľké pocity,” charakterizoval Peter Englund dielo najnovšej literárnej nobelovkyne, keď na tlačovke v Stockholme zdôvodňoval rozhodnutie Švédskej akadémie.

.nespoľahlivý maják
V súvislosti s literárnymi cenami sa zvykne hovoriť, že sú akýmsi majákom v neprehľadnom mori literatúry: kníh vychádza oveľa viac, než dokážeme prečítať, literárne ceny – podobne ako knižné recenzie v médiách – nám pomáhajú vybrať si tie pravé.
Je to tak, no nie vždy v rovnakej miere. Kým napríklad Man Booker Prize, Goncourtova cena či naša Anasoft litera sú majákom spoľahlivým a jasne svietiacim, o literárnej nobelovke sa to nedá povedať. Je to dané jej širokým záberom, a nie celkom jasným zameraním. Kým Booker, Goncourt či Anasoft litera oceňujú prozaické diela vydané v predchádzajúcom roku na jasne špecifikovanom jazykovom teritóriu, Nobelova cena za literatúru sa udeľuje teoreticky komukoľvek. Kým každoročne sa meniace poroty tých prvých vyberajú knihy, ktoré považujú jednoducho za „najlepšie”, Švédska akadémia odmeňuje, v duchu Nobelovho odkazu, „vynikajúce dielo na poli literatúry s idealistickým zameraním”, pričom sa tým nerozumie konkrétna kniha, ale celoživotná práca. Čerstvá 28-ročná držiteľka Man Booker Prize Eleanor Cattonová z Nového Zélandu si ako autorka zatiaľ len dvoch kníh teda bude na prípadnú nobelovku musieť ešte nejaký rok počkať.
Pri čítaní zoznamu literárnych nobelovcov má preto človek zmiešané pocity. Na jednej strane svetoznámi majstri ako Hemmingway, Vargas Llosa, Pamuk, Singer či Milosz, na druhej autori ako Vicente Alexaindre, Frans Eemil Sillanpää či minuloročný laureát Mo Yan. Je možné, že sú to veľkí spisovatelia, no ani milovníci literatúry o nich veľa nevedia. Jednoducho povedané: Švédska akadémia pri svojom rozhodovaní niekedy zohľadní aj mimoliterárne súvislosti.
Tento rok však nobelovský maják zasvietil presne. Je možné, že bez neho by sme knihy Alice Munro prehliadli, a to by bola veľká škoda.

.neobyčajné príbehy
Alice Munro sa narodila ako Alice Ann Laidlaw v roku 1931 v mestečku Wingham v kanadskom štáte Ontario do rodiny chovateľa líšok a učiteľky. Písať začala na strednej škole, jej prvá poviedka bola publikovaná v roku 1950, keď mala 19 rokov. Na prvú knihu čakala osemnásť rokov, no keď v roku 1968 vyšla (mala názov Tanec šťastných tieňov), hneď dostala Cenu generálneho guvernéra, ktorá je najprestížnejším literárnym ocenením v Kanade. Tieto ceny dostala v ďalších rokoch ešte tri. Dvakrát získala Gillerovu cenu a v roku ??? jej bola udelená Medzinárodná Bookerova cena (udeľuje sa každý druhý rok za celoživotné dielo v angličtine napísané alebo do angličtiny preložené).
Alice Munro doteraz vydala trinásť pôvodných poviedkových zbierok a jeden román. Vďaka vydavateľstvu Paseka vyšli štyri poviedkové zbierky v českých prekladoch, tri z nich sú stále dostupné v kníhkupectvách.
V poviedke Nepřítel, přítel, ctitel, milenec, manžel z rovnomennej zbierky (Paseka, 2009) najprv pozorujeme sebavedomú slúžku Johannu, ako zariaďuje sťahovanie nábytku z domu pána McCauleyho do domu istého Kena Boudreaua v mestečka Gdynia s dominantným kostolom („Pojmenovali ho po neznámém světci – svatém Vojtěchovi.”) kdesi hlboko v kanadskom vnútrozemí. Postupne vychádzajú najavo zaujímavé súvislosti: zisťujeme, že ide vlastne o krádež, za ktorou sú sentimentálne dôvody. To sa však už na všetko dívame očami Edith a Sabithy, zlomyseľných dievčat, ktoré Johanne nachystali krutú pascu. Johanna je však silnejšia, než sme si na prvých stranách poviedky mysleli...
Poviedka Fantazie z doteraz poslednej preloženej zbierky Alice Munro Příliš mnoho štěstí (Paseka, 2013) opisuje zdanlivo „obyčajný” príbeh mladej ženy menom Joyce, ktorá najprv žije s milovaným mužom, po čase sa stane obeťou mileneckého trojuholníka, neskôr sa vydá za bohatého starého pána a na jednej z hollywoodsky dokonalých záhradných slávností spozná neveľmi sympatickú mladú spisovateľku, ktorá jej nechtiac odkrýva dovtedy zakryté časti jej vlastného životného príbehu.
Tie poviedky sú pre rozsiahlu tvorbu Alice Munro typické. Hlavnými postavami sú skoro vždy dievčatá a ženy, ich príbehy sú – vždy, bez výnimky – celkom realistické. Často sa dokonca zdá, ako keby sa v nich ani nič dramatické nedialo. Dráma sa – podobne ako u Čechova, Hemmingwaya, Mitanu či u Flannery ‘O Connor – vykľuje z celkom nenápadnej obyčajnosti. Zo vzťahov, s charakterových profilov hrdinov a hrdiniek, z okolností, ktorým sa nemôžu vyhnúť. Pani Alice sa pritom zaobíde bez šokujúcich poínt, ktoré tak často menia poviedky na pridlhé anekdoty. Tie podstatné zvraty sa u nej vždy dejú vnútri. Často prekvapia, často odkryjú dovtedy nevidené časti našich vlastných príbehov.
Jediné, čo poviedkovým zbierkam Alice Munro hrozí, je to, že ich prehliadnete. A na to je dobrý nobelovský maják, ktorý tentoraz zasvietil spoľahlivo na vynikajúcu, hoci nenápadnú spisovateľku a jej neobyčajný literárny svet.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite