Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nová definícia smrti

.grzegorz Górny .časopis .klub

V Poľsku sa nedávno začala vášnivá diskusia o bioetike. Vyvolal ju profesor Jan Talar, keď povedal, že pri transplantáciách srdca dochádza k masovému usmrcovaniu darcov, ktorí sú ešte nažive.

Jeho slová vyvolali ostré protesty zo strany transplantológov. Ale problém je, že profesor Talar je lekár, ktorý dokázal zachrániť viacero pacientov, ktorí boli diagnostikovaní ako mŕtvi a ktorých orgány boli určené na transplantáciu.
Poľská debata nie je ničím výnimočným. Na celom svete sa nielen v medicínskych odboroch diskutuje o definícii mozgovej smrti (brain death). Táto definícia vznikla v roku 1968, stála za ňou tzv. Harvardská komisia, ktorá bola pod vplyvom transplantologickej loby. Predtým, podľa klasickej definície smrti, človek zomieral, keď sa zastavilo dýchanie a obehový systém (srdce prestalo biť). Takáto definícia však neumožňovala transplantácie srdca, pretože aby bola podobná transplantácia úspešná, srdce musí ešte biť. Preto padlo rozhodnutie, že potrebujeme inú, alternatívnu definíciu smrti. Na základe vyhlásenia smrti mozgu dochádza dnes celosvetovo k vyhláseniu smrti človeka a následným transplantáciám srdca.
V poslednom čase však spôsobuje táto definícia mnoho problémov. Existuje viacero prípadov, keď boli ľudia diagnostikovaní ako mŕtvi (na základe smrti mozgu), ale napriek tomu sa im podarilo zotaviť a dodnes žijú. V Poľsku je známy prípad jedenásťročnej Agnieszky Terleckej z roku 2003, ktorá spadla z koňa a nachádzala sa v kritickom stave.  Lekári jej diagnistikovali smrť (smrť mozgu) a rodičia súhlasili s transplantáciou orgánov svojej dcéry. V poslednej chvíli sa však dozvedeli o profesorovi Talarovi a zabezpečili jeho transport k svojej dcére.  Po štyroch dňoch sa Agnieszka dokázala posadiť, po mesiaci opäť chodila. Dnes študuje, je mladá, zdravá, normálne fungujúca žena.
Problém spočíva v tom, že prípad Agnieszky nie je až taký výnimočný. Podobných prípadov je na svete mnoho. A tie nás nútia položiť si otázku, či je smrť mozgu aj smrťou človeka, inými slovami, či ide naozaj o nezvratný proces. Máme pritom dočinenia s ľudskou bytosťou, ktorá si zachováva potrebnú telesnú teplotu, nie je tuhá, ani bledá, funguje imunitný systém, srdce bije, fungujú aj pľúca aj metabolizmus, iné rany sa hoja. Dotyčný ľudský jedinec je však napriek tomu, pre stav svojho mozgu, považovaný za mŕtveho.
Otázky sú nástojčivé: Prečo chirurg pred vykonaním transplantácie srdca pichne „mŕtvemu” silnú dávku lieku proti bolesti? Mŕtve telo by predsa nemalo cítiť bolesť. Prečo niektorí darcovia počas transplantácie  mykali nohami alebo rukami alebo sa náhle posadili? Prečo, ak je oficiálne pacient mŕtvy, reaguje jeho telo na zásah chirurga napríklad stimuláciou kardiovaskulárneho alebo hormonálneho systému?
Proti zástancom mozgovej smrti ide aj rozvoj medicínskych technológií. V roku 1968 nebola napríklad známa metóda hypotermie mozgu, ktorá spočíva v jeho podchladení na 33 stupňov Celzia, aby sa odstránil opuch mozgu. Brazílsky neurochirurg Cicero Coimbra tvrdí, že vďaka tejto metóde možno zachrániť 70 percent pacientov, ktorí boli v stave mozgovej smrti. V niektorých štátoch, napríklad v Japonsku, patrí táto metóda k medicínskemu štandardu. Do Poľska sa zatiaľ nedostala.
Všetko to svedčí o tom, že na svete rastie počet bioetikov a neurochirurgov, ktorí vyzývajú na zmenu definície mozgovej smrti. Týka sa to aj lekárov, ktorí vykonávajú prax transplantácie srdca, ako je napríklad americký lekár Robert Trough. Ten tvrdí, že je na čase prejsť od fiktívneho kritéria „brain death,” ktoré sa nedá vedecky obhájiť a priznať si, že mnohé z transplantovaných sŕdc sa odoberajú živým, a nie mŕtvym ľuďom.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite