Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hviezdny prach

.peter Lipa .časopis .hudba

Týždeň má krásne staré fotky a ja vraj môžem písať o čom chcem, najlepšie o jazze. Len tak mimochodom: po osemdesiatom deviatom sme sa – vtedy hŕstka zakladateľov Slovenskej jazzovej spoločnosti – dohodli, že vymažeme zo slovenčiny slovo „džez”. Mali sme pocit, že keď už sme raz slobodní, tak môžeme rozhodovať aj o tom. Nekonzultovali sme to s Jazykovým ústavom a džez sme pochovali. No jazz na Slovensku žije ďalej.

Džezáky (tu to jednoducho musí byť) majú tento týždeň 39. narodeniny, obísť ich preto nemôžem. Tých velikánov, ktorí sú na fotografiách, sme, nanešťastie, nestihli, ale tých mladších tu bolo dosť. Niekedy človeku urobí radosť hudobník, o ktorom som nikdy predtým nepočul. Tak vznikajú nové lásky. Ale ja všetkých našich účinkujúcich poznám a využívam šancu oznámiť vám, že tu budú dvaja skvostní moderní vokalisti, Bilal a Jose James, dvaja hviezdni saxofonisti Joshua Redman a Chris Potter a jeden geniálny gitarista Scott Henderson. To sú moje tipy, ale až keď si všetko v Inchebe vypočujete, zistíte, či niekto z tých ostatných účinkujúcich nebol este lepší.
Mnohé z tých fotiek vo mne vyvolávajú asociácie. Okrem toho že majú krásnu, nostalgickú atmosféru, pripomínajúcu staré zlaté časy, keď jazz kraľoval v rebríčkoch najpredávanejších platní a keď sa rodila jeho moderná podoba, zobrazujú osobnosti, ktoré do dnešného dňa znejú ako symboly tejto hudby.
Keď vidím, ale najmä keď počujem Armstronga, ktorého sme familiárne volali Lojzo, tak si musím spomenúť na moju mamu. Niekedy koncom 50. rokov som získal jeho EP a keď to doma počula, tak neverila vlastným ušiam, že holdujem spevu, ktorý podľa nej spevom vôbec nebol, pretože naša Jolika vyrastala na maďarských „halgató” a na operete. Mne sa ten jeho hlas pozdával od začiatku, najmä preto, že búral hlasové ideály. Jeho hra na trúbke je aj dnes unikátna a asi nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že všetci trubkári na svete si z nej niečo odniesli. A spieval tak dokonale ako hral.  Stardust – slávna to Carmichaelova pieseň – je v Armstrongovej verzii jedinečná ukážka jeho geniality. Vynechal tam polovicu pôvodných tónov, zmenil text, ale výsledok je neuveriteľne presvedčivý. Aj preto ju vokálny guru moderného jazzu Jon Henricks vedome na svojej verzii o vyše polstoročie neskôr doslova citoval.
Nina Simone je podobný prípad. Ja tomu hovorím zvuková ikona. Vytvorila také svojské, charakteristické verzie mnohých pesničiek, že svet spoznal možnosti, ktoré iní v tých piesňach netušili. Nina bola aj v Bratislave. To vedia len zasvätení. Priletela k nám ako hosť Bratislavskej lýry, ale jej komplikovaný život si s ňou zahral trochu extravagantnú hru. Nespievala tu, prespala v Harmónii (aké príznačné) a na druhý deň v trochu lepšej kondícii odletela späť.
Jamesa Wiliamsa si u nás v Československu tiež pamätáme. Emil Viklický využil štúdium na Berklee v Bostone aj na nadviazanie dobrých kontaktov s kolegami. A tak sa stalo, že k nám pozval Jamesa a nahral s ním platňu, ktorá potom vyšla v Supraphone.
Monk bol trochu podivín. Všetci pamätníci o ňom hovoria ako o zvláštnom človeku. Ten stolný tenis je pre mňa prekvapenie. Jeho syn, bubeník T. S. Monk, spomína na detstvo veľmi intenzívne. U Monkovcov sa často ukazovali známi hudobníci. Keď sa T. S. učil hrať na bicích, otec mu zavolal Maxa Roacha. Ale stalo sa aj to, že prišiel Miles Davis, otec odpočíval v posteli a malý T. S. na otcov pokyn vpustil síce Milesa do bytu, ale Monk ho nechal čakať v predizbe ďalšiu hodinu, kým sa rozhodol, že ho privíta. Monk napísal za život len 70 skladieb, ale aj tak je po Ellingtonovi druhým najhranejším skladateľom. Spolu s Dizzym a Birdom bol pri zrode be-bopu. Svet poznal Dizzyho podľa typickej trúbky so zdvihnutým korpusom a podľa nafúknutých líc, v ktorých si uchovával dostatok vzduchu na to, aby sa mohol počas hrania nadýchnuť do pľúc a hrať pritom bez prestania ďalej. Krásnu osobnú príhodu s Dizzym má bystrický hudobník Ivan Nagy, ktorý začiatkom osemdesiatych rokov hral vo Švédsku v jednom hoteli, kde Dizzy býval. Ivan prišiel v noci k jeho izbe a začal hrať na trúbke, hral tak dlho, kým Dizzy nevyšiel z izby, potom si s ním vymenil svoj malý kornetík a nakoniec si spolu zahrali.
A ešte je tu Stan Getz – človek , ktorý objavil pre jazzový svet brazílsku bossa novu, priniesol do Ameriky speváčku Astrud Gilberto a piesne jej manžela A. C. Jobima. Jeho veľkým vzorom bol aj ďalší muž na fotografii, tenorsaxofonista Lester Young. Na hlave mu nechýba jeho „pork pie hat”, ktorý ho tak preslávil, ze Charlie Mingus napísal po jeho smrti rozlúčkovú piesen Goodbye Pork Pie Hat.

Autor je jazzový spevák, zakladateľ, duša, tvár a hlas Bratislavských jazzových dní.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite