Už aj (si) to rozdal

Prekročme poplašné odhady, podľa ktorých sa úplné náklady arbitrážnych konaní so zdravotnými poisťovňami majú blížiť až k 50 miliónom. Na konštatovanie, že „zákaz zisku“, ktorého politickým otcom, matkou i patrónom je Robert Fico, je prípadová štúdia takého poškodzovania štátu, kde sa dá vina zosobniť na jednu konkrétnu hlavu, však bohato stačí aj tých 25 miliónov pre Achmeu. Postulovať sa to dá aj napriek samozrejmému faktu, že zákon, ktorý prikázal zdravotným poisťovniam hospodáriť so ziskom proti ich zámerom, schválil parlament a vypracovalo ministerstvo zdravotníctva. Nikdy by však nevznikol a ani poslanci, ani ministri by sa s ním nestretli, keby „zákaz zisku“ Robert Fico nechoval ako svoju fixnú ideu.
Odškodné pre Achmeu je skvelým námetom na rozšírenie zákona „o zodpovednosti za škody spôsobené výkonom verejnej funkcie“ na osobnú zodpovednosť ústavného činiteľa vo vzťahu k verejným rozpočtom (terajším nedostatočným obsahom zákona je zodpovednosť štátu voči občanom). Na rozdiel od káuz „obyčajného“ plytvania je totiž zákaz zisku vedomé poškodenie štátu. Už to tu bolo viackrát povedané: Ešte pred schválením zákona bol premiér opakovane vystríhaný, že novela o zdravotných poisťovniach je protiústavná a porušuje dvojstranné zmluvy o ochrane investícií, čiže je takpovediac naprogramovaná prehrať Slovensku na arbitrážach veľké imanie peňazí. Predseda vlády však všetky varovania nielenže ignoroval, on sa ešte populisticky nadúval, že „sa nebojí veľkej vojny s poisťovňami“, že si to s nimi „rád rozdá“, a podobne. Tak – už aj rozdal. Dvadsaťpäť miliónov.
Niet lepšieho argumentu v prospech zavedenia inštitútu zosobnenia škody než Ficova aféra s Achmeou. O to väčšmi, že špás so „zákazom zisku“ mohol vyjsť slovenských poplatníkov ešte podstatne drahšie. Našťastie, majitelia Dôvery ponechali jednu slovenskú schránku vo svojej vlastníckej štruktúre, takže svoj spor so štátom prehrali. Problém navyše však je, že kým došlo k verdiktu, slovenská strana minula aj tu na právne služby 7 miliónov eur...
Skutočnosť, že výdavky na externých právnikov, ktoré si doteraz „vyžiadal“ zákaz zisku, sa odhadujú v pásme 15 miliónov (a ešte stále nie sú úplné) viedla už dávnejšie k domnienke, že Ficov ideologický fundamentalizmus je len pláštikom na zakrytie najhlbšieho, najozajstnejšieho motívu zákazu zisku: Vyvádzanie štátnych miliónov cez právne kancelárie na rôzne spriatelené adresy. Na toto sú nesmierne nákladné arbitráže, ktoré sa „musia“ viesť, predsa ako stvorené. Po tom, čo honoráre trikrát obehnú zemeguľu, napríklad po trase Karibik, Delaware, Kajmanie ostrovy a Cyprus, sa účastníci o výťažok vždy pekne bratsky podelia.