V presskite nového slovenského filmu Zamatoví teroristi sa nachádza aj tento rozkošný citát z Draculu od Brama Stockera: Na konci vagóna sa v pološere týčili mohutné postavy miestnych horalov. Z ich mĺkvych tvárí išiel strach, snažil som sa rýchlo vrátiť na svoje miesto. „Nemusíte sa báť,“ povedal môj sprievodca. „To sú Slováci. Vyzerajú nebezpečne, ale v skutočnosti sú neškodní.“
Keď sa povie poviedkový film, zo skúsenosti si človek predstaví dva, tri, možno štyri kratšie filmy premietané naraz a s nejakou väzbou. Buď ich natočil jeden režisér, alebo sa každá zo súčastí pripisuje na vrub iného tvorcu. Zamatoví teroristi sa z tohto klasického ponímania vymykajú. Skladajú sa síce z troch samostatných príbehov, ale pod všetkými je podpísané to isté scenáristicko-režisérske trio: Palo Pekarčík, Ivan Ostrochovský a Peter Kerekes.
Stano, Fero a Vlado. Chlapíci v stredných rokoch, ktorým za mladi liezli komunistický marazmus a komunistická agresívnosť na nervy až tak veľmi, že sa, nezávisle od seba, rozhodli pre individuálne akty vzbury. A tie vždy nejako súviseli s výbušninami, a tie zas súviseli s voľakedajším paragrafom číslo deväťdesiattri – terorom. Za ten sa chodilo do basy aj na dlhé roky. Traja chlapíci spomínajú na svoje rebelské činy, ale zároveň nám odkrývajú aj svoju súčasnosť i to, nakoľko ich minulosť ovplyvnila ich súčasnosť. A veľa sa hovorí aj o partnerskej láske medzi ženami a mužmi.
Nie prvý raz sa ukázalo, že filmári majú radi presahovanie hraníc – z fikcie do dokumentu, z dokumentu do fikcie, nejeden dnešný dokumentárny film má mnohé vlastnosti hraného filmu, a naopak, hraný film využíva (zväčša formálne) postupy dokumentaristiky. Zamatoví teroristi tiež vradili do tohto hojne zastúpeného prúdu. Ide o dokument s fikčnými presahmi. Otázka je, či je to prelínanie vždy prospešné, občas, ale naozaj len občas, sa mi v Zamatových teroristoch zazdalo, že menej inscenovania by nebolo na škodu, pretože občas, ale naozaj len občas, pôsobilo ako dramaturgická výstuž, ktorá upozorňuje na nedostatočnú aktuálnu výnimočnosť hrdinu – dostatočnú v tom zmysle, že dnes by hrdina aj bez inscenovania utiahol svoju poviedku v tom správnom tempe.
Vždy ma poteší, keď sa potvrdí jedno moje dlhoročné „podozrenie“: hoci sme my Slováci vcelku ešte stále egocentrickí, zápecnícki, ľahostajní a zbabelí, boli a sú medzi nami aj hrdinovia. Pôsobí liečivo a perspektívne dozvedať sa o Stanoch, Feroch a Vladoch. Nie sú to hrdinovia najvyššieho lesku, ale o to sú nám bližší, o to nástojčivejšie môžu pospytovať naše svedomie. V malých dejinách sa ukrýva viac nádeje pre budúcnosť, než sme zväčša ochotní pripustiť. V tom sa mi film Pekarčíka, Ostrochovského a Kerekesa veľmi páčil. Napriek humoru (a niekedy až irónii) úcta a pocta tvorcov voči ich postavám ostávajú. A tak to má byť.
Ten film nie je len o minulosti – je aj o dnešku. Činnosť a nečinnosť, spoločenská angažovanosť, ľudská ľahostajnosť k okoliu, nerozumné (a, žiaľ, masové) podliehanie ponúkaným veľkohubým politickým klamstvám iba preto, lebo sú zabalené v škatuľke, ktorá sa otvára ľahšie než skrinka, kde je pravda – to sú záležitosti, ktoré nestrácajú na aktuálnosti nikdy a nikde. A teraz a tu u nás už tobôž nie.
Ten film nie je len o individuálnom boji proti totalitnej politickej moci, je aj o láske. V niektorých obrazoch vzťahová línia dej účelne košatí, obohacuje, iba niekedy, ale naozaj len niekedy, pôsobí trochu ako nadbytočná digresia.
Keď pôjdete do kina, či už na konci vagóna, alebo autobusom, možno v pološere jesenného podvečera, nemusíte sa báť. Film Zamatoví teroristi je väčšmi než dobrý.
Zamatoví teroristi (Slovensko, Česko, Chorvátsko 2013). Scenár a réžia: Palo Pekarčík, Ivan Ostrochovský, Peter Kerekes. Kamera: Martin Kollár. Strih: Marek Šulík, Zuzaza Cséplő. Zvuk: Tobiáš Potočný. Hudba: Marián Čurko. Účinkujú: Stanislav Kratochvíl, František Bednár, Vladimír Hučín, Amanda Nagyová, Marcela Bednárová, Iva Škrbelová.
Keď sa povie poviedkový film, zo skúsenosti si človek predstaví dva, tri, možno štyri kratšie filmy premietané naraz a s nejakou väzbou. Buď ich natočil jeden režisér, alebo sa každá zo súčastí pripisuje na vrub iného tvorcu. Zamatoví teroristi sa z tohto klasického ponímania vymykajú. Skladajú sa síce z troch samostatných príbehov, ale pod všetkými je podpísané to isté scenáristicko-režisérske trio: Palo Pekarčík, Ivan Ostrochovský a Peter Kerekes.
Stano, Fero a Vlado. Chlapíci v stredných rokoch, ktorým za mladi liezli komunistický marazmus a komunistická agresívnosť na nervy až tak veľmi, že sa, nezávisle od seba, rozhodli pre individuálne akty vzbury. A tie vždy nejako súviseli s výbušninami, a tie zas súviseli s voľakedajším paragrafom číslo deväťdesiattri – terorom. Za ten sa chodilo do basy aj na dlhé roky. Traja chlapíci spomínajú na svoje rebelské činy, ale zároveň nám odkrývajú aj svoju súčasnosť i to, nakoľko ich minulosť ovplyvnila ich súčasnosť. A veľa sa hovorí aj o partnerskej láske medzi ženami a mužmi.
Nie prvý raz sa ukázalo, že filmári majú radi presahovanie hraníc – z fikcie do dokumentu, z dokumentu do fikcie, nejeden dnešný dokumentárny film má mnohé vlastnosti hraného filmu, a naopak, hraný film využíva (zväčša formálne) postupy dokumentaristiky. Zamatoví teroristi tiež vradili do tohto hojne zastúpeného prúdu. Ide o dokument s fikčnými presahmi. Otázka je, či je to prelínanie vždy prospešné, občas, ale naozaj len občas, sa mi v Zamatových teroristoch zazdalo, že menej inscenovania by nebolo na škodu, pretože občas, ale naozaj len občas, pôsobilo ako dramaturgická výstuž, ktorá upozorňuje na nedostatočnú aktuálnu výnimočnosť hrdinu – dostatočnú v tom zmysle, že dnes by hrdina aj bez inscenovania utiahol svoju poviedku v tom správnom tempe.
Vždy ma poteší, keď sa potvrdí jedno moje dlhoročné „podozrenie“: hoci sme my Slováci vcelku ešte stále egocentrickí, zápecnícki, ľahostajní a zbabelí, boli a sú medzi nami aj hrdinovia. Pôsobí liečivo a perspektívne dozvedať sa o Stanoch, Feroch a Vladoch. Nie sú to hrdinovia najvyššieho lesku, ale o to sú nám bližší, o to nástojčivejšie môžu pospytovať naše svedomie. V malých dejinách sa ukrýva viac nádeje pre budúcnosť, než sme zväčša ochotní pripustiť. V tom sa mi film Pekarčíka, Ostrochovského a Kerekesa veľmi páčil. Napriek humoru (a niekedy až irónii) úcta a pocta tvorcov voči ich postavám ostávajú. A tak to má byť.
Ten film nie je len o minulosti – je aj o dnešku. Činnosť a nečinnosť, spoločenská angažovanosť, ľudská ľahostajnosť k okoliu, nerozumné (a, žiaľ, masové) podliehanie ponúkaným veľkohubým politickým klamstvám iba preto, lebo sú zabalené v škatuľke, ktorá sa otvára ľahšie než skrinka, kde je pravda – to sú záležitosti, ktoré nestrácajú na aktuálnosti nikdy a nikde. A teraz a tu u nás už tobôž nie.
Ten film nie je len o individuálnom boji proti totalitnej politickej moci, je aj o láske. V niektorých obrazoch vzťahová línia dej účelne košatí, obohacuje, iba niekedy, ale naozaj len niekedy, pôsobí trochu ako nadbytočná digresia.
Keď pôjdete do kina, či už na konci vagóna, alebo autobusom, možno v pološere jesenného podvečera, nemusíte sa báť. Film Zamatoví teroristi je väčšmi než dobrý.
Zamatoví teroristi (Slovensko, Česko, Chorvátsko 2013). Scenár a réžia: Palo Pekarčík, Ivan Ostrochovský, Peter Kerekes. Kamera: Martin Kollár. Strih: Marek Šulík, Zuzaza Cséplő. Zvuk: Tobiáš Potočný. Hudba: Marián Čurko. Účinkujú: Stanislav Kratochvíl, František Bednár, Vladimír Hučín, Amanda Nagyová, Marcela Bednárová, Iva Škrbelová.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.