V našich dejinách ešte nikto neurobil niečo podobné. Nikto, koho význam pre stranu bol taký, aký bol v prípade Čarnogurského. Jeho význam pre KDH je približne taký, aký bol význam Dzurindu pre SDKÚ alebo Fica pre Smer. Ani jedna strana by bez nich nevznikla a každá bola vytvorená ako spoločenská koalícia s integrujúcou postavou na čele. Porovnanie s Mečiarom je mimo hry, HZDS bol len fanklub, postavený na Mečiarovej charizme, KDH, SDKÚ a Smer sú moderné politické strany. VPN, SDĽ či DS po roku 1989 ani v jednom prípade nemali natoľko ústrednú zakladateľskú osobnosť.
Čarnogurského krok umožňuje porovnanie s Andrejom Hlinkom. Hlinka pred smrťou v roku 1938 videl, ako sa jeho strana krúti v základoch, videl spory Tisa so Sidorom, videl flirtovanie s talianskym fašizmom a znecitlivenie voči kresťanstvu. Politik, s ktorým sa na jeho pohreb prišla rozlúčiť židovská elita, však neurobil nič, nepostavil sa dobovým vášňam a jeho meno preto mohlo byť zneužité, keď vypukli vojnové besy. Tak ako sa Hlinka nevyznal v geopolitike, a vôbec v politike, ktorá presahovala hranice slovenskej autonómie, tak sa na konci života nevyznal už ani v dobovej kríze. Pritom nielen boľševizmus, ale aj nacizmus sa dali už vnímať, takpovediac, empiricky. Antisemitizmus nabral vyššie grády a nikto na to neupozorňoval viac, ako práve katolícki intelektuáli. Hlinka však zostal potichu, bez testamentu.
Čarnogurského odchod z KDH je preto niečím viac, než len rozhodnutím, ktoré si vynútila prezidentská kampaň. Keď odišiel z KDH po Lipšicovi aj Procházka a Čarnogurský začal hovoriť o svojej kampani, napísal som na tomto mieste, že KDH je na tom podobne, ako komunistická strana po roku 1968. Opustili ju tí, čo za niečo stáli a strana slúži už iba straníckej byrokracii a kariéristom bez presvedčenia. Za vyvrcholenie tohto trendu som vtedy hypoteticky označil moment, keď sa KDH rozhodne proti kandidatúre svojho zakladateľa postaviť iného vlastného alebo podporiť nejakého koaličného kandidáta. Dejiny strany, ktorá vo februári 1990 aklamačne a spontánne zvolila Čarnogurského za svojho prvého predsedu, sa tým v nejakom zmysle uzatvárajú.
Čarnogurský sa od KDH odlišoval dlhodobo. Dokazuje to najmä jeho Denník, ktorý vyšiel knižne tento rok. Bol proti členstvu Slovenska v NATO, nenadchýnal sa trhom a myslel podstatne stredovejšie ako väčšina vedenia strany, v záujme kompromisu a strany sa však toho dokázal vzdať. Zrejme najťažším rozhodnutím musela pre neho byť opatrnosť, s akou formuloval svoju podporu samostatného štátu. Nejde teraz o to, v čom všetkom sa Čarnogurský mýlil, chcel by som tým ilustrovať niečo iné: opatrnosť s akou Čarnogurský pristupoval ku kľúčovým rozhodnutiam. Vznik samostatného štátu si želal, necítil sa však na to dostatočne silný a obával sa dôsledkov, keby na tom skončila koalícia kresťanov s liberálmi z novembra 1989 a vznikla by koalícia s postkomunistami, kde by bolo KDH príliš slabé. Keď teda dnes tento muž opúšťa svoju stranu, musel u neho prevážiť pocit, že horšie dôsledky než jeho odchod by malo, keby v strane zostal. Po októbri 2013 nebude možné spájať KDH s jeho menom a nadchádzajúca prezidentská kampaň to celé ešte viac objasní. KDH sa nadobro stane stranou, ktorá sa ochotne pridá k tomu, kto bude silnejší. Obrazne povedané, bude to strana Mila Urbana, strana, ktorá neverí svojmu poslaniu, ale verí iba sebe.
Cieľ Čarnogurského prezidentskej kampane bol postup do druhého kola. Reálne to veľmi nebolo, ale za istých (skôr špekulatívnych) okolností sa mohlo stať všeličo. Tým, že odišiel z KDH, sa vzdal aj toho. Noblesse oblige, dôležitejšie ako umiestnenie sa stáva kampaň samotná, formulovanie a zápas o to, na čom má byť slovenský konzervativizmus postavený.
Dva roky po páde Radičovej vlády je zrejmé, že SDKÚ nemá vnútorný potenciál na obrodu, KDH nedokáže byť lídrom pravice, aj keď získa relatívne najviac percent a Lipšic aj Procházka namiesto zápasu o podobu slovenského konzervativizmu menia svoj program. Ak sa však má niečo zmeniť, krajina potrebuje viac. Robert Fico vybudoval stranu, ktorá cíti, že zastupuje 60 percent spoločnosti. Bitka o zvyšných 40 percent má síce svoj význam, ale je skôr druhotný. Keďže Čarnogurský pôjde v nadchádzajúcej kampani aj proti kandidátovi KDH, bude na to upozorňovať.
Čarnogurského rozhodnutie možno po roku 1989 porovnať azda iba s Václavom Klausom, ktorý sa tiež rozišiel so svojou stranou. Nadchádzajúce prezidentské voľby budú testom, či bude Čarnogurského odchod len osobným gestom, alebo sa stretne s podporou, ktorá bude stáť za vznik novej strany.
Čarnogurského krok umožňuje porovnanie s Andrejom Hlinkom. Hlinka pred smrťou v roku 1938 videl, ako sa jeho strana krúti v základoch, videl spory Tisa so Sidorom, videl flirtovanie s talianskym fašizmom a znecitlivenie voči kresťanstvu. Politik, s ktorým sa na jeho pohreb prišla rozlúčiť židovská elita, však neurobil nič, nepostavil sa dobovým vášňam a jeho meno preto mohlo byť zneužité, keď vypukli vojnové besy. Tak ako sa Hlinka nevyznal v geopolitike, a vôbec v politike, ktorá presahovala hranice slovenskej autonómie, tak sa na konci života nevyznal už ani v dobovej kríze. Pritom nielen boľševizmus, ale aj nacizmus sa dali už vnímať, takpovediac, empiricky. Antisemitizmus nabral vyššie grády a nikto na to neupozorňoval viac, ako práve katolícki intelektuáli. Hlinka však zostal potichu, bez testamentu.
Čarnogurského odchod z KDH je preto niečím viac, než len rozhodnutím, ktoré si vynútila prezidentská kampaň. Keď odišiel z KDH po Lipšicovi aj Procházka a Čarnogurský začal hovoriť o svojej kampani, napísal som na tomto mieste, že KDH je na tom podobne, ako komunistická strana po roku 1968. Opustili ju tí, čo za niečo stáli a strana slúži už iba straníckej byrokracii a kariéristom bez presvedčenia. Za vyvrcholenie tohto trendu som vtedy hypoteticky označil moment, keď sa KDH rozhodne proti kandidatúre svojho zakladateľa postaviť iného vlastného alebo podporiť nejakého koaličného kandidáta. Dejiny strany, ktorá vo februári 1990 aklamačne a spontánne zvolila Čarnogurského za svojho prvého predsedu, sa tým v nejakom zmysle uzatvárajú.
Čarnogurský sa od KDH odlišoval dlhodobo. Dokazuje to najmä jeho Denník, ktorý vyšiel knižne tento rok. Bol proti členstvu Slovenska v NATO, nenadchýnal sa trhom a myslel podstatne stredovejšie ako väčšina vedenia strany, v záujme kompromisu a strany sa však toho dokázal vzdať. Zrejme najťažším rozhodnutím musela pre neho byť opatrnosť, s akou formuloval svoju podporu samostatného štátu. Nejde teraz o to, v čom všetkom sa Čarnogurský mýlil, chcel by som tým ilustrovať niečo iné: opatrnosť s akou Čarnogurský pristupoval ku kľúčovým rozhodnutiam. Vznik samostatného štátu si želal, necítil sa však na to dostatočne silný a obával sa dôsledkov, keby na tom skončila koalícia kresťanov s liberálmi z novembra 1989 a vznikla by koalícia s postkomunistami, kde by bolo KDH príliš slabé. Keď teda dnes tento muž opúšťa svoju stranu, musel u neho prevážiť pocit, že horšie dôsledky než jeho odchod by malo, keby v strane zostal. Po októbri 2013 nebude možné spájať KDH s jeho menom a nadchádzajúca prezidentská kampaň to celé ešte viac objasní. KDH sa nadobro stane stranou, ktorá sa ochotne pridá k tomu, kto bude silnejší. Obrazne povedané, bude to strana Mila Urbana, strana, ktorá neverí svojmu poslaniu, ale verí iba sebe.
Cieľ Čarnogurského prezidentskej kampane bol postup do druhého kola. Reálne to veľmi nebolo, ale za istých (skôr špekulatívnych) okolností sa mohlo stať všeličo. Tým, že odišiel z KDH, sa vzdal aj toho. Noblesse oblige, dôležitejšie ako umiestnenie sa stáva kampaň samotná, formulovanie a zápas o to, na čom má byť slovenský konzervativizmus postavený.
Dva roky po páde Radičovej vlády je zrejmé, že SDKÚ nemá vnútorný potenciál na obrodu, KDH nedokáže byť lídrom pravice, aj keď získa relatívne najviac percent a Lipšic aj Procházka namiesto zápasu o podobu slovenského konzervativizmu menia svoj program. Ak sa však má niečo zmeniť, krajina potrebuje viac. Robert Fico vybudoval stranu, ktorá cíti, že zastupuje 60 percent spoločnosti. Bitka o zvyšných 40 percent má síce svoj význam, ale je skôr druhotný. Keďže Čarnogurský pôjde v nadchádzajúcej kampani aj proti kandidátovi KDH, bude na to upozorňovať.
Čarnogurského rozhodnutie možno po roku 1989 porovnať azda iba s Václavom Klausom, ktorý sa tiež rozišiel so svojou stranou. Nadchádzajúce prezidentské voľby budú testom, či bude Čarnogurského odchod len osobným gestom, alebo sa stretne s podporou, ktorá bude stáť za vznik novej strany.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.