Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nie sme ničí nepriatelia

.kardinál József Mindszenty .časopis .klub

Maďarsko si onedlho pripomenie výročie krvavého povstania z októbra 1956. Jednou z udalostí maďarskej revolúcie bol rozhlasový prejav maďarského primasa k národu. Prinášame jeho prvý slovenský preklad.

Najskôr pár slov na úvod. József Mindszenty bol veľký maďarský kardinál s pohnutým osudom. Nesprával sa len ako biskup, ale tak trochu aj ako politik, zastupujúci svojich veriacich. Postavil sa nacistom, aj komunistom, urobil to však ako presvedčený monarchista, z pozície ancien régime. Nyilašovci ho väznili za postoj k perzekúciám maďarských Židov na konci druhej svetovej vojny. Komunisti za jeho otvorenú kritiku marxizmu po roku 1945. Po masívnej diskreditačnej kampani ho v roku 1948 odsúdili za vlastizradu.
Mindszenty sa nebál priamej konfrontácie s režimom. Krátko predtým, ako bol zatknutý, podpísal vyhlásenie, v ktorom stálo: „Počínajúc dnešným dňom vyhlasujem, že akékoľvek priznanie viny, pripisované mojej osobe, je neplatné a nepravdivé.“ Keď ho komunistický režim napokon obžaloval a odsúdil za zradu, pápež Pius XII. exkomunikoval všetkých, ktorí sa podieľali na odsúdení ostrihomského arcibiskupa. Vtedajší komunistický vodca Mátyás Rákosi ho obvinil, že ako najvyšší predstaviteľ maďarskej katolíckej cirkvi sa nestotožnil s revolučnými ambíciami maďarského ľudu a namiesto toho sa zaradil k prisluhovačom habsburgského absolutizmu. „Po oslobodení maďarského ľudu mal József Mindszenty ako jeden z prvých vyzvať na účasť na obnove našej krajiny, ktorá bola zničená vojnou, fašistickým násilím a zradou. Iní duchovní v maďarskej katolíckej cirkvi sa stotožnili s ašpiráciami maďarského ľudu a patrili k najväčším revolučným bojovníkom. József Mindszenty nenasledoval ich príklad, ale naopak, podporil nároky cudzej habsburskej dynastie, ktorá štyristo rokov utlačovala náš ľud,“ písalo sa v obžalobe proti Mindszentymu z januára 1949. Vo februári bol arcibiskup odsúdený na doživotie. Komunisti tiež vydali takzvanú žltú knihu, ktorá bola zoznamom priznaní, ktoré z neho vytiahli mučením.
Prepustili ho v októbri 1956 a hneď po svojom prepustení išiel do ďalšieho osudového konfliktu. Mindszenty sa nezrazil len s ruskými komunistami, ale narazil aj na vatikánsku Ostpolitik, ktorá v tom čase hľadala spôsob, ako nadviazať dialóg s komunistickou vládou práve v Maďarsku. Za svoj postoj čelil osobitnému postaveniu. Počas revolúcie v roku 1956 na odporúčanie Imre Nagya opustil svoje sídlo a celých pätnásť rokov žil v azyle na americkej ambasáde v Budapešti. Neskôr, po náročných rokovaniach, opustil Budapešť a žil vo Viedni. Pápež Pavol VI. ho v rakúskom exile odvolal z funkcie arcibiskupa. Zomrel vo Viedni v roku 1975. O tri roky po jeho smrti bol za pápeža zvolený Ján Pavol I., ktorý zmenil politiku voči komunizmu, čo sa naplno prejavilo po zvolení Jána Pavla II. v októbri 1978.
Ešte počas svojho života bol Mindszenty často kritizovaný za svoj feudálny štýl, silný nacionalizmus a veľké politické ambície. Jeho predstavou bolo, že postavenie primasa by malo byť zakotvené v maďarskej ústave a politickom systéme. Nositeľ tohto úradu mal byť v Maďarsku de facto druhým mužom hneď po hlave štátu.
Historický prejav maďarského primasa kardinála Józsefa Mindszentyho odznel v  živom vysielaní 3. novembra 1956 o 20. hodine zo štúdia Slobodného rozhlasu Kossuth, zriadeného v budove parlamentu. Na druhý deň ráno kardinál rukopis prejavu vzal so sebou na americké veľvyslanectvo. Keďže nasledujúci deň komunistická moc zošrotovala vytlačené noviny s prepisom prejavu, celé roky nebolo verejne dostupné jeho hodnoverné znenie. Zachovalo sa však niekoľko výtlačkov novín v majetku niekoľkých súkromných osôb, vďaka čomu sa text napokon opäť stal súčasťou historickej pamäti. Komunistická propaganda dlhý čas zneužívala neexistenciu oficiálneho znenia a z prejavu „citovala“ vytrhnuté časti podľa vlastnej vôle a záľuby.
Podľa historikov Mindszentyho rozhlasový prejav neobsahoval požiadavku navrátenia pozemkových cirkevných statkov, ako to tvrdil napríklad Antal Halász v denníku Népszabdság 2. mája 1957. Kardinál hovoril o navrátení cirkevných ustanovizní a majetkov, ktoré slúžia na vydržiavanie cirkevných zariadení.
Komunistická propaganda zneužívala Mindszentyho prejav aj ako dôkaz toho, že jeho znenie bolo priamym podnetom sovietskeho zásahu deň po jeho vysielaní. Historiografia to však vylúčila.
Postava Józsefa Mindszentyho sa v Maďarsku teší v poslednom čase nebývalému záujmu. O jeho živote vznikli dva filmy, napísaných bolo mnoho textov a maďarská cirkev sa usiluje o jeho beatifikáciu. Ako napísala maďarská historička a autorka Mindszentyho biografie Margit Baloghová, „József Mindszenty prehovoril nielen v mene cirkvi, ale aj v mene a v záujme národa. Jeho rozhlasový prejav z 3. novembra nerozlučne splynul s dejinami revolúcie.“
Prinášame prvý preklad Mindszentyho prejavu v slovenskom jazyku.

.naša  starosť je národné bytie
V týchto dňoch sa veľmi často zdôrazňuje, že rečník sa rozišiel s minulosťou a hovorí úprimne. Takto to nemôžem povedať: nemusím sa rozísť so svojou minulosťou. Z milosti Božej som ten istý, kto som bol pred  svojím uväznením. Svoje presvedčenie vyslovujem v takom istom fyzickom a duševnom zdraví ako pred ôsmimi rokmi, hoci väzenie ma skrušilo.
Ani to nemôžem povedať, že teraz už hovorím úprimne, lebo vždy som tak hovoril, čiže bez okolkov som povedal to, čo som pokladal za pravdivé a správne. Tu len v tom pokračujem, keď sa prihováram bezprostredne, osobne, teda nie prostredníctvom magnetofónového záznamu celému svetu a maďarskému národu.
Na našu mimoriadne ťažkú situáciu musíme nahliadať vo vnútorných aj zahraničných súvislostiach. Chcem podať stanoviská z takej perspektívy, ktorá  poskytuje prehľad, ale hlboko sa skláňa k nášmu osudu tak, aby moja výpoveď  mala praktickú platnosť pre nás všetkých.
Po prvý raz  sa môžem poďakovať živým slovom smerom do zahraničia  za to, čo nám ono poskytuje. Vyslovujem osobnú vďaku predovšetkým Svätému Otcovi, Jeho Sviatosti pápežovi Piusovi XII., že sa tak často zmieňoval o hlave maďarskej cirkvi. Okrem neho posielam svoju vďaku tým hlavám štátu, vedúcim činiteľom katolíckej cirkvi, rozličným vládam, parlamentom, verejným aj súkromným osobám, ktoré počas  času stráveného vo väzení prejavili sústrasť a odhodlanie pomôcť mojej vlasti a môjmu údelu. Nech ich Boh žehná. Rovnako pociťujem vďaku k predstaviteľom tlače a svetovej rozhlasovej siete, ktoré tvoria veľmoc elektronických vĺn a humanity.  Teším sa, že konečne to teraz môžem slobodne vysloviť.
Na druhej strane hodlám hovoriť o tom, že celý kultúrny svet,  zahraničie sa doslova jednomyseľne postavili za nás a pomáhajú nám. Pre nás to totiž znamená veľkú silu, väčšiu, než sami máme. Sme malý národ. Malá krajina na Zemi. Ale v niečom sme predsa prví: nejestvuje národ, ktorý by bol počas svojich tisícročných dejín trpel viac  ako my. Po panovaní nášho prvého kráľa Svätého Štefana sme vyspeli na veľký národ. Po belehradskom víťazstve (Ján Huňady so svojou armádou 22. júla 1456 porazil vojsko sultána Mehmeda II., ktorý obliehal Belehrad od 4. júla 1456, pozn. prekl.), ktorého 500. výročie si pripomíname,  početný stav nášho národa sa zhodoval s vtedajším Anglickom. Ale jednostaj sme museli bojovať za národnú slobodu. Poväčšine pod ochranou západných krajín. To národ pribrzdilo a zakaždým znova sme museli hľadať vlastné sily, aby sme sa pozdvihli.
V priebehu dejín sa teraz stalo po prvý raz, že Maďarsko si skutočne zaslúži účinnú náklonnosť ostatného kultúrneho ľudu. My sme dojatí a každý príslušník  malého národa sa teší zo srdca, že ostatné národy sa ujímajú jeho veci zo slobodymilovnosti. Vidíme v tom starostlivosť, ktorá sa prostredníctvom solidarity zahraničia uskutočňuje tak, ako spieva naša hymna: „Bože žehnaj Uhra (...) „Zmocni ho ako obra.“ Naša hymna pokračuje takto: „pred zbrojou nepriateľskou..“  My  však v mimoriadne ťažkej situácii dúfame, že nemáme nepriateľov. Ani my nie sme ničí nepriatelia. Chceme žiť  v priateľstve so všetkými národmi a krajinami.
V takom národe, ako je maďarský, ktorého historický kmeň  má korene hlboko v minulosti, sú rozpoznateľné rozličné obdobia v pocite, ktorým zaujíma miesto medzi ostatnými národmi. Znaky jeho vývinu možno spoznať z jeho zvratov, odtienkov. Našu dobu však všeobecne charakterizuje, že vývin všetkých národov postupuje jedným smerom. Všade treba prehodnotiť staré nacionalizmy. Nech národné cítenie viac nie je prameňom bojov medzi krajinami, ale zálohou mierového spolužitia na spravodlivom základe. Nech národné cítenie prekvitá po celom svete v kultúrnom priestore a na hodnotách, ktoré tvoria spoločný poklad. Takto pokrok jednej krajiny  posúva dopredu aj druhú.
Vzhľadom na prirodzené dôvody národy sú čoraz väčšmi odkázané na seba aj v zmysle fyzických podmienok života. My Maďari chceme žiť a konať ako zástavníci vrúcneho rodinného mieru európskych národov. Nie v neúprimne deklarovanom, ale v ozajstnom priateľstve  a v skutočnom priateľstve so všetkými. Navyše upierame svoj zrak smerom k vzdialeným krajom: my, malý národ, želáme si  priateľstvo, nerušenú, pokojnú, vzájomnú úctu zároveň  s veľkými Spojenými štátmi americkými a mohutnou ruskou ríšou. Dobré susedské vzťahy s Prahou,  Bukurešťou, Varšavou a Belehradom. V tomto zmysle sa o Rakúsku  musím zmieniť  tak, že každý Maďar  si už vzal k srdcu jeho bratský postoj, ktorý prejavil v súvislosti s našimi terajšími ťažkosťami.
Avšak celú našu situáciu rozhodne, aký zámer má dvestomiliónová ruská ríša s vojenskou silou  vnútri našich hraníc. Rozhlasové správy rozchýrili, že táto ozbrojená moc sa zvyšuje. My sme neutrálni, my nezadávame príčinu  ruskej ríši na krviprelievanie. Ale vedúci ruskej ríše  si nekladú otázku, či si väčšmi budeme vážiť ruský ľud, ak nás nepodmaní. Iná prepadnutá krajina spravidla napáda len nepriateľský národ. My sme teraz neprepadli Rusko! Úprimne dúfame, že odchod  ruských ozbrojených síl z našej krajiny sa uskutoční.
Ale našu vnútornú situáciu uvádza do krízy aj to, že v celej krajine sa z vyššie spomínaných dôvodov zastavila práca, výroba. Ocitneme sa bezprostredne v hladomore. Za slobodu bojoval národ vychudnutý na kosť. Preto všade treba začať pracovať, vyrábať, spustiť obnovovacie úlohy. Je to neodkladne nevyhnutné v záujme celkového zdravia nášho národa a jeho ďalšieho života.
Keď tak robíme, nestrácajme zo zreteľa tieto veci: nech sa v krajine každý dozvie, že vybojovaný zápas nebola revolúcia, ale boj o slobodu. Od roku 1945, po prehratej a z nášho hľadiska nezmyselnej vojne, násilne vybudovali tunajší režim, ktorého dedičia teraz žeravo spečaťujú  celé jeho telo  pečaťou popretia, opovrhnutia, hnusu a odsúdenia. Celý maďarský národ zmietol režim. Nech si dedičia o tom nežiadajú ešte jeden dôkaz.  Bol to ojedinelý boj za slobodu s mladým pokolením na čele ľudu.
Boj o slobodu sa konal preto, lebo národ chcel slobodne rozhodnúť o tom, ako má žiť. Slobodne chcel rozhodnúť o svojom osude, spravovaní svojho štátu, zhodnotení vlastnej práce. Pravdu tohto faktu sám ľud nedovolí prekrútiť, využiť v záujme nejakej neoprávnenej výhody. Potrebné sú nové voľby bez prechmatov, zúčastniť sa môžu na nich všetky strany. Nech sa voľby konajú  pod medzinárodným dohľadom. Osobne som a zostanem (v zmysle svojho povolania!) nad tým a mimo strán. Z tejto funkcie upozorňujem každého Maďara, aby po nádherných, jednotných októbrových dňoch nepripustili stranícke spory a nesvornosť. Lebo krajina teraz potrebuje naozaj všeličo, ale čím menej strán a straníckych vodcov. Dnes je samotné politizovanie druhoradé: naša starosť je národné bytie a každodenný chlieb.
Doterajšie retrospektívne odhalenia dedičov skrachovaného režimu odkryli, že volanie po zákonnej zodpovednosti sa musí uskutočniť v každom smere, a to prostredníctvom nezávislého a nestranného súdu. Aktéri skrachovaného režimu a jeho dedičia majú osobnú zodpovednosť za vlastnú činnosť, trestuhodnú nedbalosť alebo neoprávnené opatrenia. K odhaľujúcim výpovediam nemôžeme pripojiť nijaké  zistenia, lebo by to brzdilo nástup do práce a ďalšiu výrobu. Ak rozvoj slušne pokročí podľa vyslovených prísľubov, ani to nemôže byť naša úloha.
Avšak musím zdôrazniť vecný rámec úloh: žijeme v právnom štáte,  beztriednej  spoločnosti, ktorá zveľaďuje  demokratické vymoženosti a stojí na základoch obmedzeného súkromného vlastníctva so správnymi a spravodlivými sociálnymi záujmami, chceme byť národ a krajina výlučne s kultúrnonacionálnym prvkom. To chce byť celý národ. Ako hlava katolíckej cirkvi však vyhlasujem, že – vyjadril to po roku 1945  spoločný pastiersky list biskupskej konferencie – nestaviame sa proti preukázateľnému vývinu historického pokroku, navyše vo všetkom podnietime zdravý vývin. Maďarský ľud pokladá za prirodzené, že sa treba starať o naše  veľmi cenné inštitúcie s veľkou minulosťou. Ďalej v tej istej funkcii pripomínam šesť a pol milióna katolíckym veriacim, že v cirkevnej rovine odstránime všetky stopy  násilia a podvodu. U nás to samo osebe vyplýva z nášho starodávneho učenia viery a morálky a z právnych noriem rovnako starých ako cirkev.
Môj ohlas k národu sa vedome nerozširuje o iných podrobnostiach, lebo to, čo som povedal, je jasné a postačujúce.
Ale záverom jednako nemožno nenastoliť jednu otázku: čo si myslia dedičia skrachovaného režimu? Keby oni boli na nimi spečatených základoch  vyznania a morálky svojich predchodcov, boli by vykonali všetko, pred čoho dôsledkami sú teraz nútení utekať?
Právom očakávame okamžitú úpravu slobodnej výučby kresťanského náboženstva, navrátenie zariadení katolíckej cirkvi a spolkov, medzi nimi tlače.
Od tejto chvíle sledujeme, či sa sľuby a skutky navzájom prekrývajú, a čo možno uskutočniť, nech nik neodkladá na zajtra. My, ktorí sledujeme a hodláme napomôcť blaho celého národa, spoliehame sa na Prozreteľnosť. Nie nadarmo. József Mindszenty/
Narodil sa v roku 1892 v nemeckej rodine. Vroku 1941 si na protest proti nacizmu zmenil priezvisko Pehm na maďarsky znejúce Mindszenty. V roku 1944 sa stal biskupom v meste Vesprém, po kritike genocídy židovského obyvateľstva v Maďarsku  ho zatkli  a uväznili. Po skončení vojny sa stal arcibiskupom v Ostrihome, pred voľbami v roku 1945 varoval pred „marxistickým zlom“ a podporil maloroľnícku stranu, ktorá požadovala obnovenie monarchie. V roku 1946 ho pápež Pius XII. vymenoval za kardinála. Od roku 1947 čelí komunistickej propagande, je označovaný za hlavu klerikálnej reakcie, v rokoch 1948 až 1956 bol väznený. Počas maďarskej revolúcie prepustený, následne strávil 15 rokov v azyle na ambasáde USA v Budapešti. V roku 1971 odišiel do Viedne, kde v roku 1975 zomrel. Pochovaný je v Ostrihomskej bazilike.
.diskusia
.neprehliadnite