Nikto nechce sprostredkúvať príhody, ku ktorým si nemožno nič pridať. Takže. Odkedy bývam v Moskve, stále mi každý hovorí o neuveriteľných krásach Petrohradu. Samozrejme, ja už takým rečiam neverím. Ako chronický preháňač mám pocit, že všetci asi preháňajú a navyše, onen pocit sklamania potom... Rozmýšľam nad tým, keď sa za ustavičného „tuberáckeho“ kašľania tety vo vedľajšom kupé ukladám na spánok na hornej posteli v nočnom vlaku Moskva – Petrohrad. Ešte dosŕkavam čaj, ktorý mi urobil sprievodca v starom železnom samovare na uhlíky. Teraz rýchlo vyhnať všetko, čo mi o onom čarovnom Petrohrade povedali druhí, a nasať vlastným nosom, čo sa len dá. Keď si vyjdeme na prechádzku, mám pocit, že vidím Prahu. Napravo, naľavo, prosto Praha. O chvíľu spoznávam Karlove Vary, akurát tu je tuším menej Rusov. Veru. Žiadne tigrované kožuchy, vysoké podpätky, preoperované slečny...Po ulici chodia normálni ľudia. Ich oblečenie zodpovedá počasiu a celkovej nálade mesta. Útulné kaviarničky, galérie, malé „karlovarské" mosty ponad kanály, nič mi nepripomína Moskvu. Nemám pocit stratenosti v betónovej džungli. Akoby sa do mňa na pár dní vrátilo moje staré ja. Večer opera v Mariinskom teatre, nočná plavba loďou popod otvárajúce sa mosty, ďalší večer džezový bar. V kútiku duše si želám, aby ma to tu zrazu chytilo a narodilo by sa to tu. V inej atmosfére, v ľudskejšom prostredí. Aby som mu mohla povedať, „narodil si sa v krásnom Petrohrade." A vôbec by som nepreháňala.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.