Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Skutočnosť je našou prácou

.časopis .literatúra

Aleksandar Hemon sa narodil v Sarajeve, ale poviedky do svojej debutovej zbierky Problém menom Bruno napísal v Chicagu. Jedno aj druhé je dôležité.

„Kúsok šrapnelu ju trafil do zátylku a vyletel tvárou, ktorú jej odtrhol. Adil, jej otec, ju sám operoval, aby jej vrátil tvár a mohli ju riadne pochovať.” Táto hrozná epizóda z obliehaného Sarajeva zostáva visieť kdesi hlboko v mysli ako surová metafora: traumy a hrôzy berú ľuďom tváre a aj keď to nie je príjemné, ich najbližší im tie tváre vracajú, hoci vedia, že jediné, čo môžu urobiť, je „riadne ich pochovať”. Tak to robí aj Aleksandar Hemon. Vo svojich poviedkach vyťahuje z bohatej a často (väčšinou) bolestivej minulosti svojej rodiny viac či menej zahmlené spomienky, vracia im (ľuďom a miestam) mená a tváre a následne ich pochováva.
Aleksandar Hemon je Sarajevčan s ukrajinskými koreňmi, ktorý sa v roku 1992 ocitol v USA (ešte s juhoslovanským pasom) a vzhľadom na obliehanie svojho rodného mesta sa rozhodol v Amerike zostať. Už v Bosne začal písať, príchod do inej jazykovej oblasti jeho spisovateľskú prácu na niekoľko rokov prerušil a – podobne ako hrdina ťažiskovej novely zbierky Jozef Pronek – živil sa najrôznejšími príležitostnými zamestnaniami. Kým tŕpol nad osudom svojich blízkych v Sarajeve (pozorne sledoval televízne zábery z rodného mesta v nádeji, že v nich zahliadne otca alebo matku), veľmi dobre porozumel americkému životu, podobne ako pred ním Nabokov (ku ktorému ho často prirovnávajú) dokonale zvládol angličtinu a začal písať.
Čítajúc jeho poviedky, človek sa nedokáže vyhnúť pocitu, že boli napísané presne pre literárnych redaktorov časopisu New Yorker (kde sú jeho texty pravidelne uverejňované). Vie, že východoeurópska sofistikovanosť sa v týchto kruhoch cení, no nesmie autora úplne ovládnuť. Ťaživá, miestami priam magická dejinnosť krajín, rodov, rodín ako aj celkom obyčajných jednotlivcov je v kozmopolitných kruhoch Nového Anglicka vysoko cenená. Od Ameriky si pritom treba držať kritický odstup, americký život treba opisovať ako nudný, Američanov ako prostoduchých – ale len do istej miery: nesmiete totiž zabudnúť, že ste práve tejto nudnej krajine dali prednosť pred vzrušujúcim peklom, z ktorého pochádzate.
Iného spisovateľa by takéto “písanie, sústredené na čitateľa”, diskvalifikovalo, Hemon ho však zvládol tak dobre ako koncertný klavirista etudy a vie ho zúročiť pri tvorbe bytostnej, veľkej literatúry. Až sa nechce veriť, že Problém menom Bruno je jeho knižný debut, tak šikovne je to napísané. Jednotlivé poviedky sú tematicky zviazané autorovým, či skôr rozprávačovým (jeden s druhým často splýva) životom: prvá aj posledná je návratom do detstva, viaceré sa týkajú rodiny, dokonca aj tá, ktorá ako v spomalenom filme opisuje atentát na arcivojvodu Františka Ferdinanda. Sorgeho špionážna sieť splieta osudy rozprávačovho otca a slávneho špióna. Poviedka Minca sa odohráva v obliehanom Sarajeve, novela Slepý Jozef Pronek a mŕtve duše sa v tom istom čase odohráva v Chicagu. Aleksandar Hemon je majstrovský rozprávač, je realista s citom pre poéziu, je kronikár, ktorý akoby si od svojich textov držal objektivizujúci odstup, no práve tým dosahuje ich vysokú prieraznosť.
Presne tak ako otec toho nešťastného dievčaťa, ktorému šrapnel odtrhol tvár, aj Hemon operuje pevnou rukou a vracia tvár tým, ktorí by sa ináč stratili v chaose ťaživej a komplikovanej minulosti. Až potom tú minulosť, tých s vrátenými tvárami, môže dôstojne pochovať. Tým, že sa naučil písať „americky”, stali sa jeho texty jasnejšími, priezračnejšími, čítavejšími, hoci nie menej hlbokými a tragickými. Je v nich menej (zbytočných) slov, no nie menej bolesti.
„S bolestnou intenzitou si pamätali, ako spolu tancovali v tesnom objatí – v skutočnosti (a skutočnosť je našou prácou) sa idiotsky pohojdávali v rytme anachronického nemeckého diska, zatiaľ čo sa okolo nej tlačili chlpatí Ukrajinci a opakovane sa snažili obtierať si o ňu svoje potiace sa telá.”
Prácou Aleksandra Hemona nie su iluzívne spomienky, ale skutočnosť. Drsná, hlúpa, lepkavá skutočnosť. Nie to, čo zostalo v kolorovaných spomienkach, ale to, čo bolo naozaj. Problém menom Bruno nie je zbierkou historických textov, ale beletriou. Je to však beletria skutočnosti, beletria neestetizujúca, beletria pravdivá.
Za zmienku stojí veľmi dobrý preklad Ani Ostrihoňovej a fakt, že kniha vyšla v malom a ešte stále pomerne novom, no už teraz veľmi dôležitom vydavateľstve Inaque.sk.

Aleksandar Hemon: Problém menom Bruno, preklad Aňa Ostrihoňová, Inaque.sk, 2013.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite