Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Sú to osamelí bojovníci

.časopis .film

Traja režiséri, Peter Kerekes, Ivan Ostrochovský a Pavol Pekarčík nakrútili dokumentárny film o troch mužoch, ktorí na sklonku socializmu bojovali proti režimu bombami a zbraňami. Nazvali ho Zamatoví teroristi.

.ako ste sa dostali k tejto téme?
Pavol Pekarčík: Raz, tuším v roku 1999, som si čítal regionálne popradské noviny, kde bol príbeh miestneho politického väzňa. Ja som dovtedy nijakého politického väzňa nevidel, tak som si povedal, že sa pôjdem na jedného pozrieť. A chlapík mi povedal, že musím počkať, kým prídu deti zo školy – to som bol prekvapený, lebo som čakal dedka na dôchodku, a toto bol relatívne mladý človek.

.keď sa povie politický väzeň, väčšinou si nepredstavíme človeka, ktorý proti komunistickému režimu bojoval so zbraňou v ruke. Čo si môžeme myslieť o ľuďoch, ktorí chceli fyzicky zlikvidovať predstaviteľov vtedajšieho režimu?
Ivan Ostrochovský: Pre nás je dôležité to, že hrdinovia nášho filmu vrhajú iné svetlo na protikomunistický odboj. November 1989 je podávaný ako revolúcia intelektuálov kotolníkov, no odrazu vidíme, že sú v tom zapojení aj robotníci – možno iným spôsobom. Paradoxné na tom je, že jeden z našich troch hrdinov, Fero Bednár, sedel vo väzení až do 15. auguta 1990, Havlova amnestia mu skrátila trest len o jeden rok. Pustili vrahov a jeho ako človeka, ktorý bojoval proti komunistom so zbraňou, nie. Títo ľudia nesedeli tým, čo robili, do príbehu Nežnej revolúcie.

.je to slovenská variácia českých bratov Mašínovcov, ktorých prípad dodnes vzbudzuje v Česku polemiky o tom, do akej miery je možné použiť násilie, aj keď na legitímne ciele?
Peter Kerekes: Tento projekt ma od začiatku oslovil tým, že to nebolo čierno-biele videnie. Stotožnil som sa s názorom Pala a Ivana, že na jednej strane sú to hrdinovia, ktorí sa pokúsili zmeniť režim, no na druhej strane sú to predsa len tak trochu „lúzeri“, ktorým sa to z rôznych dôvodov nepodarilo.

.našťastie sa im to nepodarilo, nie? Veď prvý príbeh je o človeku, ktorý chcel dať výbušniny pod prvomájovú tribúnu.
Pavol Pekarčík: Pozor, on to tam chcel dať v noci, keď tam neboli ľudia. Chcel vyhodiť do vzduchu symbol režimu, nechcel nikoho zabiť.

.druhý príbeh je o chlapovi, ktorý chcel skutočne odpáliť kus asfaltky, po ktorej mala ísť kolóna s prezidentom Gustávom Husákom.
Peter Kerekes: Ale kto bol Gustáv Husák? Slovenský Quisling, kolaborant s okupantmi, ktorý sem pozval cudzie vojská. Povedzme si to na rovinu. Ja si veľmi vážim ľudí, ktorí sa zúčastnili protifašistického odboja so zbraňou v ruke a rovnako si vážim tých, ktorí sa so zbraňou v ruke postavili komunistickej moci.
Pavol Pekarčík: A najmä, Fero Bednár, ktorý chcel vyhodiť do vzduchu Husáka s Biľakom, bude tvrdo polemizovať s tým, že je terorista. On tvrdí, že nie je. Hovorí, že ak by to vyšlo, bol by atentátnik. Jeho vzory boli Kubiš a Gabčík, a nie tí, čo vyhadzujú na Blízkom východe do vzduchu autobusy alebo trhoviská.

.ak si to o sebe nemyslí, nemali problém s názvom filmu Zamatoví teroristi?
Ivan Ostrochovský: Mali. No film sme nazvali podľa zákona, na základe ktorého ich v tej dobe odsúdili. Nie podľa toho, či si my ako autori o nich myslíme, že sú teroristi.

.je zrejmé, proti čomu títo muži bojovali, no divák nevie, za čo bojovali.
Ivan Ostrochovský: Ja si nemyslím, že by tí intelektuálski disidenti z novembra 1989 vedeli, čo chcú, za čo bojujú. To aj dnes priznávajú, že urobili revolúciu – a potom to nechali ekonómom. To, čo robili títo traja, bola skôr záležitosť srdca ako rozumu.
Peter Kerekes: Je zaujímavé, že dvaja z  troch našich hrdinov sú politicky aktívni dodnes. Vladimír Hučín bol vysokopostavený pracovník českej BIS, Fero Bednár aktívne bojuje proti neprávostiam v Poprade a na Slovensku, spisuje petície, popradský primátor ho žaloval na súde za to, že ho vyzval , aby odstúpil z funkcie pre uvedenie jeho mena v spise Gorila. A Stano Kratochvíl, ten ostal žiť po návrate z väzenia svoj život stavebného robotníka v Seredi. Čo ma prekvapilo, práve on má v hlave najrozumnejšie „upratané“, ako má fungovať spoločnosť. Je kritický voči komunizmu, bolo to obdobie neslobody, ktoré sa v jeho prípade prejavovalo najmä tak, že nemohol na bunde nosiť nápis Kiss. A súčasný systém neberie ako dokonalý, nie je to to, za čo bojoval, ale ani sa neutápa v utopistických ideológiách a víziách. On tak zdravo verí, že toto je systém, ktorý treba vylepšovať, a teraz už treba bojovať demokratickými prostriedkami. Sám hovorí, že už by dnes nič nevyhadzoval do vzduchu.

.čo tí ostatní dvaja, majú ešte občas chuť sa vrátiť k použitiu násilia, ak sú nespokojní s dianím v spoločnosti?
Pavol Pekarčík: Sú to v podstate veční kverulanti. Akurát už dnes nezakopú pri ceste nálož, ale používajú internet.
Peter Kerekes: Obaja, Hučín aj Bednár dnes hovoria, že už by sa k tým prostriedkom, ako sú výbušniny, nikdy nevrátili. A že dnes je mediálna bomba účinnejšia ako tá skutočná.

.hrdinovia vášho filmu si vás dosť pustili do súkromia. Do akej miery bolo ťažké sa im priblížiť?
Peter Kerekes: My ako režiséri sme síce mohli mať vymyslený ľubovoľný koncept, no neplatilo to – ich príbehy si samy diktovali formu. Tri poviedky sú aj preto dosť odlišné. Aj na festivale v Karlových Varoch sa nás pýtali, kto z nás točil ktorú poviedku. Ona pritom viac ako rukopis tvorcu nesie príbeh hrdinu. Niekto to čítal ako sociálno-historický dokument, iný ako príbeh a našťastie sa našlo zopár ľudí, ktorí to videli tak, ako sme chceli – že to je film o vzťahoch a láske.

.o akých vzťahoch?
Ivan Ostrochovský: Chceli sme ukázať, ako žijú tí muži dnes. A to sa dá cez ich rodinné vzťahy. Fero dnes ako vedúci  dispečingu riadi  kotolne, žije s manželkou a dvoma synmi v malom dvojizbovom byte. Stano stále býva sám v garsónke, možno aj preto, že sedel v base a nikomu už dnes nedôveruje.

.do akej miery boli vaši hrdinovia spokojní s tým, ako sú zobrazení vo filme?
Pavol Pekarčík: Na začiatku mal mať film dve roviny. Malo to byť o „freedom fighters“, bojovníkoch za slobodu, Palestínčanoch a iných Araboch, ktorých u nás cvičili na boj. Druhou rovinou mali byť naši ľudia, ktorí sedeli za terorizmus.  No aj oni sa cítia ako bojovníci za slobodu. Stačí, že sa zmení režim a odrazu sa voláte inak. Ten, čo bol terorista, je bojovník za slobodu – a naopak.

.uvažovali o tom, že by ich činy boli úspešné a zabili by ľudí? Ustáli by to sami pred sebou?
Peter Kerekes: Hučín bol na to, myslím, absolútne pripravený. V prípade Stana Kratochvíla zo Serede išlo asi o vzdor. Chcel iba ukázať komunistom, že niekto je proti nim, nechcel nikoho zabiť.
Ivan Ostrochovský: Dôležité je, že keď ich chytili, tak nikto z nich sa nezložil. Dokonca Fero si sám sebe navrhoval trest smrti. Nikoho neudávali, správali sa ako pevní muži. Mal kamarátov, ktorí o jeho činnosti vedeli a pomáhali mu. On ale nikoho neudal – aj preto mu navýšili sadzbu, na 14 a potom ešte na 5 rokov. Odsedel si 7,5 roka.

.ako ich odhalili?
Pavol Pekarčík: V Stanovom prípade pomerne jednoducho. Našli v noci pri pamätníku sovietskych vojakov, vedľa ktorého stála tribúna, opitého chlapíka, ako spí a má v ruke igelitku s danubitom a drôtikmi. Vo Ferovom prípade to bolo zložitejšie. Mal skupinu, kde bola jeho priateľka a jeho kamarát. A aby sa poistili, že ich nikto nechytí, keď budú narábať s plynovými fľašami, tak vykradli Zväzarm  a zobrali pištole. Boli teda ozbrojení a polícia začala pátrať po pištoliach. V roku 1982 Fero, ktorý pracoval na okresnom výbore strany ako kurič, vyrobil  balík s výbušninou, ktorý poslali z Košíc  okresnému tajomníkovi komunistickej strany. V hasiacom prístroji bol nastrúhaný horčík, zo žiarovky bol urobený iniciátor a jeden fotoodpor. Keď dostal adresát balík a otvoril ho, tak si myslel, že mu došiel nejaký termostat na chatu. Nič nevybuchlo a on balík odložil na balkón. Po dvoch týždňoch  privolali policajného technika, vzal  balík na expertízu a zistili, že ide o bombu. Teraz sa začínajú spájať príbehy.  V auguste Fero s priateľkou vycestoval do bývalej Juhoslávie  nadviazať kontakt cez Rádio Slobodná Európa so západnou rozviedkou. Pre prípad emigrácie previedol svoju garáž na  svojho spoločníka. Ten urobil  fatálnu chybu a v súvislosti  s inou vecou, v ktorej ho vyšetrovali a o ktorej Fero nevedel, u neho urobili domovú prehliadku a v bývalej Ferovej  garáži našli zbrane a chemikálie, použité v balíku s bombou.  A 6. februára 1984 Fera zatkli.

.sú to pre vás osobne hrdinovia?
Peter Kerekes: Pre mňa sú to romantickí hrdinovia, Doni Quijoti, ich boj bol od začiatku odsúdený na neúspech. Keby Stano vyhodil v Seredi do vzduchu tribúnu, tak je to sympatické gesto, veľa Čechoslovákov by sa potešilo a tým by to aj zhaslo. Hučín to mal premyslené, z balónov vyhadzoval letáky a tým na seba viazal sily štátnej bezpečnosti. Vedel, že ŠtB bude preto vypočúvať aj ľudí, ktorí s tým nemajú nič spoločné a tým pádom budú ešte viac naštvaní na komunistický režim. Fero, aj keď nemal domyslené, čo by bolo po zabití Gustáva Husáka, chcel ukázať, že na Slovensku nežijú len ovce.

.hrdinovia vášho filmu žili v ére, keď ešte nebol internet. Ako sa dostali k technickým informáciám a návodom, ako si zhotoviť výbušniny?
Pavol Pekarčík: Stano získaval výbušniny tak, že ich menil s vojakmi za basu piva. A robil takú vec, že si to skúšal na stromoch. A Fero mal vymyslené, že balíkom s nefunkčnou bombou presvedčí Západ, že nie je agent ŠtB a ak bude záujem o atentát na Husáka, tak to vie urobiť tak, že do veľkých zváracích fliaš v kameňolome pri Poprade naberie danubit, a zakope to k ceste, po ktorej mali ísť v opancierovanej Tatre 613 Husák s Biľakom – a na diaľku to odpáliť. Fero to jediný z nich myslel úplne vážne.

.uvažovali ste, či by ste sami bojovali s bombami proti socializmu?
Peter Kerekes: Mám 40 rokov. Uvažoval som o tom a dospel som k zisteniu, že by som na to nemal odvahu.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite