Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slovenskí hokejisti vyhrali nad Kazachstanom 4:3

Rembrandtova otázka

.roger Scruton .časopis .klub

Pýtam sa sám seba, čo nás robí ľuďmi. Jedna odpoveď na mňa hneď vyskočí, nie je to jediná odpoveď, aj keď otázka ju sama podnecuje. Ľuďmi nás robí to, že si kladieme otázky. Všetky zvieratá majú záujmy, inštinkty a vnímanie. Všetky zvieratá majú nejakú rámcovú predstavu o svete, v ktorom žijú. Ale len my si o svojom prostredí kladieme otázky. Len my odmietame byť definovaní svetom, v ktorom žijeme, a namiesto toho sa snažíme definovať náš druh a našu prirodzenosť.

Intelektuálne dejiny nášho druhu do veľkej miery definuje práve tento pokus. Sme zvieratá ako všetky ostatné druhy? Máme duše tak ako máme telá? Aký máme vzťah k anjelom, démonom a bohom? Celá veda, umenie, náboženstvo a filozofia, hodná svojho mena, sa začínajú touto otázkou. A je to preto, že máme otázky, prečo je ľudský život tak veľmi uspokojujúci aj hlboko zarmucujúci.
Nie všetky otázky majú aj odpovede. V matematike a vede riešime problémy rovnako, ako vytvárame nové. Ale v umení a filozofii to nie je také jednoduché. Hamletov veľký monológ sa začína vetou: Byť či nebyť, to je otázka. Celá hra sa točí okolo tejto otázky. Bolo by lepšie neexistovať? Je niečo v ľudskom živote, čo ho robí hodným žitia? Keď sme konfrontovaní s vierolomnosťou a intrigami a prepadneme zúfalstvu nad vlastným druhom, je v tom azda nejaký trik, vnem, argument alebo prosba o potrebu vyššej autority, ktorá opäť nastolí vôlu žiť?
Keď sa pozriem na veľkých umelcov minulosti, často som prekvapený rozsahom, ako sa ich dielo vyvíjalo pri odpovedaní na túto otázku. John Milton sa pýtal sám seba, ako môže byť tento skazený svet dielom nad všetkým stojaceho dobrého Boha a jeho odpoveďou bol Stratený raj. Johann Sebastian Bach sa pýtal, ako  zo základných pohybov v hudbe pramení premenlivosť s obmena a jeho odpoveďou bolo Umenie fugy.  Rembrandt si kládol otázku, ako sa duša odkrýva v tele z mäsa a zmyslov a jeho odpoveďou bola mimoriadna séria vlastných portrétov. V umení je to vždy tak, že až cez otázku sa ukáže, čím umelecké dielo naozaj je. Miltonova báseň umiestňuje otázku vzťahu človeka k Bohu do centra nášho vedomia.  Neodpovedá na ňu, ale namiesto toho ponúka údiv a hrôzu, ako odpoveď na kladenú otázku. Jedno aj druhé, úžas aj hrôza, patria k povinnej výbave každého umelca, svet by bol bez nich podstatne menej zmysluplný, ako je.
To isté platí aj pre filozofiu. Hoci sú filozofi, ktorí ponúkajú odpovede, zväčša sú to ich otázky a nie odpovede, ktoré prežili storočia.  Platón sa pýtal, ako je možné, že dokážeme rozmýšľať nad červenosťou a nielen nad červenými vecami. Ako sa môže obmedzená ľudská myseľ dostať k univerzálnym skutočnostiam?  Platónova otázka je s nami dodnes, hoci jeho odpoveď už akceptuje len málokto. Aristoteles sa pýtal, ako môže v usporiadanom vesmíre existovať čas a zmena. Existuje nejaký prvý hýbateľ, ktorý dal všetko do pohybu? A opäť, len málokto prijíma Aristotelovu odpoveď, ale otázka zostáva. Ako môže existovať čas, zmena a priebeh vo svete, ktorý by veľmi ľahko mohol byť svetom odkázaným na pernamentný pokoj? Kant sa pýtal, ako je možné, že ľudia, ktorí sú súčaťou prirodzeného poriadku, môžu slobodne rozhodovať, že skôr urobia to a nie ono, prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutia a požadovať jeden od druhého, aby sme niesli zodpovednosť za dôsledky svojich činov. Kant poctivo priznal, že táto otázka leží za hranicou našich schopostí na ňu odpovedať, ale kým si ju nepoložíme, tvrdil, nedokážeme skutočne pochopiť náš stav.
Veľké otázky sa ustavične kládli a diskutovali aj v kláštoroch, knižniciach a na dvoroch stredovekej Európy. Ľudia boli občas za svoje odpovede upaľovaní na hranici, iní kvôli trestu prenasledovaní na mori aj po súši. V renesancii aj osvietenstve sa kládli otázky a padali odpovede a opäť, výsledkom bola smrť a ničenie, tak ako v náboženských vojnách 16. a 17. storočia a Francúzskej revolúcii. Komunizmus aj fašizmus začali s filozofickou otázkou, oba systémy sľubovali konečné odpovede a skončili masovým vraždením.
Naša podstata pýtajúcich sa bytostí, zdá sa, so sebou nesie veľké náklady. Možno už nie sme viac ochotní znášať ich. Ak sa pozrieme okolo seba, vidíme masu hotových odpovedí a len veľmi málo pokusov o položenie otázok, ktoré by tieto odpovede oprávňovali. Mali by sme sa potom vzdať našej dispozície klásť si otázky? Myslím si, že nie. Prestať klásť otázky by znamenalo prestať byť plne ľuďmi.

Autor je britský filozof, autor početných kníh a spolupracovník Ethics and Public Policy Center vo Washingtone

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite