Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Osud liberalizmu

.pierre Manent .časopis .klub

Liberalizmus sa presadil na konci 18. storočia, pretože priniesol nové riešenie otázky vládnutia európskych politických útvarov a neskôr tiež umožnil vyhnúť sa dvom alternatívam, charakteristickým pre predchádzajúce storočie európskych dejín – republike oslabenej vzájomným súperením záujmových skupín na jednej strane a monarchii utláčanej panovníkom alebo jeho aparátom (alebo obidvoma zároveň) na strane druhej. Až po tom, ako boli objavené a v praxi overené zastupiteľské a liberálne procedúry, mohla demokracia prekonať niekoľko storočí trvajúcu nedôveru voči nej, vyjadrenú v námietke, že predstavuje zriadenie, oslabované medzi sebou súperiacimi skupinami, ktoré ju odsudzujú na rýchly rozpad.

Liberalizmus preto v prvom rade predstavoval postupy a spôsob vládnutia. V tomto zmysle ho možno považovať za transformáciu antickej gréckej polis alebo rímskej republiky, rozšírenej o zastupiteľský princíp. Tento veľký objav ďalej rozvinuli moderní politickí myslitelia v najucelenejšom dokumente liberálnej a demokratickej politiky, ktorým sú Listy Federalistov, ktoré boli napísané pri ratifikácii americkej ústavy.
Možno ho však vysvetliť aj ako transformáciu modernej monarchie, kde došlo k oddeleniu právomocí, ktoré zastupiteľský systém už svojou povahou predpokladá. Európa sa tak priklonila k liberálnemu zastupiteľskému vládnutiu, pretože predstavovalo spojenie dvoch veľkých možností, nadobudnutých v európskych politických dejinách: starovekej republiky a modernej monarchie. Moderná demokracia obsahuje jednu monarchickú dimenziu, aj keď nejde o nič iné, než o fakt, že existuje jedna vláda, a nie miestne magistráty, a že podnecujúcou a oživujúcou mocou je výkonná moc.  Je to práve nástupca monarchu, kto sa stáva hybnou silou našich politických režimov, vrátane americkej demokracie, a v jej prípade v mimoriadnej miere.  Liberalizmus sa ako lepší spôsob vládnutia javí ako konečne nájdené vyriešenie ťažkostí európskych dejín, rozporov medzi republikánskymi a monarchistickými požiadavkami.

Počínajúc koncom 17. storočia, keď sa v Anglicku postupne konsolidoval liberálny režim, si Európa mohla všimnúť, že národy, ktoré sa rozhodujú pre liberálny alebo zastupiteľský spôsob vládnutia, sú spravované lepšie a že vláda v týchto režimoch dosahuje požadované výsledky v plnšej miere. Vďaka tomu, že lepšie vládne, viac aj ovláda. Patrí sa pripomenúť, že prianím nás občanov je mať dobrú vládu a byť dobre spravovaný, nie mať vládu liberálnu alebo socialistikcú, kresťanskú alebo akúkoľvek inú. Prianím občana je byť dobre spravovaný a sám sa podieľať na dobrom vládnutí, ak je na to vybraný svojimi spoluobčanmi. Je to tak preto, že naša skúsenosť dokazuje, že liberálne inštitúcie a mravy vedú k lepšiemu vládnutiu, ak sme politicky slobodní, liberálni. Je to pravda z dlhodobého historického hľadiska, počiatok možno klásť na koniec 17. storočia s anglickou Slávnou revolúciou, ale táto skúsenosť sa nevníma vo všetkých dobách rovnako intenzívne. Boli doby, keď prevažoval pocit, že liberálna vláda nedokázala plniť svoju funkciu a že iné typy politického zriadenia umožňovali lepšie vládnutie. Autoritárské, fašistické a totalitné režimy dvadsiatych a tridsiatych rokov minulého storočia neboli, ak sa tak môžem vyjadriť, iba následkom zvrátenosti niektorých európskych národov a strán, ktoré v nich získali prevahu, ale predstavovali rovnako dôsledok pocitu, že liberálne režimy sú v čoraz väčšej miere neschopné plniť svoju funkciu a vládnuť. Takže keď sa Raymond Aron v prvom texte, v ktorom prehovoril svojím vlastným hlasom, postavil proti totalitným režimom, zdôraznil zároveň slabosť liberálnych režimov a ich neschopnosť dostatočne energicky zaistiť fungovanie vlády.

.liberalizmus politický a ekonomický
Tento bod ma bezprostredne privádza k poznámke o rozlišovaní medzi liberalizmom politickým a ekonomickým. Ide o odôvodnené rozlíšenie. Povedal by som, že oba liberalizmy nepatria do jedného logického poriadku, že dokonca svojím spôsobom nespadajú ani do rovnakého morálneho poriadku. Je tu, pochopiteľne, dosť miesta pre rôzne názory, ale som presvedčený, že politický liberalizmus je na prvom mieste jednoducho preto, že základným dobrom je byť dobre spravovaný. Ako by povedali Gréci, je to najvlastnejšie dobro ľudskej prirodzenosti.
Dokonca si dovolím tvrdiť, a to platí aj pri predpoklade, že ekonomická sloboda vytvára čoraz väčšiu prosperitu, že hospodárska prosperita nepredstavuje primárne dobro. Ekonomický pokrok prináša zjavne negatívne následky v podobe ničenia prírody, povedané s Tocquevillom, v podobe povzbudenia, ktoré pokrok poskytuje demoralizujúcej vášni materiálneho blahobytu. Prosperita má citeľné negatívne dôsledky, zatiaľ čo byť dobre spravovaný, pokiaľ viem, žiadne negatívne následky neprináša. Nie je možné byť príliš dobre spravovaný, aj keď v niektorých náboženských smeroch existuje určitá nedôvera k politike, ktorá by mohla ľudským bytostiam poskytovať pocit, že sú schopné dobre sa spravovať samy, a podnecovať ich k tomu, že budú zabúdať na svoj hriešny stav. Ale ak necháme tieto teologické tendencie bokom, som presvedčený, že byť dobre spravovaný je prvotné dobro a že ekonomický liberalizmus je dobrom druhotným.
Aj keď je politický liberalizmus potrebné uprednostňovať pred ekonomickým lberalizmom, zároveň platí, že sú oba v určitej miere neoddeliteľné. Občania, ktorí si vládnu sami, sa venujú zhdnocovaniu svojich talentov, ako vraví Montesquieu, na tom poli slobodných aktivít, aké predstavuje občianska spoločnosť, ktorej je trh len jedným z aspektov. A existuje určitý druh zhody medzi motívmi, ktoré povzbudzujú občana, ktorý sa chce spravovať sám a motívmi člena spoločnosti, ktorý chce zhodnotiť svoje nadanie a nezávislosť.
Ekonomická sloboda je nenahraditeľná pre politickú slobodu v tom, že poskytuje rast, ktorý umožňuje alebo doteraz umožňoval urobiť ako-tak zlúčiteľnými ašpirácie veľkého počtu ľudí s ašpiráciami malého počtu ľudí. Je to práve tento prebytok, ktorý umožňuje počas niekoľkých generácií zmieriť spoločenské triedy a prekonať to, čo už občas  nechceme označiť ako triedny boj, dokonca vyťažiť z tohto faktu pozitívne účinky. Ekonomická sloboda tak poskytuje ekonomický rast, ktorý umožňuje dosiahnuť akýsi súlad a zhodu medzi malým a veľkým počtom ľudí; boj s prírodou zohráva rolu, ktorú predtým plnili vonkajšie výboje. Ak bola expanzia Rímskej ríše, ako to vysvetľujú dobrí autori, výrazom a zároveň aj riešením triedneho konfliktu medzi patricijmi a plebejcami, tak rovnakú rolu v dejinách modernej Európy zohral boj s prírodou a ekonomický rast. Slobodný trh – a to je zrejme to najvzácnejšie, za čo mu vďačíme a zároveň aj to najnebezpečnejšie – vytvára mimoriadnu spoločenskú energiu a zároveň prispieva k jej regulácii.

.regulácia ekonomickej energie
Táto regulácia si však nevystačí sama so sebou. Členovia spoločnosti, ktorí sú aktívni týmto spôsobom a motivovaní trhom, musia ešte sami sebe vládnuť, čo predpokladá – a to je výraz, ktorý doktrinálni liberáli neznášajú – určitú „ekonomickú správu,“ alebo dnešnými slovami, „ekonomickú politiku“. Ekonomická energia alebo produktívna energia nás stavia pred problémy, ktoré sú analogické k problémom starých spoločností, ktoré vznikali ako dôsledok dobyvateľskej energie. Nemožno sa bez nej obísť, ale treba ju regulovať. To je však ťažké, pretože ju unáša vlastný pohyb a ona sa tak vyznačuje sklonom všetky obmedzenia zničiť. Príznakmi toho sú moc a autorita, ktoré Trh – čistá a zvonku nedeformovaná konkurencia – nad nami získal. Táto konkurencia je predmetom náboženského uctievania. Zdrojom tohto uctievania, ktoré je v mojich očiach neospravedlniteľné, je presvedčenie, že konkurencia maximalizuje ekonomickú energiu, ktorá je vo svojich účinkoch natoľko dobrá, že je bezdpodmienečne potrebné odstrániť všetky prekážky, ktoré sa jej stavajú do cesty. A iba ak odstránime všetky prekážky, tak sa zo sveta opäť stane zem hojnosti. Nanešťastie, nejaké zábrany a prekážky existujú vždy, a je preto potrebné proti nim bojovať.
Keďže nie som ekonóm, nebudem sa púšťať do čisto odbornej kritiky konkurencie. Najdôležitejším bodom je podľa mňa to, že ľudská aktivita je utváraná inými faktormi, ako je konkurečný mechanizmus. Je prípustné chcieť doma vyrábať také tovary, ktoré by sme mohli inde získať výhodnejšie – aj keď to doktrinálnych liberálov privádza k nepríčetnosti.  V ekonomickej teórii ide o zlé zaobchádzanie s prostriedkami. Ale možno mať aj dobré dôvody, napríklad politické, sociálne, morálne, ale dokonca aj ekonomické, aby sme praktizovali v istej miere „zlé“ alebo ako sa hovorí „suboptimálne“ zaobchádzanie s prostriedkami.

.podmienky slobodného obchodu dnes
Najzávažnejším bodom, ktorý treba dnes brať do úvahy, je fakt, že rozsah konkurencie výrazne zmenil pôvodné podmienky, v akých boli formulované zásady slobodného obchodu prvými teoretikmi liberalizmu. Adam Smith vychádzal z overenej skúsenosti, že národní producenti majú už zo samotného celoštátneho postavenia výraznú výhodu. Poskytnúť voľný prístup zahraničnej konkurencii, ako to predpokladá slobodný obchod, by znamenalo prebudiť z výrobného alebo nevýrobného spánku domácich výrobcov, ktorí ťažia z výhody, akú poskytuje monopolný trh. Okrem toho, konkurenti, ktorých bral do úvahy Adam Smith, tvorili takmer homogénnu skupinu. Smith sa zaoberal porovnávaním hospodárskej bilancie Veľkej Británie, Francúzska, Holandska, teda krajín, ktorých spoločenské útvary a ekonomické nástroje boli v širokom zmysle slova homogénne. V dnešnej dobe prepravy a komunikácie je možná heterogénna konkurencia, ako to dokazujú príklady Francúzska a Číny. Oproti časom, keď vznikli teórie o slobodnom obchode, sa nachádzame v značne zmenených podmienkach. Nedokážeme formulovať nielen riešenie problému, ale ani samotný problém, ktorý máme vyriešiť. Nejde už o zlepšovanie národných ekonomík tým, že ich vystavíme primeranej miere konkurencie, pretože národná ekonomika ako oblasť, kde sa občania oddávajú svojej práci, je už dvadsať alebo tridsať rokov na ústupe. Zatiaľ čo sústredenie výrobcov v továrni, mieste triedneho boja, prispievalo k upevneniu združovania občanov v demokratickom národe, naše veľké podniky dnes vytvárajú veľkú časť ziskov inde. Politické spoločenstvo už naozaj nie je spoločenstvom práce, výstižnejšie by ho bolo možné nazvať spoločenstvom ne-práce. Naše podniky pracujú v Šanghaji, Bombaji alebo Dubaji, vo Francúzsku sa nechávame o seba starať, poberáme podporu v nezamestnanosti alebo dôchodky.
Tým, že pripomínam súčasnú hospodársku vyprázdnenosť nášho politického organizmu, snažím sa jednoducho vysvetliť zmätok a rozpaky u mňa samého, ako u občana. Mám pocit, že tvárou tvár k tomuto problému sú liberáli rovnako ako antiliberáli podobne málo vierohodní.  
Antiliberáli chcú, napríklad voči Číne, rehabilitovať ekonomický protekcionizmus. Nič proti tomu nenamietam, ale čo urobíme s našimi podnikmi, keď stále sa rozrastajúca časť ich výrobných aktivít sa nachádza v cudzine? Chceli by sme niečo chrániť, ale ono sa to už nenachádza u nás. A pokiaľ ide o liberálov, tí sa nás snažia prinútiť – ako tvrdia – brať svet taký, aký je, a teda aj s jeho konkurenciou. Tvrdia o nej, že je nemilosrdná, a to im môžeme veriť. Ale aj my sa pozeráme na svet taký, aký je a dospeli sme k tomuto záveru: keby sme sa podriadili zákonom čírej „neskalenej“ nemoderovanej konkurencii, boli by sme už mŕtvi. Veď ako by sme ako krajina, v ktorej sú ceny práce vyššie, pretože v sebe zahŕňajú masívne sociálne príspevky, dokázali čeliť konkurencii krajín, v ktorých sú ceny práce nižšie, pretože je v nich sociálna podpora slabá alebo vôbec neexistuje. Rád verím tomu, ako tvrdia liberáli, že treba skoncovať s 35-hodinovým týždňom, ale aj keby sme v tejto situácii začali pracovať 70 hodín týženne, budeme iba odďaľovať niečo neodvratné a nezvratné.  V rokoch 1914 až 1918 sme poslali „bažantov“ do vojenského masakru,  a práve to by dnes chceli urobiť liberáli s odvolaním sa na Ricardov zákon komparatívnych výhod. „Bažanti“ už, pravda, nezomierajú, ale trávia polovicu svojho času v nezamestnanosti alebo polozamestnanosti.

.impérium a globalizácia
Veľmi dobre vieme, že „sebestačnosť“ je nepredstaviteľná voľba. Okrem toho neviem, či sme vôbec niekedy „sebestačnosť“ zažili. V každom prípade, nožnice medzi ekonomickými aktivitami a spoločenstvom politickej príslušnosti sa roztvorili do tej miery, že nás ohrozuje nielen citeľné ochudobnenie, ale aj politický rozklad a morálny zmätok. Nemám riešenie, o ňom nemá predstavu nikto. Snažím sa len ďalej pokračovať vo veľmi všeobecnom pokuse, zaviesť jeden lepšie vystihujúci parameter. Zhodneme sa na spoločnom konštatovaní, že naše ekonomické aktivity sa emancipujú od národného a štátneho politického rámca. Tento problém nemá ekonomické riešenie, a to ani v prípade, že by sme v praxi my všetci, Američania aj Európania, nejakým spôsobom, hoci s odretými ušami (cnosť býva dielom núdze), dospeli k určitému protekcionizmu a snažili sa viac-menej energicky presadzovať „relokalizáciu“. Bolo by to určite účinné, ale zároveň nedostatočné, pretože sme už, podľa všetkého, prekročili istú hranicu. Povedané inak, naše krajiny netrpia len nedostatkom práce, ale chýba v nich aj potrebné kvantum sociálnej energie v širšom zmysle.
Veľmi ma prekvapilo, ako ľahko bola vo Francúzsku zrušená povinná vojenská služba. Látková premena republiky spočívala v pretváraní mladých Francúzov na robotníkov a ochrancov vlasti. Naši najlepší špecialisti pracujú v cudzine a z našich vojakov sú dnes špecialisti, tiež pracujúci v cudzine. Existuje teda nepriznávané oddeľovanie energie, ktorú členovia spoločností rôznych krajín vydávajú za hranicami vlastnej krajiny, a energie, ktorá zostáva vnútri našich hraníc. To je podľa mňa ten najdrásavejší aspekt toho, čomu sa hovorí globalizácia.
Globalizácia nie je causa sui, ako hovoria filozofi, nie je príčinou sama osebe, aspoň si to nemyslím. Globalizácia je, podobne ako mnoho kapitol našich dejín, počnúc prvou svetovou vojnou, z podstatnej časti priamym, chceným a uváženým následkom americkej politiky. Spojené štáty sú jednou z európskych krajín, ale trochu zvláštneho druhu.
Európske krajiny riešili rozpor medzi sociálnou energiou a politickým rámcom národnej príslušnosti kolonizáciou. Dobyli cudzie ríše a nastolili imperiálny protekcionizmus. Liberálni ekonómovia nemajú kolonizáciu, ako dobre vieme, v láske. Kazí totiž konkurenciu. Majú, samozrejme, pravdu. Veľká európska prosperita nastala po zániku koloniálnych ríš a nevyhnutnosť zaistiť prosperitu bola jednou z veľkých motivácií dekolonizácie.  Nezabúdajme však na výhody, ktoré v svojej dobe presvedčili našich otcov: kolonizácia zaisťovala pre určitý tovar export a monopolný trh a zaručovala prístup k niektorým základným surovinám. Názorne vidíme, čím bol európsky národ v momente svojej vrcholnej sily.
Američania nevybudovali podobnú koloniálnu ríšu ako Európania. Na rozvinutie ich energie im postačoval ich kontinentálny priestor. Nemali potrebu ísť do Afriky, Ázie alebo Austrálie. Stačilo im postupovať smerom na západ. Od okamihu, keď bol severoamerický kontinent pokrytý, sa však veľmi rýchlo dokázali presadiť v prostredí európskych ríš a nastúpiť na ich miesto. Viedli vojny alebo inak intervenovali a v mnohých krajinách tak vystriedali Francúzov alebo Angličanov. V roku 1953 v Iráne, v roku 1954 vo Vietname, v roku 1956 v Egypte, neskôr v Iraku, Afganistane, zoznam možno ďalej doplniť. Dokonca sa chopili iniciatívy a už v roku 1854 donútili Japonsko, aby sa otvorilo medzinárodnému obchodu, zatiaľ čo Európania to vtedy nedokázali. Imperiálna energia Američanov vystriedala imperiálnu energiu Angličanov, ale napriek tomu, že príležitostne, ale často aj radi a dobrovoľne, viedli vojnu, neuchyľovali sa – azda s výnimkou Filipín – k priamej imperiálnej kontrole. Ich modus operandi je otvorenosť trhov a vývoz kapitálu. Jazyk americkej obchodnej expanzie je agresívny a vojnový. Trhy sa otvárajú rovnakým otvarákom na konzervy. Nejde už o budovanie a obranu chránenej ríše, ale o získanie prevahy a vládu na otvorenom svetovom trhu.  
Také je nové bremeno na pleciach bieleho človeka: otvoriť trhy, ktoré sú doteraz uzavreté. Tento americký projekt zažil svoje posledné veľké vzopätie v 80. a najmä 90. rokoch, vrátane hlavnej peripetie tohto procesu, ktorou bol prístup na čínsky trh. Neodvážim sa tvrdiť, že išlo o otvorenie čínskeho trhu. Bola to v zásade vo väčšom rozsahu repríza pôvodného cieľa ópiovej vojny.  Američania, podobne ako pred nimi Angličania, odhalili niečo, čo považovali za veľmi pohoršujúce. Totiž, že celé veľké časti ľudstva nie sú priaznivo naklonené výmene. Je to centrálna peripetia tohto príbehu, pretože kvôli prepojeniu s čínskou hospodárskou reformou sme svedkami rozvratu amerického kapitalizmu fordovského typu. Namiesto vyplácania vysokých miezd, ktoré zabezpečujú schopnosť nakupovať tovary vyrobené v USA, majú dnes americké podniky tendenciu masívne dovážať lacné produkty, ktoré vyrábajú v Číne, čím ako-tak udržujú kúpnu silu Američanov, ktorých mzdy sú tlačené smerom dole. Aká „konzerva“ tým bola otvorená? Presun výrobných kapacít do Číny je taký veľký, že si tým Američania spôsobili hlbokú ranu, o ktorej už nevedia, ako ju vyliečiť: hroziaca vonkajšia nerovnováha, obrovský dlh, pohodlne udržiavaný Čínou, demoralizujúca vnútorná nerovnováha.  Za posledné roky zažili Spojené štáty „oligarchizáciu“, ktorá je podľa všetkého nenapraviteľná. Nás Európanov je 500 miliónov, zatiaľ čo Američanov 300 miliónov, ale naše postavenie je určované postavením USA, ktoré tvoria os Západu a sveta, a prinajmenšom ešte nejaký čas ju aj tvoriť budú.

.nové postavenie sveta
Počnúc rokom 1917 fungoval svet na amerických nadbytkoch: vojenských, finančných, morálnych, odvodzujúcich sa od povestného „amerického optimizmu“, optimizmu amerického spotrebiteľa, ktorý je ochotný sa kedykoľvek zadlžiť, aby mohol vykúpiť výrobky zvyšku sveta. Počas krátkej doby sa situácia zmenila. Žiadny nadbytok už neexistuje, hádam až na vojenskú oblasť, ale aj použiteľnosť vojenských nástrojov sa výrazne zmenšila. Existujú iba deficity. Američania sú znehybnení, imobilizovaní na veľmi širokom geopolitickom, ekonomickom aj finančnom fronte. Zažívajú náhle skúsenosť slabosti, ktorá má zhodné rysy so slabosoťou nás Európanov. Odporcovia prezidenta Obamu obviňujú z toho, že Ameriku priviedol na úroveň niektorých európskych krajín. Je to znevažujúce obvinenie, ale je pravda, že Obama a Amerika sa skúsenosť, ktorou rôzne európske národy postupne prežívali od 50. a 60. rokov, snažia rýchlo zvládnuť.
Nech už vykladáme fenomén globalizácie akýmkoľvek spôsobom, zisťujeme, že Spojené štáty a Európa, krajiny, ktoré globalizáciu vyhlásili a podporovali, sa po dvadsiatich rokoch javia ako veľmi oslabené. Globalizácia, riadená Amerikou, je poslednou výraznou podobou kolonizácie, t. j. západnej nadvlády nad svetom. Narazila však na svoje hranice. Som presvedčený, že ide o zásadný zmysel všeobecnej krízy, ktorú prežívame, ktorá je predovšetkým krízou politickou a neoddeliteľne od toho aj krízou duchovnou. Západ narazil na hranice svojich schopností riadiť svet. Ako som práve povedal, Američania sú rozložení a ochromení na veľmi širokom geopolitickom fronte, my sme rozložení a ochromení s nimi.
Čo môžeme robiť v Afganistane? Odpoveď A je utopická, ide o sprievodnú utópiu liberalizmu: Bránili sme a bránime tam ľudské práva. Odpoveď B je podľa mňa pravdivá: Pomáhali sme (slabo, ale pomáhali) našim priaznivcom na limes (odkaz na hranicu Rímskej ríše, a teda civilizácie, pozn. red.). Čo sa v súčasnosti (myslí sa počas vlády islamistického prezidenta Mursího, pozn red.) odohráva v Egypte? Oficiálna odpoveď, ktorá je v súlade s princípmi: Radujeme sa z pokroku demokracie. Odpoveď B: Trasieme sa, lebo sa rozpadá jeden z pilierov západného poriadku a hradba, ochraňujúca Izrael.
Vráťme sa však k nášmu východiskovému bodu. Slobodné vládnutie treba chápať ako transformáciu, zdokonaľovanie republikánskeho režimu, nie ako pripravovanie sveta bez politickej vlády alebo sveta mimo politiky. Je preto lepšie chápať politické útvary, liberálne alebo liberálnou vládou riadené, ako nasledovateľov starovekých republík. Raymond Aron dal svojej knihe o zahraničnej politike USA názov Imperiálna republika. Imperiálnu republiku máme vo Francúzsku zažitú veľmi dobre, bola ňou naša Tretia republika. Imperiálna republika nemusí ani zďaleka predstavovať nešťastnú zrážku so smutnou skutočnosťou, ktorá bola v rozpore s našimi hodnotami, ale predstavuje skôr klasický typ našej politickej formy a nášho politického zriadenia. A dodal by som, že účinne stelesňuje pravdu liberálneho poriadku.
Ak ostro kritizujeme a obviňujeme americkú politiku, ako máme často sklon robiť, prezrádzame tým desivý nedostatok jasného pohľadu na seba samých, desivý nedostatok sebapoznania: obviňujeme a napádame poslednú európsku Republiku. Snažíme sa poprieť to, čím sme boli, k čomu už nemáme odvahu ani potrebnú energiu.

.koniec západnej nadvlády
Dúfam, že vám tieto úvahy nepripadajú príliš odchýlené od pravoverného liberalizmu. Analýza, ktorú som predniesol, v sebe spája významné tézy Montesquieua, najväčšieho liberálneho autora, akého poznajú dejiny liberalizmu. Pre Montesquieua je „liberálna imperiálna republika“ veľkou inováciou, ktorú sa snažil pochopiť. V jeho pohľade ide o Anglicko, ktoré predstavuje šťastnú transformáciu rímskej republiky. Rimania, tvrdí Montesquieu, nevnímali obchod ako konkurenciu a posmievali sa mu. Angličania nielenže sa obchodu neposmievali, ale dokázali z neho vyťažiť najväčší možný úžitok. Národy, ktoré pestujú námorný obchod, píše Montesquieu, bývalú rady pyšné, pretože všade môžu napádať a urážať. V tomto zmysle môže byť americká Navy šťastným nasledovníkom Royal Navy. Anglický obchod umožňuje menej explicitnú svetovú nadvládu, ktorá však nie je o nič menej efektívna, ako tá rímska. Amerika nadväzuje na anglický pohyb a jej impérium sa napĺňa bez akejkoľvek explicitnej nadvlády. Americké impérium – a tento termín používam bez akejkoľvek polemickej alebo pejoratívnej konotácie – nefunguje na báze priamych rozkazov, ak, tak len výnimočne, ako naposledy v Iraku, ale skôr ovládaním podmienok a toku obchodnej výmeny.
Čo sa odohráva v Amerike? Vo vízii, ktorá trvala približne od roku 2000, sa Američania chápali ako tí, čo presadzujú vo svete zákon.  Tento sen sa teraz rozplynul a Američania sa pýtajú, čo sa stalo. My Európania aj Američania stále bojujeme na limes, ale čím dlhšie boj trvá, tým menej ho vedieme s vnútorným presvedčením. Medzitým v našich hraniciach silnie tlak obyvateľstva, ktorého lojalita impériu je pochybná.
Ostro sledujeme „pokrok demokracie“ vo svete. Je pochopiteľné, že Tunisania, Egypťania alebo Afganci si rovnako ako my želajú, aby sa im vládlo lepše. Ak si budú vládnuť lepšie, ak k tomu dospejú, dokonca by som povedal, ak si budú ako Číňania vládnuť len o trochu lepšie, rozšíria tým svoju nezávislosť a svoju moc, ako sme toho boli svedkami už predtým v 18. a 19. storočí, pričom sila vyprodukovaná ich sociálnym a politickým pokrokom nebude v žiadnom prípade celkom obetovaná výrobe a spotrebe tovarov obchodnej výmeny.
Teraz, práve v momente, keď sa Európania snažia – podľa mňa úplne nezmyselne – inštitucionalizovať utopický a apolitický výklad liberálnych zásad, objavujú ľudia na druhej strane limes zdroje moci, obsiahnutej v práci a trhu. Číra, neriedená a nemoderovaná konkurencia bola po dlhý čas neskrývanou ľsťou západnej dominancie. Určitým zvratom, ktorý pre mňa zostáva záhadou, sa stala ospravedlnením oslabenia našej ekonomiky aj nášho morálneho zmrzačenia. Zdroj našej sily sa stal maximou našej slabosti a argumentom pre našu rezignáciu. Rozkladáme sa pod tlakom princípu, ktorý sme sami vnútili svetu a ktorý naďalej podporujeme, ako náš najvzácnejší príspevok k dobru celého ľudstva. Ako dlho to ešte potrvá? Neviem, či na to máte odpoveď, ja ju nemám.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite