Keď pred troma rokmi vyšla knižka Michala Nanoru a Martiny Overstreet Zde jsou psi venovaná vizuálnej kultúre českej klubovej scény, presne také sa jej prihodilo. Rozobrala sa takmer okamžite. Pritom z reakcií na ňu by sa spätne dalo usudzovať, že svojich čitateľov/divákov až tak veľmi nenadchla. Ohlasy boli skôr blahosklonné, akože dobre, knižka o móde a životnom štýle a o dôležitosti vizuality aj v rámci akejsi alternatívnej kultúry, nádherne dizajnovo urobená, ale poďme sa baviť o skutočne dôležitých veciach, nechajme „českú hipsterskú bibliu“ jej osudu. Možno preto dosiaľ nebola žiadna dotlač.
Namiesto nej autori prišli s celkom novou knižkou. Volá sa Prkýnka na maso jsme uřízli a venuje sa českému skateboardingu pred rokom 1990. Skutočne, knižka o skejtovaní za komanča, bolo to tu, pamätáme si to z Neberte nám princeznú a pokiaľ sa mi sem práve teraz tlačí konštatovanie, že to je predsa knižka o čomsi, čo ma vôbec a absolútne nezaujíma, bola by to číra pravda. Lenže len do chvíle, kým som do nej nenahliadol.
Znova ide o unikátny dizajnérsky kúsok, krásne autentické dobové fotky, autorské výpovede ľudí, ktorí boli vtedy a tam pri tom a zasvätené komentáre minimálne s kulturologickým presahom. O subkultúre, ktorá predstierala, že je šport, o dobovom skejterskom folklóre a vôbec, o každodennej životnej rutine socrealistického Československa. Silné, subjektívne, autentické. Jazda na doske s kolieskami ma nikdy nenadchýnala, a o to práve ide. Knižka, ktorá je natoľko vypiplaná na úrovni formy, že zvýznamňuje obsah. Nevedel som a už viem, spoznanie čohosi dosiaľ nepoznaného, krásny dôkaz, že je skutočne dôležité, ako veci vyzerajú.
Namiesto nej autori prišli s celkom novou knižkou. Volá sa Prkýnka na maso jsme uřízli a venuje sa českému skateboardingu pred rokom 1990. Skutočne, knižka o skejtovaní za komanča, bolo to tu, pamätáme si to z Neberte nám princeznú a pokiaľ sa mi sem práve teraz tlačí konštatovanie, že to je predsa knižka o čomsi, čo ma vôbec a absolútne nezaujíma, bola by to číra pravda. Lenže len do chvíle, kým som do nej nenahliadol.
Znova ide o unikátny dizajnérsky kúsok, krásne autentické dobové fotky, autorské výpovede ľudí, ktorí boli vtedy a tam pri tom a zasvätené komentáre minimálne s kulturologickým presahom. O subkultúre, ktorá predstierala, že je šport, o dobovom skejterskom folklóre a vôbec, o každodennej životnej rutine socrealistického Československa. Silné, subjektívne, autentické. Jazda na doske s kolieskami ma nikdy nenadchýnala, a o to práve ide. Knižka, ktorá je natoľko vypiplaná na úrovni formy, že zvýznamňuje obsah. Nevedel som a už viem, spoznanie čohosi dosiaľ nepoznaného, krásny dôkaz, že je skutočne dôležité, ako veci vyzerajú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.