Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Historický Lev pre dokument

.peter Nágel .časopis .film

Taliansky film Sacro GRA sa stal v sedemdesiatročnej histórii benátskeho festivalu prvým dokumentom, ktorý tu získal najvyššie ocenenie.

Najstarší filmový festival nelákal svojich priaznivcov na nápadné oslavy veľkého jubilea. Skôr sa snažil o návrat filmového biznisu v podobe reštartovaného trhu a zaujať pôsobivým výberom ambicióznych filmových diel.

.niečo sa podarilo, niečo nie
„Myslím, že sa nám podaril výborný program,“ uviedol bez zaváhania umelecký riaditeľ Alberto Barbera, druhý rok v pozícii šéfa benátskeho festivalu. „Zaznamenali sme rekordné číslo záujemcov o uvedenie filmov na našom festivale, presne o desať percent viac ako minulý rok, ale predovšetkým išla hore kvalita.“ Tá sa najviac prejavila v celkovom počte filmov v hlavných sekciách: priestor dostalo iba 55 titulov, z toho 53 malo na Lide svetovú premiéru. „Do kľúčového výberu sme priradili dva dlhometrážne dokumenty, čo je pre súťaž prestížneho festivalu nepochybne dosť nezvyčajné. A do spoločnosti uznávaných filmárskych osobností sa presadilo aj niekoľko debutujúcich tvorcov,“ hodnotil Barbera, ktorý benátsku Mostru viedol už v rokoch 1998 až 2001.
Je pravda, že na Lido zavítala plejáda svetoznámych osobností: Stephen Frears, Terry Gilliam, Hajajo Mijazaki, Errol Morris, Andrzej Wajda, Kim Ki-duk, Kelly Reichardt, Lukas Moodysson a Alfonso Cuaron, ktorého Gravitácia v trojdimenziálnom stereoskopickom formáte celý festival pôsobivo a štýlovo otvorila. Ostro sledovaná súťaž neopomenula ani domáce zastúpenie – vedľa matadora Gianniho Amelia (posledného talianskeho laureráta Zlatého leva ešte z roku 1998) dostala dôveru aj režijná premiantka, herečka Emma Dante. Reprezentatívne zloženie mala aj hlavná porota, ktorej kreslá okrem prezidenta Bernarda Bertolucciho obsadili napríklad aj Andrea Arnold, Pablo Larrain, Carrie Fisher alebo japonský skladateľ Ryuichi Sakamoto.
„Hoci ide o veľké jubileum, ani sedemdesiate výročie nemôže byť dôvodom iba pre festivalové oslavy a nostalgické spomienky na minulosť,“ akcentoval Barbera. „Skúsme aj zariskovať a prostredníctvom nových mien reagovať na budúcnosť. Práve filmári prvých a druhých diel sú a budú jej predstaviteľmi.“
Napriek faktu, že sa v súťaži ocitlo až sedem amerických filmov, nie všetko vyšlo, čo si staronový riaditeľ želal. Napríklad sa veľmi usiloval dostať na Lido netrpezlivo očakávaný príbeh Kapitána Phillipsa, ktorý podľa skutočných udalostí nakrútil Paul Greengrass s Tomom Hanksom v titulnej role. Nepodarilo sa mu však presvedčiť šéfov Sony, aby film pred Torontom uviedli najskôr v Benátkach. Rovnako netajil sklamanie, že nezískal najnovšiu snímku Stevea McQueena 12 rokov otrokom s Michaelom Fassbenderom a Bradom Pittom, hoci režisérova predchádzajúca Hanba mala v Benátkach 2011 veľmi úspešnú medzinárodnú premiéru.
„Myslím, že v oboch prípadoch išlo o chybné strategické rozhodnutia,“ netajil riaditeľ sklamanie. „Buď spolupracujeme aj v prípadoch, že vieme nájsť menej nákladné riešenia v našom spoločnom záujme, alebo sa veci zbytočne vyostria. Keď nás predstavitelia amerických štúdií potrebujú, môžme povedať – prečo chcete prísť len vtedy, keď je to výhodné pre vás?!“

.čriepky z diaľnice   
Prvý raz v histórii benátskeho festivalu dostali šancu v hlavnej súťaži aj dokumentárne filmy. Popri oscarovom Errolovi Morrisovi, ktorý v snímke Neznámy známy predstavil osobitý portrét kontroverzného amerického politika a bývalého ministra obrany Donalda Rumsfelda, v dvadsiatke vybraných režisérskych osobností sa objavil aj domáci Gianfranco Rosi. Rodák z východoafrickej Eritrey po ukončení univerzity v Taliansku vyštudoval filmový odbor na  Newyorskej univerzite. Prvou snímkou, ktorou upozornil na svoje originálne skúmanie reality, sa stal strednometrážny Boatman, záznam jeho potuliek po Indii, uvedený a ocenený na viacerých festivaloch vrátane Sundance. Prvým dlhometrážnym titulom Below Sea Level vyhral v Benátkach sekciu Horizonty pred piatimi rokmi. Tu ocenili aj jeho nasledujúci film El Sicario, Room 164 z roku 2010 z prostredia mexických drogových dílerov.
Súťaž bola napínavá. Hoci sa do posledného dňa v odborných i diváckych rebríčkoch najviac favorizovala britská Philomena Stephena Frearsa, a bez šancí neboli ani James Franco (Dieťa božie), David Gordon Green (Joe) alebo John Curran (Stopy), Bertolucci a spol. svojím verdiktom všetkých prekvapili. Hoci sa tipovali aj ďalšie filmy, zo Zlatého leva sa napokon tešil práve 49-ročný Gianfranco Rosi za dokument Sacro GRA čiže Posvätná GRA.
Skratka GRA (Grande Raccordo Anulare) znamená veľký rímsky diaľničný okruh v dĺžke asi 70 kilometrov, kde režisér viac než dva roky zaznamenával osudy ľudí, ktorí tu žijú alebo sa v blízkosti pohybujú. V pestrej galérii sa objavuje skrachovaný aristokrat, bývajúci s dcérou v malom štúdiu, botanický expert, hľadajúci účinný prostriedok proti larvám, ktoré sú príčinou vyschýňania palmových stromov, princ, ktorý ponúka svoj gýčovitý zámok ako zátišie pre realizáciu fotorománov alebo rybár, ktorý v rieke Tiber chytá úhorov.
Rosiho kamera zachytáva život popri diaľnici nezaujato, bez akýchkoľvek inscenovaných zásahov alebo vymyslených vstupov pre diváka. Ponúka širokú škálu domácností, profesií, existencií, sociálnych vrstiev a prirodzene pulzujúci rytmus každodenného života. Režisér sa vyhýba hlbšej analýze, zaznamenáva a objavuje neviditeľné svety, poetiku, krutosť a protirečenia moderného Talianska a okolitého sveta. Netajil sa pritom inšpiráciou Calvinovými Neviditeľnými mestami. „Je to kniha o putovaní, ktoré vnímam ako vzťah medzi miestom a jeho obyvateľmi v túžbach a zmätenosti, ktoré sú generované mestským životom a ktoré sme definitívne vtiahli do seba. Táto kniha ma posúvala vpred počas dlhých mesiacov práce na filme, keď sa zdalo, že skutočná GRA mi uniká a stáva sa čoraz viac nepostihnuteľnou.“

.príbeh? Zabudnite!
Benátsky festival po prvý raz uviedol do svojho štatútu Veľkú cenu poroty po tom, čo v minulom roku chcela porota udeliť Zlatého leva pre najlepšieho režiséra i herca americkému filmu The Master. Napriek tomu, že štatút udelenia ceny pre jeden film platí naďalej, novozavedená kategória, najlepšia réžia i scenár môžu byť rozšírené aj o hereckú cenu „pri výnimočných okolnostiach a po konzultácii s festivalovým riaditeľom.“
To sa aj stalo. Grécka komorná dráma Miss Violence získala Strieborného leva pre režiséra Alexandrosa Avranasa i Volpiho pohár pre herca Themisa Panoua. Iba druhý hraný film 36-ročného filmára predstavuje intenzívnu a nekompromisnú štúdiu deformovaných vzťahov v jednej „normálnej“ rodine, kde sa po zdanlivo nepochopiteľnej samovražde jedenásťročnej dcéry postupne odkrývajú zvrátené, desivé tajomstvá. Film nemá klasicky vystavaný príbeh. Predstavuje skôr epizodicky načrtnuté situácie, ktoré postupne ústia do neodvratne tragického finále. Filmu dominuje excelentným výkonom Themis Panou v úlohe láskavo-despotického otca, ktorý usmievavou tvárou a nežnými gestami terorizuje a ponižuje všetkých členov rodiny. Film reaguje na aktuálnu vlnu odvážnych snímok, skúmajúcich podmienky a príčiny čoraz vyhrotenejších prejavov domáceho násilia, tyranie, pedofílie... Ocenený režisér k tomu povedal: „Otec ovláda a určuje rodinné fungovanie spôsobmi, ktoré nie sú priveľmi odlišné od tých, čo sa používajú na manipuláciu spoločnosti. Vždy ma zaujíma, kto vlastne disponuje silou – ten, čo udiera alebo ten, kto cíti bolesť? Najkrutejšie násilie pramení z ticha. Z toho nevypovedaného.“
Kým grécky film ponúka aspoň orientačné fragmenty, z ktorých možno poskladať peripetie neľahkého rodinného spolunažívania, snímka, ocenená novoinštalovanou Veľkou cenou poroty Túlaví psi na príbeh, dramuturgickú koštrukciu či kauzálne rozprávanie úplne rezignovala. Jej autorom je najprominentnejší režisér tzv. novej taiwanskej kinematografie Tsai Ming-liang. Držiteľ Zlatého leva z roku 1994 za film Nech žije láska! svoj zámer vôbec nepopiera: „Nechcem už rozprávať žiadny príbeh. Som toho presýtený. V tomto filme som sa snažil vedome rozbiť štruktúru lineárnej narácie. Akoby nefungovala žiadna priama súvislosť medzi zvolenými scénami, tak sa objavuje pocit, že neexistuje žiadny začiatok ani koniec. Snažil som sa o vytvorenie scén v reálnom  čase, so zvukmi, ruchmi, svetelnými a prírodnými pohybmi v pozadí. Intenzita bezprostredného prežívania ma zaujíma najviac.“
A čo ilustrujú jednotlivé sekvencie? Zdanlivo nelogické, statické, ale aj značne expresívne obrazy rodiny bez domova: otec a dve deti prežívajú na spustnutom predmestí, ktoré je takmer bez života a vhodné nanajvýš pre túlavé psy. Ide o film z kategórie, ktorý predstavuje aj pre pripraveného diváka extrémne nároky, a nielen pre 138-minútovú dĺžku. Scény takmer bez slov, s minimálnou akciou gradujú intenzívne prežívanými okamihmi, keď Ming-liangov dvorný herec Lee Kang-sheng v jedinom zábere zje takmer celú hlavu surovej kapusty alebo záverečným obrazom s jediným strihom, kde mužská a ženska postava stoja v polocelku za sebou a hľadia na ošarpanú fresku v zničenom betónovom paneláku viac ako dvadsať minút...
Najstarší filmový festival uviedol a ocenil filmy, ktoré napriek geografickej či žánrovej tematickosti akoby spájalo jedno tematické východisko: osamelosť človeka, či už si ju zvolil sám, alebo mu bola vnútená danými okolnosťami. Väčšinou išlo o nie príliš radostné podoby nášho sveta. Bude zaujímavé sledovať, ako sa s takýmito podobenstvami stotožní aj bežný divák. Pravda, ak sa aspoň niektoré z nich dostanú aj do normálnej kinodistribúcie.

Autor je riaditeľ Art Film Festu.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite