Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pestrý ročník

.časopis .literatúra

V utorok 24. septembra bude slávnostne vyhlásený držiteľ či držiteľka Ceny Anasoft litera za rok 2012. Už osem rokov sú táto cena, jej finálový shortlist a konečný víťaz dobrým zrkadlom pôvodnej slovenskej literatúry. Čo v ňom vidíme tento rok?

Tak ako sa kalendárne roky delia na čas pred Vianocami a po Novom roku, ako milovníci hudby merajú rok od Pohody po Pohodu, tak literárny čas na Slovensku v posledných rokoch plynie v rytme Anasoft litery. Na začiatku apríla porota vyhlási finálovú desiatku, v máji prebehne Anasoft litera fest a koncom septembra sa dozvedáme názov víťaznej knihy (a meno jej autora).

.všeobecne vzaté
Všeobecne vzaté bol literárny rok 2012 celkom dobrý. Keďže toto konštatovanie nemá veľkú výpovednú hodnotu, musíme byť presnejší. Tak v prvom rade, minulý rok vyšlo na Slovensku 162 prozaických diel slovenských (od minulého ročníka nie nevyhnutne v slovenčine píšucich) autorov, čo je najviac v 8-ročnej histórii Anasoft litery. Takže hlasy o tom, že knihy už nevychádzajú a že ľudia dnes už nečítajú, nie sú celkom namieste.
Knihy teda vychádzajú. Ale aké?
Zo zoznamu hodnotených kníh je jasné, že najväčšiemu záujmu čitateliek sa stále tešia sentimentálne romantické príbehy rôznej literárnej kvality, vydávané najmä silnou romantickou trojkou Evitapress, Motýľ a Slovenský spisovateľ, ku ktorej sa v poslednom čase nenápadne pridáva aj vydavateľstvo Marenčin PT. Tieto knihy tvoria približne tretinu minuloročnej slovenskej literárnej produkcie. K nim treba pridať pokusy o napínavú či dobrodružnú spisbu, zopár pôvabných literárnych absurditiek (tie najkvalitnejšie ponúka autorský okruh patafyzika Pera Le Kveta) a niekoľko vážne myslených pokusov o prerozprávanie vlastného života.
Summa summarum, zostane nám nejakých dvadsať, možno tridsať kníh, ktoré vyšli minulý rok a oplatilo sa ich prečítať.

.výber piatich
Porotu Ceny Anasoft litera tvorí každý rok päť ľudí, pričom nikto zatiaľ nebol v porote dvakrát. Organizátori Anasoft litery sa snažia porotu zostaviť tak, aby nepozostávala len z literárnych vedcov – vždy je medzi jej členmi aj nejaký novinár a nejaký knihy milujúci človek z neliterárneho prostredia. Tento rok porotu tvorili literárni vedci Peter Darovec, Michal Jareš a Derek Rebro, redaktorka kultúrnej rubriky denníka Pravda Tina Čorná a filmový vedec Martin Ciel. Povinnosťou poroty je s plnou vážnosťou sa zoznámiť s kompletnou literárnou produkciou, spadajúcou do záberu Anasoft litery a v spoločnej diskusii dospieť k finálovej desiatke a následne z nej vybrať víťaznú knihu.
Prv než sa pozrieme na to, čo títo piati ľudia považujú za najlepšie knihy, vydané minulý rok, zastavme sa nad tým, čo by do finálového shortlistu zaradiť mohli, ale nezaradili.
Medzi knihy, ktoré sa do finále nedostali, patrí tradične aktuálna kniha Michala Hvoreckého, autora, ktorého mnohí čítajú, prekladajú a v zahraničí vydávajú, niektorí dokonca divadelne inscenujú. Jeho minuloročná zbierka poviedok Naum sa podľa nás do finále dostať mohla. Podobne ostatná kniha Petra Macsovszkého Želáte si novú kúpelňu? alebo román Petra Bilého Inzerát na život, ktorý som nechcel žiť. Veľmi pekná knižka Veroniky Šikulovej a Martiny Matlovičovej Diera do svetra by si finálovú účasť podľa nás tiež zaslúžila. Porota sa však rozhodla ináč a nezostáva, než jej rozhodnutie rešpektovať.

.finálová desiatka
Finálová desiatka je tento rok nezvyčajne pestrá: žánrovo, generačne, tématicky – aj kvalitou. Sú v nej dve silné zbierky poviedok (Balla: Oko, Lucia Piussi: Život je krátky), jeden hrubý román (Peter Krištúfek: Dom hluchého), jeden román hraničiaci s poéziou (Jana Beňová: Preč! Preč!), jeden pôsobivý literárny monológ (Zuza Cigánová: Špaky v tŕní), jeden rómsky román (Víťo Staviarsky: Kale topánky), jedno vtipné spomínanie na smutnú dobu (Pavel Tausig: Hana), zastúpený je kukučínovský vidiecky príbeh (Milan Zelinka: Pristaš), karpatský magický realizmus (Maroš Krajňak: Entropia) a prvýkrát aj krimitriler (Ondrej Štefánik: Bezprsté mesto).
Z toho vyplýva prvé dôležité konštatovanie: slovenská literatúra je rôznorodá. Má dobrý buket, vinársky povedané. Každý píše ináč, väčšina (z finálového shortlistu) aj zaujímavo.
Kým minulý rok štyri z desiatich finálových kníh riešili pôvaby a strasti života mladého človeka v zahraničí, tento rok je v štyroch knihách spracúvaná nedávna slovenská minulosť, čím sa z toho stala dominantná téma. A to je pozoruhodné.
Zaujímavé je aj vekové rozloženie autorov finálových kníh. Traja autori reprezentujú staršiu generáciu (nad 70 rokov), dvaja majú pod 40, ostatní patria do generácie štyridsiatnikov, prípadne raných päťdesiatnikov. Nejde teda o generačnú vlnu, svieža literatúra vzniká v každom veku.
Keďže nejde o súťaž textov, ale o cenu pre najlepšiu knihu, dôležité je aj to, ako finálové diela vyzerajú. Aj tu je heslom rôznorodosť: od vyslovene slabého grafického spracovania Zelinkovho Pristaša a s obsahom len minimálne komunikujúcej obálky Beňovej knihy Preč? Preč? cez krásnu maľbu Mareka Ormandíka, pokazenú necitlivo umiestneným textom na obale Krajňakovej Entropie  až po trilerovo čistý vizuál Štefánikovho Bezprstého mesta a výborne zvládnuté grafické spracovanie kníh Petra Krištúfka a Lucie Piussi (v oboch prípadoch sa o oň postarali Janka a Palo Bálikovci).

.konkrétne
Aby sme nezostali iba pri všeobecných konštatovaniach, zastavme sa stručne pri každej knihe z finálovej desiatky.
Balla: Oko (KK Bagala). „Ak môže byť beletria presná, tak tu taká je. Úzkosť zo smrti, strach z nezrozumiteľného sveta, pokus o prežitie daždivej apokalypsy. Vety bez ornamentov, hoci nie strohé, opisujú pochmúrny svet,” napísali sme v recenzii. A ešte sme dodali: „Ballovo Oko je čisté, jeho zrak je ostrý. Nevidí všetko, ale tá ostrosť!” Minuloročný držiteľ Anasoft litery neprekvapil. Oko je majstrovský kúsok.
Jana Beňová: Preč? Preč? (Marenčin PT). „Preč! Preč! je kniha plná poézie, ale poézie prirodzenej, nenásilnej. Skutočnej, nie umelej. Poézie, ktorá nezahmlieva, ale umožňuje nahliadnutie.” To sme napísali, keď kniha vyšla a myslíme si to stále. Výborná knižka, len škoda tej obálky.
Zuza Cigánová: Špaky v tŕní (VSSS). Pôsobivý, krehký, autenticitou dýchajúci monológ nešťastnej ženy, ktorej chýba všeličo, no hlavne láska. Ženská literatúra v tej najzaujímavejšej, skutočnej, neromanticky drásajúcej podobe.
Maroš Krajňak: Entropia (Trio Publishing). Minuloročný debut Carpathia bol prekvapením, tohtoročná Entropia už vytvára originálny štýl: karpatský magický realizmus. Minulosť, ktorá je stále prítomná, mŕtvi ľudia, ktorí stále rozprávajú, krajina, ktorá žije. Mystická krása rozpadajúceho sa sveta v každej vete.
Peter Krištúfek: Dom hluchého (Marenčin PT). Filmár a poviedkar Peter Krištúfek napísal 500-stranový román o ostatnom storočí holubičieho národa, ktoré sa odráža v príbehoch jednej obce, jednej rodiny, jedného domu. „Zlo je zlo a dobro je dobro. Len občas je medzi jedno a druhé postavený slabý, zlyhávajúci človek.” Veľký román o nás a o dejinách, ktorých sme stále súčasťou.
Lucia Piussi: Život je krátky (Limerick). V recenzii sme napísali, že Lucia „chvíľu narába so slovami ako maliar Breughel, ktorý svoje plátna zaplnil malými, realisticky namaľovanými postavičkami, vzápätí sa mení na maliara Pollocka, ktorý na plátna vylieva celé vedrá farby. Občas sa z nej stáva maliar provokatér, ktorý neváha vystaviť obraz s erotickým kosoštvorcom a teší sa z toho, ako sú k nemu snobskí diváci zároveň priťahovaní aj od neho odpudzovaní.” A v tom spočíva krása tejto knihy.
Ondrej Štefánik: Bezprsté mesto (Tatran). Kriminálny triler zo súčasnej Bratislavy. Napriek žánrovému vymedzeniu chýba knihe spád a aj prekvapivých dejových zvratov je pomenej. Autorov hlavný problém: príliš veľa slov, príliš málo autenticity. Prekonať Dominika Dána sa Ondrejovi Štefánikovi zatiaľ nepodarilo.
Víťo Staviarsky: Kale topánky (Marenčin PT). Môže rómsky román napísať Neróm? Môže, aka sa volá Víťo Staviarsky. Šikovne vymyslený a s rómskou bezprostrednosťou porozprávaný smiešno-smutný príbeh, ktorý vás chytí na prvej strane a nepustí ani po poslednej.
Pavel Taussig: Hana (Vydavateľstvo RAK). Földváriovsky vtipné príbehy zo smutných päťdesiatych rokov. Hana, ktorej otec sedí vo väzení, sa stane doručovateľkou v socialistickom vydavateľstve a vďaka nej sa dozvedáme, ako to tam fungovalo. Autor dokáže to, čo málokto: ťaživú dobu priblíži cez groteskné komplikovanosti medziľudských vzťahov.
Milan Zelinka: Pristaš (Slovenský spisovateľ). Kukučínovský, pekne a zaujímavo napísaný príbeh z východoslovenského vidieka, v ktorom sa odráža alkoholom nasiaknutá láskavá tuposť obyvateľov Karpatskej kotliny.

.verdikt
Z pestrého slovenského literárneho ročníka 2012 nás zaujalo viacero kníh. Lucia Piussi, Balla, Jana Beňová, Víťo Staviarsky aj Maroš Krajňak napísali knihy, ktorých čítanie je veľkým pôžitkom. Keby sme však mali vybrať knihu, ktorej napísanie a vydanie bolo skutočným počinom, bol by to Krištúfkov Dom hluchého. Je to hrubý, košatý román, ktorý – na rozdiel od mnohých kratších textov iných autorov – človeka ani chvíľu nenudí. Je to celkom úspešný pokus zachytiť komplikované 20. storočie a obyčajných, slabých ľudí, ktorí tvorili jeho dejiny bez toho, aby ich slabosť ospravedlňoval, bez toho, aby poučoval. V najbližších týždňoch by mal vyjsť Atlas zabúdania, v ktorom sa Peter Krištúfek cez sériu príbehov venuje zlomovým momentom slovenskej histórie. Netrpezlivo ho očakávame.
Nech už Cena Anasoft litera skončí v rukách ktoréhokoľvek z finalistov, bude to v poriadku. Už pestrý zoznam finalistov svedčí o tom, že slovenská literatúra napriek ekonomickým a politickým krízam neprežíva vôbec zlé obdobie.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite