Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pápežova stratégia

.jaroslav Daniška .časopis .klub

Pápež František dal rozsiahly rozhovor jezuitským časopisom La Civiltà Cattolica a America. A svet búrlivo diskutuje.

Rozsiahly rozhovor (anglická verzia má 10-tisíc slov) sa začína sugestívne. „Kto je Jorge Mario Bergoglio?“ pýta sa pápeža Antonio Spadaro, šéfredaktor La Civiltà Cattolica. „Pozerá sa na mňa a mlčí,“ opisuje scénu Spadaro, „pýtam sa ho, či mu môžem klásť túto otázku. Kývne a hovorí: ,Neviem, čo môže byť tým najpresnejším pomenovaním... Som hriešnik. To je najpresnejšia definícia. Nie je to rečnícka alebo literárna póza. Som hriešnik. ’“ V rozhovore, ktorého otázky vznikli kolektívne (Antonio Spadaro oslovil šéfredaktorov niekoľkých jezuitských časopisov, aby mu poslali otázky a on ich zostavil a položil pápežovi), zaznie celkovo dvadsať tém. Žiadna z nich nevyvolala takú vlnu reakcií, ako jedna veta.
Spadaro sa Františka pýta: „Čo potrebuje cirkev v tomto historickom momente najviac? Reformy? Aké sú vaše želania pre cirkev v najbližších rokoch? O akej cirkvi snívate?“  Pápež vzdá hold svojmu predchodcovi a potom hovorí: „Za jasné považujem, že vec, ktorú cirkev dnes potrebuje najviac, je schopnosť liečiť rany, zohriať srdcia veriacich, potrebuje blízkosť, spriaznenosť. Cirkev vidím ako poľnú nemocnicu po bitke.“ Rozhovor sa ďalej rozvíja, Spadara kladie otázku ako možno evanjelizovať rozvedených, znovu zosobášených, osoby žijúce v homosexuálnom vzťahu a podobne. František pripomenie svoje staršie slová o homosexualite („Kto som ja, aby som súdil?“), ktoré chápe v súlade s katechizmom (robí rozdiel medzi homosexálnou orientáciou a homosexuálnym správaním), zdôrazní význam spovede. A potom povie vetu, ktorá vyvolala búrlivé reakcie po celom svete: „Nemôžeme trvať iba na otázkach, ktoré sa spájajú s potratom, homosexuálnym manželstvom a používaním antikoncepčných metód. To nie je možné. Nehovoril som veľa o týchto veciach a bolo mi to vyčítané. Ale keď o týchto veciach hovoríme, musíme o nich hovoriť v kontexte. Učenie cirkvi je v tejto veci jasné a ja som synom cirkvi, ale nie je nevyhnutné o týchto veciach ustavične hovoriť.“
A cirkus sa mohol začať. New York Times napísali, že „Pápež hovorí, že cirkev je ,posadnutá ’ gejmi, potratmi a kontrolou pôrodnosti“.To, ako tieto slová využili slovenské televízie pri informovaní o košickom pro-life pochode, sa stalo až po uzávierke tohto čísla.
Pápežove slová sa evidentne dotkli najmä pro-life a pro-rodinných združení. Steve Jalsevac z dôležitého portálu LifeSiteNews.com napísal, že cíti pri pápežových slovách „rozpaky“. Dotkol sa ho nepresný opis situácie a tiež vedomé rozhodnutie pápeža o týchto problémoch nehovoriť. Je azda cirkev naozaj „posadnutá“ týmito témami a nehovorí o ničom inom?
Zdá sa, že samotný František dal za pravdu najmä svojim kritikom. V piatok, deň po uverejnení rozhovoru, totiž vydal svoje doteraz najsilnejšie stanovisko k téme potratov vo funkcii pápeža: „Každé nenarodené dieťa, ktoré je nespravodlivo odsúdené na potrat, má tvár nášho Pána, ktorý ešte pred svojím narodením, a potom hneď, ako sa narodil, zažil odmietnutie sveta“.
Táto druhá pápežova veta sa však už dostala iba do katolíckych médií, svet diskutuje najmä o tej prvej. Zrejme nemožno spochybniť, že pápež sa týmito slovami dotkol pro-life a pro-rodinného hnutia. Samozrejme, že František si myslí o živote a manželstve to isté, čo ochrancovia života, ale to nie je predmetom sporu. V ňom ide viac o imidž než definície a zdieľané normy. Liberálne médiá sa nemýlia, keď píšu, že sa František v tomto odkláňa od prístupu Jána Pavla II. (ktorý volil tvrdý slovník „kultúry smrti“) či Benedikta XVI.
Logická otázka znie, prečo to robí. Vieme, že to robí vedome a cielene, bez toho, aby si o týchto témach myslel niečo iné, než členovia pro-life hnutia. Takže?
Mám pocit, že je to vec stratégie. Kritici Benedikta XVI. často opakovali, že chcel „malú a pravú“ cirkev. Nebola to celkom pravda. Každý, kto čítal Benedikta, to vie. Nemecký pápež si myslel, že cirkev sa stáva malou, že je to jednoducho fakt a trendy a ďalšia sekularizácia  to len posilnia. Ratzinger chcel preto katolíkov na túto situáciu pripraviť a formulovať niektoré zásady, ktoré z toho vyplývajú.
František ide na vec inak. Sekularizáciu, samozrejme, vníma a rozumie jej dôsledkom rovnako, ako Ratzinger, ale správa sa inak. Namiesto rozumu stavia na charizmu. Jeho cieľom je viac zaujať než argumentovať. Trochu mi to pripomína mileniárny optimizmus Jána Pavla II., ktorý hovoril o novej kresťanskej jari, oživení viery a podobne. Dnes vieme, že k tomu nedošlo. O pár rokov bude možné zhodnotiť aj Františkovu stratégiu.  Ukáže sa, či bolo pre cirkev budúcnosti dôležitejšie, čo jej hovoril Benedikt („o týchto otázkach sa nevyjednáva“), alebo František. l

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite