Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Keď vládne cynizmus

.cyril Vasiľ .časopis .klub

Prinášame úryvok z homílie arcibiskupa Cyrila Vasiľa, ktorú predniesol v Šaštíne počas národnej púte. Arcibiskup Vasiľ hovoril o viacerých témach, vyberáme časť, kde hovoril o vojne a cynizme.

Ľudstvo vždy rástlo i upadalo s rastom i úpadkom súcitu. Bez súcitu sa bezbreho šíri arogancia, agresivita, nenávisť, bezcitnosť. Prvý bratovrah, Kain, odpovedá Bohu na otázku: „Kde je tvoj brat Ábel?“ cynicky: „Neviem. Či som ja strážcom svojho brata?“ a galéria drzej, arogantnej bezcitnosti je v dejinách ľudstva takmer nekonečná – v malom i vo veľkom, vo vojnách i v sociálnom útlaku, v rabovaní a zotročovaní, v genocídach, vo vraždení pod rúškom náboženského presvedčenia, pri etnických čistkách, triednom boji, revolučnom terore i v kontrarevolučných eskadrách smrti, alebo i v takej cynickej brutalite z našich nedávnych dejín, keď pri deportáciách do táborov smrti úrady preferovali odsun celých, kompletných židovských rodín, argumentujúc potrebou zachovania celistvosti rodiny. Keď ide o vojnové bezcitnosti, isto môžeme spomínať Kľak a Ostrý Grúň, ale i Sklené či zverstvami sprevádzané povojnové masové odsuny obyvateľov pri aplikovaní princípu kolektívnej viny.
Keby sme chceli zostavovať rebríček drzej, bezcitnej cynickosti, stačí spomenúť, ako naši vojaci 17. Pešieho pluku z Petržalky 19. júna 1945, teda už po vojne, pod velením bývalého gardistu, ale vtedy už aktívneho komunistu, vyvraždili pri moravskej obci Lověšice 265 ľudí, pôvodom väčšinou z Dobšinej a Kežmarku, z toho 120 žien a 74 detí. Keď sa neskôr veliaceho spravodajského dôstojníka pýtali, prečo dal pozabíjať aj malé deti a ženy, odvetil: „Nevedel som, čo s nimi, keď sme mužov postrieľali.“
Desivé príklady straty citlivosti či súcitu však nie sú, žiaľ, len vecou histórie či excesmi zdegenerovaných, sadistických jednotlivcov, slabochov či karieristov, slúžiacich podobne zdegenerovaným ideológiám. Podobné histórie bezcitnosti sa opakujú aj dnes, a to dokonca osobitným, novým, ešte nebezpečnejším spôsobom. Ich charakteristickým znakom je odosobnenie, strata vnímania ľudskej dôstojnosti a následná strata citu či súcitu. Upretie ľudskej dôstojnosti inému má však za následok aj degradáciu vlastnej dôstojnosti, zhrubnutie a zatemnenie svedomia.
Uveďme si aspoň dva príklady súčasného bezcitného, city ubíjajúceho, odosobneného násilia, spojeného s nepriamym či priamym upieraním ľudskej dôstojnosti.

.odosobnenie vojny
Prvým a zrejmým príkladom je vojna. Práve pri takej inštitucionalizovanej forme násilia, akým je dnešná vojna, vedená supertechnologickými prostriedkami, sme svedkami šokujúceho odosobnenia. Stredoveký bojovník sa kedysi musel v bojovej vrave predrať k protivníkovi, hľadieť mu do tváre a rozmlátiť mu palcátom hlavu alebo šabľou prepichnúť a rozpárať brucho, riskujúc pritom taký istý osud – pri takomto boji si bol vedomý ukrutností, ktoré páchal na inom. Ohyzdnosť vzájomného zabíjania nemohol ani psychologicky, ani politicky nevnímať či popierať. Staroveké či stredoveké vojny – to bola jasná, krvavá mäsiarčina. Dnes, teda aspoň v tých tzv. najcivilizovanejších častiach sveta, sme v tejto sfére už (v úvodzovkách) „pokročili“. Dnes na najvyššom technologickom stupni vedenia vojny profesionálny zamestnanec v klimatizovanej kancelárii so šálkou kávy na stolíku v rámci obhajoby bližšie nešpecifikovaných geopolitických záujmov niektorej z veľmocí, či skôr nadnárodných finančných spoločností, ktoré diktujú smerovanie politiky, cez satelit riadi bezpilotné lietadlo či raketu s plochou dráhou letu a zdá sa mu, že je na poľovačke alebo, že hrá počítačovú hru – keď skončí šichtu, tak sadne do auta, cestou urobí nákup a vyzdvihne deti v škôlke, aby si večer sadol pred televízor a pozrel spolu s nimi ďalší diel Simpsonovcov. Zajtra pôjde znovu do roboty, ale má popoludňajšiu zmenu. Keďže dnes mu vyšlo všetko podľa programu, tak takto na diaľku a „bezpečne“ zlikvidoval určený cieľ, nejakú kolónu vozidiel či nejaký bunker a nezamýšľa sa nad tým, čo konkrétne zlého mu urobil ten človek v transportéri, tanku či bunkri na druhom konci sveta, či nejako ublížil jemu osobne, či chcel zabiť jeho blízkych, alebo dokonca či ohrozoval celú jeho krajinu, alebo či sa to iba jeden prezident svojvoľne rozhodol „potrestať“ svojvoľnosť akéhosi druhého prezidenta, prikazujúc svojim poslušným vojakom, aby pozabíjali iných poslušných vojakov.
Keď mal takýto profesionál v robote „blbý deň“, tak si mohol spliesť svadobný sprievod s kolónou presúvajúcich sa ozbrojencov alebo dodatočne, po Simpsonovcoch, pri večerných správach zistí, že v bunkri, ktorý zbombardoval, nebol generálny štáb nepriateľa či zbrane hromadného ničenia, ale stovky ukrytých žien a detí – v pracovnej štatistike sa potom mŕtvi svadobčania a zuhoľnatené telá ukrývajúcich sa žien uvedú do kolónky proportional collateral damage – primerané vedľajšie škody. Ideálom vysoko technologického vojenstva je počítačový operátor, ktorý príkazy na likvidáciu iných ľudských bytostí bude vykonávať asi s takým citovým vzrušením, aké prežíva upratovačka keď Biolitom postrieka šváby vo vlhkom kúte závodnej kuchyne. A my si na YouTube už dnes môžeme pozrieť priebeh vojenskej akcie, pri ktorej zomierajú ľudia, aj civilisti, ženy i deti, ktorých jedinou vinou bolo, že boli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, a hlavne mali ten nesprávny pas a teda ich životy sú bezcitne považované za rádovo niekoľkonásobne menej hodné života ako životy iných ľudí s tým správnym pasom. Ako to povedal jeden generál: Tu už neplatí staroveké „oko za oko, za zub, zub“, ale nové „za oko – zrak, za zub – chrup.“
Nie, neštylizujem sa tu do roly experta na vojenskú techniku alebo medzinárodné či vojnové právo. Chcel som sa s vami len podeliť o úvahy a pochybnosti, s ktorými sa mi zdôveril istý – samozrejme, že nie slovenský – vojenský veliteľ, človek, ktorému nie je ľahostajné psychické zdravie, ľudskosť či ľudská dôstojnosť a hodnota života, ani pri takom drastickom „pokračovaní ekonomiky inými prostriedkami“, akým je vojna. Na bezcitnosti vojen vo svete sa istým spôsobom zúčastňujeme dnes už všetci. (...) Pre priemerného Slováka, ktorý si povie, že od neho aj tak nič z toho nezávisí, sa stane podstatnou otázka, kedy tam naše cestovky obnovia last minute dovolenky a koľkopercentná bude zľava.

Cyril Vasiľ/
Gréckokatolícky kňaz, jezuita, kuriálny arcibiskup a sekretár Kongregácie pre východné cirkvi. Narodil sa v roku 1965 v Košiciach. V rokoch 1982 až 1987 študoval na Teologickej fakulte Cyrila a Metoda v Bratislave, neskôr na Pontifikálnom východnom inštitúte  a Gregoriánskej univerzite v Ríme. V roku 2007 sa stal rektorom Pontifikálneho východného inštitútu a v roku 2009 sekretárom kongregácie a biskupom s titulárnym sídlom v Ptolemaide v Líbyi. Prednáša na viacerých univerzitách, najmä v Ríme. V posledných rokoch predniesol viacero homílií počas významných sviatkov a pútí (Nitra, Rím, Šaštín a iné). Celý text homílie uverejňujeme na internetovej stránke .týždňa.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite