Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pretvárka našej doby

.theodore Dalrymple .časopis .klub

Oháňanie sa novými právami na každom kroku nás vedie do sveta plného nezmyslov, priemeru a regulácií. Profesionálni reformátori pritom konajú neúprimne.

Budúci historici budú žasnúť, aspoň dúfam, nad rýchlosťou, v akej naša doba pretvára politicky náhle zmeny v zákonoch na niečo, čo vyhlasuje za zjavne nescudziteľné ľudské práva, porovnateľné so slobodou slova alebo právom na spravodlivý proces. Pritom sú to také zmeny zákonov, ktoré sa ešte pred chvíľou zdali bizarné a absurdné aj tým, ktorí z nich dnes ťažia. Ešte nikdy nebol prechod od zjavnej absurdity k nespochybniteľnej ortodoxii taký krátky.
Veta z inauguračného prejavu prezidenta Baracka Obamu dokonale zachytila túto zvláštnu tendenciu našej spoločnosti k náhlemu morálnemu entuziazmu, ktorý nie je ani tak znamením kriticky otvorenej mysle, ako skôr nervózneho nepokoja. Keď prišlo na tému homosexuálneho manželstva, prezident Obama bol, zdá sa,  zasiahnutý mravnou exaltovanosťou a exhortáciou, keď povedal: „Naša cesta nie je dokončená, kým naši homosexuálni bratia a sestry nie sú zákonom chápaní ako kdokoľvek iný, pretože ak sme naozaj stvorení ako seberovní, potom musí byť rovná aj naša láska, ktorou obdarúvame jeden druhého.“

.manželstvo pre všetkých?
To nie je len od začiatku dokonca nezmyselné, ale navyše pravdepodobne aj neúprimné. Posledná vec, ktorú si želá profesionálny reformátor, teda osoba, ktorá odvodzuje zmysel svojho transcendentného cieľa od úsilia o politickú zmenu, je dokončenie našej cesty, pretože tam by sme prišli k pevne ustanoveným princípom (ako je napríklad definícia manželstva ako vzťahu medzi mužom a ženou), podľa ktorých možno žiť na konci nášho života rovnako ako na jeho začiatku. Profesionálny reformátor však – práve preto, že je reformátor – musí byť neustále na nohách a neustále kutrať po nejakej ďalšej mravnej zvyklosti, ktorú by mohol spochybniť. Jeho potreba nachádzať niečo, čo možno zreformovať,  je väčšia, ako len zreformovanie niečoho konkrétneho. Pripomína mi to situáciu, keď som sa vo väzení pýtal istého zlodeja, či sa chystá vzdať svojho zločineckého života, a on mi namietavo odpovedal: „Ako by som sa ho mohol vzdať? Ja som zlodej, takže kradnem.“
Tvrdiť, že ak sme všetci stvorení ako seberovní, tak sa s nami všetkými musí zaobchádzať rovnako, znamená spliesť si kategóriu.  Rovnosť pred zákonom predsa neznamená, že občan, ktorý dodržiava zákon a kriminálnik majú mať rovnaký osud. Rovnako to neznamená férové zaobchádzanie s ľuďmi bez ohľadu na ich správanie. Lekár musí veci vysvetľovať všetkým svojim pacientom, ale pritom musí prispôsobiť výklad ich úrovni porozumenia. Jeho odhad ich schopností môže byť niekedy (alebo aj dosť často) chybný, ale možnosť omylu ho nezbavuje povinnosti pokúšať sa o to.  Čo viac, lekár, ktorý by hovoril úplne rovnako s človekom, ktorý má IQ 75 a s doktorom astrofyziky by nesplnil základnú etickú požiadavku rovnakého zaobchádzania so všetkými pacientmi: konal by nekompetentne, pretože by nečinil potrebné rozdiely.
Jazyk práv (s výnimkou tých základných) veľmi skoro skĺzava do mimoriadne odpornej pretvrárky, a to nielen v Amerike. Vo Francúzsku používala napríklad kampaň za homosexuálne manželstvo heslo Mariage pour tous, Manželstvo pre všetkých. Ale slovo „všetci“ predsa nemôže znamenať všetkých: ak by to tak bolo, zbavilo by to predsa pojem manželstva všetkých jeho špecifík a významu. (Netvrdím, že to, samozrejme, nemohlo byť skrytým motívom tejto kampane.) Všetci v tomto kontexte takmer nevyhnutne znamená všetkých v zmysle le tout Paris: ako však poukázal jeden pozorný bisexuálny čitateľ britského denníka Guardian, on sám by mal mať právo mať tak manžela, ako aj manželku, ak nemá byť podľa manželského zákona diskriminovaný. Veď, ako povedal prezident Obama, ak sme skutočne stvorení ako seberovní, potom láska, ktorú k sebe cítime, musí byť tiež rovná, bez ohľadu na to, ku koľkým ľuďom ju pociťujeme. Argumenty v prospech homosexuálneho manželstva môžu existovať, ale rovnosť práv k nim rozhodne nepatrí.

.gradgridnovia ľudských práv
Objav doteraz neznámych a netušených práv, ktoré – pretože sú údajne univerzálne a ľudské – museli vždy existovať v akomsi nadpozemskom alebo inom pláne podobne, ako matematické pravdy, je jedným z najzákernejších a súčasne najúčinnejších spôsobov politizácie života, a to k velkému úžitku politickej triedy a jej podriadených byrokratov. Ľudské práva sú totiž ako žiarlivý boh, ktorý nad sebou nemá žiadnych iných bohov, musia byť uctievané ako výlučné.
Kedykoľvek napríklad poviem, že si nemyslím, že by niekto mal právo na lekársku starostlivosť, pozerajú sa ľudia na mňa, lekára, prekvapene. „Ako to môžete tvrdiť?“ pýtajú sa. „Myslíte si, že by sa malo dovoliť, aby ľudia zomierali na ulici na liečiteľné choroby?“ Na to odpovedám vlastnou otázkou: „To vám nenapadne žiadny iný dôvod, prečo by sa ľuďom nemalo dovoliť zomrieť na ulici na liečiteľnú chorobu, než právo na lekársku starostlivosť?“
Ja dosť zvláštne, že to ľuďom často nenapadne. Akoby doktrína práv odstránila z ich myslí a sŕdc všetky ostatné mravné úvahy a pocity. Sú ako Thomasovia Gradgrindovia ľudských práv (Thomas Gradgrind je postava riaditeľa školy v románe Charlesa Dickensa Ťažké časy, ktorého meno sa používa na označenie toho, koho zaujímajú iba studené fakty a čísla, pozn. red.): Učte tých chlapcov a dievčatá iba právam. V živote platia iba práva. Nepestujte v nich nič iné, všetko ostatné vykoreňte. Mozgy mysliacich živočíchov môžeme formovať len pomocou práv: nič iné nebudú potrebovať. To je zásada, podľa ktorej vychovávam svoje vlastné deti, a to je zásada, podľa ktorej vychovám aj tieto deti! (V Dickensovom origináli sa namiesto práv spomínajú „fakty“, pozn. red.)
Pojem práv sa v ich mozgoch správa ako istý vírus, ktorý omedzuje ich mravnú predstavivosť. Musia si myslieť, že ľudia pomáhajú starej dáme, ktorá práve spadla, len preto, že má nescudziteľné ľudské právo, aby sa jej pomohlo.
V etatizovaných spoločnostiach (ktorými sa už stali alebo stávajú všetky západné spoločnosti) majú práva vnútornú tendenciu premieňať sa z abstrakcií, ktoré nikomu neukladajú žiadne finančné nároky, na hmatateľné benefity, ktoré ich už priamo ukladajú. Dôsledkom je mylné chápanie kategórie rovnosti, ktoré sa dookola opakuje: pre mnoho ľudí neexistuje rovnosť bez rovnosti výsledku alebo aspoň rovnosti zaobchádzania. Práva sú bezvýznamné, pokiaľ sa aktuálne neuplatňujú.
Tak právo ženy mať dieťa kedysi znamenalo, že neexistuje žiadna právna moc jej v tom – napríklad sterilizáciou alebo núteným potratom – zabrániť. Postupne sa však toto právo premenilo na právo porodiť alebo mať dieťa. Liečenie neplodnosti sa preto stalo právom, a pretože rovnosť znamená rovné zaobchádzanie alebo rovnaký výsledok, nemôže existovať žiadny rozdiel medzi druhmi žien alebo párov, ktoré sa usilujú o túto liečbu. A to je ďalší klinec do rakvy rodiny, ktorá bývala rešpektovaná: prométheovské bremeno už nenesie ľudstvo, ale každý jedinec, ktorý sa rozhoduje, kde sú limity a či by vôbec nejaké limity mali existovať. V krajinách ako Británia, kde je zdravotníctvo takmer zoštátnené, musí každý platiť za právo niekoho iného mať dieťa bez ohľadu na to, aký nevhodný je dotyčný človek pre rodičovstvo, pretože vylúčiť niekoho by znamenalo poprieť rovnosť zaobchádzania a univerzálne právo na lekársku starostlivosť.

.bludisko regulácií
Rozsah práv zvyšuje rozsah aj dosah moci vlády, štátu a zákona množstvom mechanizmov. Práva musia byť hájené a prisudzované tam, kde sa stretá jedno s druhým, a jediným vyhovujúcim spôsobom tohto hájenia a prisudzovania sú súdy.  Zamestnankyňa mestskej rady v malom anglickom mestečku, kde žijem, sa domnievala, že rada obmedzila jej „práva“ a neúspešne sa súdila. Mesto to stálo viac ako pol milióna dolárov, aby sa v procese obhájilo. Tieto peniaze sú, samozrejme, nedobytné, takže ich nebude hradiť žalobkyňa, ale obyvatelia mestečka. Bude ich to stáť 200 dolárov na domácnosť. Samozrejme, že nemajú žiadne právo odmietnuť to zaplatiť.   
V každej verejnej inštitúcii boli ustanovené celé byrokratické oddelenia, aby sa zaistil súlad s rôznymi kmplexnými a často konfliktnými právami, sú to oddelenia, ktoré žijú zo sťažností, ktoré odôvodňujú ich vlastnú existenciu, ktoré preto podporujú nezhody a rozbroje. Hotové bludisko regulácií pritom ničí neformálnosť inštitúcii a prakticky všetky konania premieňa na formálne procedúry. Ťažko nájsť lepšiu metódu, ako podporovať priemernosť, o nečestnosti a neúprimnosti ani nehovoriac.
V poslednom roku, keď som bol zamestnaný v britskej verejnej nemocnici, nám personálne oddelenie rozdalo formulár, kde boli zamestnanci (okrem iného) dotazovaní na svoju rasu, náboženstvo a sexuálnu orientáciu. Údajne preto, aby pri povyšovaní nemohlo dôjsť k žiadnej diskriminácii. Pritom, aj keby tieto informácie neboli už dotyčným nadriadeným známe, nemohli by diskriminovať, ani keby chceli, ale to nevadí. Tá nehorázna drzosť nám mala dať iba na známosť, kto je tu šéf. Bol to ten prípad, keď médium samo bolo správou. (Medium is the message, odkaz na známu tézu Marshalla McLuhana, ktorý tvrdil, že neexistuje niečo ako neutrálna správa, komunikovaná všetkými médiami, pretože každé jednotlivé médium správu do značnej miery určuje a vytvára, pozn. red.) V dotazníku bolo uvedených sedemnásť rás, dvanásť náboženstiev a šesť sexuálnych orientácií, z ktorých sme si mohli vybrať.  Odpísal som im, že ak si príslušné oddelenie dokáže predstaviť len šesť sexuálnych orientácií, musí mať veľmi obmedzenú sexuálnu predstavivosť. Odpoveď som nedostal.  

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite