Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bobule zmŕtvychvstania

.jozef Koleják .časopis .lifestyle

Stoly trhovníkov sa zaplnili malými zaprášenými bobuľkami, nad ktorými krúžia osy. Lačne si tie strapce berieme domov, aby sme nad nimi krúžili zas my a bojovali o ne s vínnymi muškami. Prišiel sladký čas vinobrania.

Vinič je tu s nami od nepamäti, no družným priateľom človeka sa vraj stal približne pred 8 000 rokmi, keď sme ho začali postupne čičíkať, starať sa oň a celkovo kultivovať. Kto si myslí, že sme ho najprv len tak zo dvetisíc rokov jedli bobuľku po bobuľke a až neskôr prišlo na rad víno, veľmi sa mýli.

.gruzínska kolíska
Keď ide o alkohol, človek neváha, tobôž nie primitív či človek doby kamennej. Dôkazy o výrobe vína máme už z tých najranejších období spolužitia človeka a vínnej révy. Za kolísku tohto obojstranne výhodného priateľstva sa považuje územie Gruzínska, kde sa o tom našli 8 000 rokov staré dôkazy. Prvé profesionálne vinárstvo vyhúklo už pred 6 000 rokmi v Arménsku.
Táto rýchlosť vynálezu sa nepripisuje len odvekej náklonnosti ľudského rodu k alkoholizmu, ale predovšetkým tomu, že vínne kvasinky sa prirodzene nachádzajú na šupkách vínnej révy – čiže stačilo nechať šťavu z hrozna chvíľu na šupkách a zázrak bol na svete. Potom už len ochutnať a prísť na to, že takto skvasený mušt prináša človeku povznášajúce pocity a sklony tancovať, recitovať či pospevovať si na verejnosti. Nečudo, že v Grécku bol potom bohom vína Dionýzos. Nespútaný a roztopašný boh improvizácie, tanca a spevu – patrón divadla.

.egyptská svetová špička
Kým sa však víno stalo hlavnou inšpiráciou kultúry v Grécku, dokázalo kompletne poblázniť Egypťanov. Tí sa vo výrobe vína dokázali tak vypracovať, že už okolo 2700 rokov p. n. l. boli svetovou špičkou. Dochovali sa hieroglyfy s presným postupom výroby vína, dokonca nádoby z pálenej hliny určené na víno, na ktorých sú vyznačené také údaje ako druh vína, jeho pôvod, kvalita, ročník či priamo meno vedúceho vinice. Egypťania hrozno považovali za dar od boha Ozirisa, syna boha nebies a zeme. Ten vraj dokázal zvíťaziť každý rok nad smrťou a zázračne vstať z mŕtvych, rovnako ako dokáže každý rok zarodiť vinič.
Toto mystérium znovuzrodenia a zmŕtvychvstania sa hrozno už odvtedy nikdy nezbaví. Dionýzos v Grécku má totiž akoby náhodou veľmi podobné črty. Tiež je to potomok boha Dia a pozemšťanky (niektoré pramene tvrdia, že to bola bohyňa pôdy Demeter alebo bohyňa záhrobia Persefona – ale to sú možno len hnusné klebety), čiže napoly boh a napoly človek. Keď sa manželka Dia Héra dozvedela, že Zeus jej znova zakáša poza bučky, konala rázne. Rozhodla sa ľavobočka zahubiť, a aj sa jej to podarilo. Poslala na neho titanov, ktorí ho roztrhali na franforce. Z chudáka Dionýza ostalo len malé detské srdiečko. Zeus však nelenil, srdiečko si zašil do stehna a malého boha nespútaného veselia tam chvíľu nosil, kým Héru neprešiel hnev. Okolo Dionýza pomaly dorástli všetky tkanivá a po čase sa z Diovho stehna vylúpol na svet druhýkrát. Toto svoje druhé narodenie ho zrejme tak poznačilo, že ho pri speve a víne oslavoval a oslavuje až podnes.

.z temnoty do civilizácie
Bystrejší si iste všimli, že príbeh Ozirisa a Dionýza sa v mnohom podobá príbehu jedného muža, ktorý sa túlal Blízkym východom približne pred 2014 rokmi. Tiež napoly človek, napoly boh, rovnako umučený a rovnako zmŕtvychvstaný. Ibaže tentoraz namiesto temnej a nepredvídateľnej bujarosti zosobňuje nové myslenie prichádzajúcej civilizácie, ktorá zhodou šťastných okolností je náhodou aj tá naša. A znova prichádzajúci nový zákon sprevádza víno. Tentoraz dokonca priamo v role krvi nového Spasiteľa. Zdá sa, že rovnako, ako vieme dorábať čoraz delikátnejšie víno, tak nás ono rafinovane sprevádza našimi dejinami myslenia od temnej ozirisovskej minulosti cez dionýzovskú bujarú veselosť až po Kristovu tichú radosť.

Autor je scenárista.

Nebojme sa búrlivého vína/
K vinobraniu nesporne patrí aj sezóna burčiaka, tradičného slovenského búrlivého nápoja, ktorý rozdeľuje našu spoločnosť na dva nezmieriteľné tábory. Sú burčiakisti a antiburčiakisti. Treba povedať – tí, ktorí sa dušujú, že tento nápoj pili len raz a už ho do úst nevezmú, zažili zrejme jeho horšie časy prapodivných zmesiek a dosladzovaných variantov. Dnes sa už burčiaky nepodávajú len tak úchytkom, čapované do plastových fliaš so žoviálnym podnapitým žmurknutím od predajcu. Niektorí vinári a najmä majitelia reštaurácií si uvedomili, že tento rozkvasený hroznový mušt môže mať istú gráciu a do jesennej ponuky prináša skvelé osvieženie a starodávny gazdovský šmrnc. Dnes si už, chvalabohu, môžeme vychutnať odkalený burčiak po sortách a poviem vám, je to krásne dobrodružstvo. Kto sa bojí, že ho na druhý deň bude pobolievať hlava, nech dá tomu šancu, ničoho takého sa nedočká. Burčiak navyše nielenže patrí k babiemu letu, ale dokonca je až škaredo zdravý. A vitamíny sa teraz zídu.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite