Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

„Fuj, to by som si na seba nedala, ktovie, kto to mal na sebe a aké energie na seba prenášaš,” vravia mi. Nie, nie som taká chudobná, aby som musela nakupovať v sekáčoch. Mňa to prosto len baví. Je to o tej atmosfére, o tej vôni, o tých príbehoch a spomienkach, čo sú v šatoch. V sekáčoch je niečo, čo v obchodoch nikdy nie je, a naopak, nie je tam otravná predavačka, ktorá sa vás hneď, ako vojdete, začne pýtať, či vám môže pomôcť.“ Ooo, áno, mohli by ste za mňa vybaviť všetky maily dnes, navariť večeru a odniesť mi nákup, lebo ma bolí chrbát?”…

Čo iné sa dá v takej situácii odpovedať? V sekáči sa vám to nestane. Každý na vás dlabe a môžete sa celkom zahrabať do škatule s čipkovanými podprsenkami, alebo sa schovať medzi vešiaky so svetrami so sobíkmi a snehovými vločkami, môžete si skúšať „mrkváky“ donemoty a poprechádzať sa v obchode v gestapáckom kabáte, platformových topánkach a šiltovke s Mickey Mousom. Naraz, samozrejme. Jeden z mojich moskovských problémov spočíva aj v tom, že tu nie sú sekáče. Ani Číňania, ani trhovisko Jedlíková či Miletičova, je tu iba Gucci a Max Mara a podobné sračky, mne rastie brucho a nemám čo na seba. Nakoniec som vygooglila, že tu máme šesť secondhandov. Až na jeden sa všetky berú ako stylish retro butiky, kde stoja veci rovnako ako v obchodoch. Zamierila som do toho jediného, ktorý sa tak neprezentoval.  Celý sekáč sa nachádza v katakombách. Prechádzam sa oddelením tehotenských riflových šiat, potom vojdem do maskáčového a mundúrového oddelenia, vojenské batohy smrdia potom a krvou, neskôr ulička s detskými podbradníčkami a supermanovskými tričkami. A vtedy, v tej vôni, tme a podzemnom tichu, mi to dôjde. Garderóba. Detstvo v divadle. Podzemné šatne Trnavského divadla, teta garderóbierka, vešiaky s kostýmami, čo majú ducha a minulosť. Preto tá náklonnosť. Ako v rozprávke zrazu z jednej miestnosti aj tu vybehne teta garderóbierka. Má veľké, nemoderné okuliare, pohladká mi bruško a vraví, nech si skúšam, čo chcem a koľko chcem. Žeby mama skúšala hore na pódiu a keď sa dohrám, tak príde po mňa a pôjdeme domov? Alebo je to môj tehotenský sentiment?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite