Po nezjazdnom hrboľatom briežku a dvoch jednoduchých drevených trámoch sa taxík dostane na kompu. Kompu tahá oceľové lano. Dvaja prievozníci zaháknu zahnutú drevenú palicu za lano, potiahnu jeden meter, a znova zaháknu. Aj cestujúci sa pridávajú. Tak som sa aj vlasnými silami dostal na západný breh južného Bugu, z niekdajšej nemeckej do niekdajšej rumunskej okupačnej zóny.
Kúsok za dedinou Bogdanovka som sa ocitol na vyvýšenine, kde vtedy zastrelili 54 000 Židov, vyzlečených donaha. Zabíjali plynulo, od 21. do 23. decembra. Počas Vianoc si smeli oddýchnuť v kruhu rodín, 28. vraždili ďalej. Mŕtvoly hádzali do hlbokých priekop, ktoré sa tiahli dole k Bugu. Tieto priekopy sú dnes zahladené. Jeden malý pamätník. Môj vodič Vasilij tu ešte nikdy nebol, jeho reakcia je pohnutá. Dlho žil na Sibíri, miluje rybačku, ticho a čistotu ľudoprázdnej prírody. Upokojuje ma byť tu s týmto málovravným obrom. Pri ďalšej ceste sa odrazu spýta: „Ale prečo práve Židia? Prečo nie Ukrajinci alebo Cigáni?“ Odpovedám, že neviem. Z toho mála kníh, ktoré sú k dispozícii, len viem, že zem vo všetkých okolo ležiacich dedinách je nasiaknutá krvou. Na nemeckom brehu vyhladili 25 000 Rómov.
Pred masakrom nahnali rumunskí žandári Židov do jedného veľkého sovchozu, do prázdnych prasačích chlievov. Všade sú opustené a zarastené chlievy, je ťažké to nájsť. V susednej dedine Vinogradnij Sad nás poslali za najstaršou sedliačkou, tetou Vaľou. Deväťdesiattriročnú tetu nájdeme ležiacu ako na márach na konci úzkej obývacej izby. Mäkké tapety, zo stropu visí ružová látka, televízor v prostriedku. Nehybná starenka obýva izbu so svojou dcérou, už tiež 73-ročnou, a so zrasteným okom. Na dcéru musím kričať, aby ona potom moje otázky zakričala ešte hlasnejšie matke do ucha. „Rumuni nám ukradli všetky sliepky,“ rozpráva slepá starenka. „A áno, Židov hnali cez dedinu. Jeden pár mi ponúkal zlato, ak im ukryjem dieťa. Ale to sa mi zdalo príliš nebezpečné.“ Neskôr jedna susedka trvá na tom, že mi porozpráva jediný hrdinský príbeh z Vinogradného Sadu. Jej rodina ukryla jedno židovské dievča, krásnu Lizu. Liza dnes žije v Izraeli, „je veľmi vďačná a nosí darčeky”.
Nazad v Bogdanovke som sa rozprával s kolchozníkmi, už popoludní opitými. Dozvedel som sa, že sovietska moc v tých svinských chlievoch po vojne znova držala prasatá, až do desaťtisíc. „Nemyslíte si, že je to kruté?“ pýtam sa. Jeden z nich len prehodí: „Vojna.“ Druhý: „Takova žizň byla.“ Nápadné je, že na južnoukrajinskom brehu nikto a na bogdanovskom brehu nikto z mladších nikdy o nejakej rumunskej zodpovednosti nepočul. Ukrajinskí kolaboranti sa označujú len nemeckým výrazom „Polizei“. Takmer všetci veria, že aj v Bogdanovke boli páchateľmi Nemci.
Nakoniec stojím pred chlievom, ktorý som hľadal. Ranosovietsky, na stene malebne visí drevený rebrík. Tisíce prasiat tu už nie sú, ale oceľové dvere sú otvorené a dvadsať svíň behá slobodne a veselo po areáli. K tomu ešte tucet kráv na zablatenej lúke. Na hrdzavom bicykli prichádza farmár. Má asi 40, gavalierske fúzy a prefíkane na mňa žmurká. „Ako deti sme občas našli mince a zuby,” hovorí uvoľnene, „no, boli sme malí, nečudovali sme sa, ničomu sme nerozumeli.”
Kúsok za dedinou Bogdanovka som sa ocitol na vyvýšenine, kde vtedy zastrelili 54 000 Židov, vyzlečených donaha. Zabíjali plynulo, od 21. do 23. decembra. Počas Vianoc si smeli oddýchnuť v kruhu rodín, 28. vraždili ďalej. Mŕtvoly hádzali do hlbokých priekop, ktoré sa tiahli dole k Bugu. Tieto priekopy sú dnes zahladené. Jeden malý pamätník. Môj vodič Vasilij tu ešte nikdy nebol, jeho reakcia je pohnutá. Dlho žil na Sibíri, miluje rybačku, ticho a čistotu ľudoprázdnej prírody. Upokojuje ma byť tu s týmto málovravným obrom. Pri ďalšej ceste sa odrazu spýta: „Ale prečo práve Židia? Prečo nie Ukrajinci alebo Cigáni?“ Odpovedám, že neviem. Z toho mála kníh, ktoré sú k dispozícii, len viem, že zem vo všetkých okolo ležiacich dedinách je nasiaknutá krvou. Na nemeckom brehu vyhladili 25 000 Rómov.
Pred masakrom nahnali rumunskí žandári Židov do jedného veľkého sovchozu, do prázdnych prasačích chlievov. Všade sú opustené a zarastené chlievy, je ťažké to nájsť. V susednej dedine Vinogradnij Sad nás poslali za najstaršou sedliačkou, tetou Vaľou. Deväťdesiattriročnú tetu nájdeme ležiacu ako na márach na konci úzkej obývacej izby. Mäkké tapety, zo stropu visí ružová látka, televízor v prostriedku. Nehybná starenka obýva izbu so svojou dcérou, už tiež 73-ročnou, a so zrasteným okom. Na dcéru musím kričať, aby ona potom moje otázky zakričala ešte hlasnejšie matke do ucha. „Rumuni nám ukradli všetky sliepky,“ rozpráva slepá starenka. „A áno, Židov hnali cez dedinu. Jeden pár mi ponúkal zlato, ak im ukryjem dieťa. Ale to sa mi zdalo príliš nebezpečné.“ Neskôr jedna susedka trvá na tom, že mi porozpráva jediný hrdinský príbeh z Vinogradného Sadu. Jej rodina ukryla jedno židovské dievča, krásnu Lizu. Liza dnes žije v Izraeli, „je veľmi vďačná a nosí darčeky”.
Nazad v Bogdanovke som sa rozprával s kolchozníkmi, už popoludní opitými. Dozvedel som sa, že sovietska moc v tých svinských chlievoch po vojne znova držala prasatá, až do desaťtisíc. „Nemyslíte si, že je to kruté?“ pýtam sa. Jeden z nich len prehodí: „Vojna.“ Druhý: „Takova žizň byla.“ Nápadné je, že na južnoukrajinskom brehu nikto a na bogdanovskom brehu nikto z mladších nikdy o nejakej rumunskej zodpovednosti nepočul. Ukrajinskí kolaboranti sa označujú len nemeckým výrazom „Polizei“. Takmer všetci veria, že aj v Bogdanovke boli páchateľmi Nemci.
Nakoniec stojím pred chlievom, ktorý som hľadal. Ranosovietsky, na stene malebne visí drevený rebrík. Tisíce prasiat tu už nie sú, ale oceľové dvere sú otvorené a dvadsať svíň behá slobodne a veselo po areáli. K tomu ešte tucet kráv na zablatenej lúke. Na hrdzavom bicykli prichádza farmár. Má asi 40, gavalierske fúzy a prefíkane na mňa žmurká. „Ako deti sme občas našli mince a zuby,” hovorí uvoľnene, „no, boli sme malí, nečudovali sme sa, ničomu sme nerozumeli.”
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.