Po celý ten čas, čo sa zdrží v našej hale, hovorí šeptom a gestikuluje smerom k schovaným maličkým mikrofónom, ktoré si predstavuje v každom rohu. Pozývame ho na pár smažených vajec s trochou malangy a ryže, bez slova alebo náznaku výčitky. Správame sa, akoby sme ho videli včera, alebo akoby nám ešte dnes ráno telefonoval, akoby sa nikdy nebol od nás vzdialil.
Napriek tomu sa však niečo rozbilo. Nenapraviteľne. Preto hovoríme len o rodine, o Reinaldových vnučkách, ktoré rastú každým dňom, o Teovej novej záľube v hre na gitare. Ani slovo o tej uspokojujúcej, ale bolestivej stránke nášho života, spôsobenej tým, že sa slobodne vyjadrujeme v krajine plnej pretvárky. Keď nám dochádzajú témy, rozprávame sa o počasí či správach o násilí, ktoré je v našom meste čoraz častejšie. Aby sme vyplnili prázdnotu, vzniknutú jeho odlúčením, rozprávame sa o tom, že sa stratil olej na varenie a že prášok na pranie hrá tento týždeň v obchodoch asi hru na schovávačku. Zámerne nehovoríme o plánoch do budúcnosti, každodenných obavách, policajnom obliehaní a bolesti, ktorú nám spôsobujú tí, čo sa od nás odvrátili.
Po chvíli sa náš priateľ zdvihne na odchod a my zostaneme s presvedčením, že sa teraz zase rok alebo dva, možno celú večnosť neukáže. Ktovie, možno sa objaví skôr, než si myslíme, bude nás potľapkávať po pleci a hovoriť, že keď sa všetci ustrašene stiahli, on sa nenechal nakaziť strachom a zo svojej izby, zo svojej chránenej diaľky, nás sprevádzal na každom kroku.
Napriek tomu sa však niečo rozbilo. Nenapraviteľne. Preto hovoríme len o rodine, o Reinaldových vnučkách, ktoré rastú každým dňom, o Teovej novej záľube v hre na gitare. Ani slovo o tej uspokojujúcej, ale bolestivej stránke nášho života, spôsobenej tým, že sa slobodne vyjadrujeme v krajine plnej pretvárky. Keď nám dochádzajú témy, rozprávame sa o počasí či správach o násilí, ktoré je v našom meste čoraz častejšie. Aby sme vyplnili prázdnotu, vzniknutú jeho odlúčením, rozprávame sa o tom, že sa stratil olej na varenie a že prášok na pranie hrá tento týždeň v obchodoch asi hru na schovávačku. Zámerne nehovoríme o plánoch do budúcnosti, každodenných obavách, policajnom obliehaní a bolesti, ktorú nám spôsobujú tí, čo sa od nás odvrátili.
Po chvíli sa náš priateľ zdvihne na odchod a my zostaneme s presvedčením, že sa teraz zase rok alebo dva, možno celú večnosť neukáže. Ktovie, možno sa objaví skôr, než si myslíme, bude nás potľapkávať po pleci a hovoriť, že keď sa všetci ustrašene stiahli, on sa nenechal nakaziť strachom a zo svojej izby, zo svojej chránenej diaľky, nás sprevádzal na každom kroku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.