Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Weimarský syndróm

.peter Sloterdijk .časopis .klub

Patrí k najvplyvnejším nemeckým filozofom súčasnosti. A hoci podľa vlastných slov nepôjde v budúcotýždňových nemeckých voľbách voliť, jeho texty majú veľký spoločenský vplyv. Prinášame úryvok z knihy Petera Sloterdijka Kritika cynického rozumu, ktorá vychádza v slovenskom preklade.

V mojich úvahách o Weimarskej republike sa vedome vyhýbam patografickému slovníku kultúrnej kritiky, ale aj pokryteckej zdravosti priveľmi sebaistých filozofií dejín, ktoré hneď hovoria o dekadencii a rozklade, len čo sa v nejakej kultúre objavia zádumčivé, citlivé, zlomené a problematizujúce indivíduá. Fenomén reflexívnej ideológie nie je celkom identický s úpadkom. Úpadok naivnosti a stupňovanie triezvosti nemusia znamenať zánik Západu. Moralizmus a metafory bahna v žiadnom prípade nestačia. Ešte aj Ernst Bloch, ktorý o tomto probléme písal s väčším citom nielen vo všeobecnosti, ale zvlášť vo vzťahu k „Weimarskému symptómu“ (v knihe Erbschaft dieser Zeit, Dedičstvo tejto doby), sa miestami utieka k takejto priveľmi istej, „zdravej“ perspektíve: „prehnitá ideológia v časoch úpadku triednej spoločnosti... vedome falošné vedomie, teda podvod.“ (Das Prinzip Hoffnung I, s. 169) Takýto pohľad podsúva psychickú štruktúru, podľa ktorej odhalenie „švindľa“, teda uvedomenie „prehnitej ideológie“, delí iba krok od čírej pravdy. Od tohto sú dnešné pomery psychologicky a sociologicky vzdialené, a nik si dnes nenamýšľa, že má k pravde trvalý vzťah. Premorbídne či postmorbídne štádium sa stáva novou normalitou. Storočie kríz vysušilo slovo kríza podobne ako indivíduá, ktoré malo kedysi vyburcovať. Moderné, reflexívno-cynické štruktúry očividne prežívajú pestré fázy dekadencie: aj sivé cynizmy novej vecnosti zostávajú stále cynizmami, hoci sa dávno vzdali póz aristokratickej morbídnosti, estétstva, dandyovstva a duchaplne upadnutého životného štýlu prešľachtených neskoromeštianskych individualít. Žijeme dnes v cynizme, z ktorého neprýštia absolútne nijaké kvety zla, veľké chladné pohľady či ohňostroje na dne priepasti. Namiesto nich máme betónové mestá, kancelársku demokraciu, nechuť, nekonečnú priemernosť, spravovanie nešvárov, žalostné táranie o zodpovednosti, dengľavý pesimizmus a jalové irónie. Možno, že tohto „ducha“ budeme musieť znášať ešte dlho. To už nie je ani dekadentná mentalita, nemôže byť dekadentná, pretože jej nepredchádzala nijaká výška, z ktorej by spadla. Dnešný cynizmus vegetuje v tomto štýle už dlho.
Povedali sme, že reflexívnej ideológii už nezodpovedá nijaké „odhaľovanie“. Na rôsolovitý realizmus je prikrátka všetka kritika, pretože kritika si nevydupe platnosť, pokiaľ nebude čeliť nedostatku poznania. Difúzno-cynické vedomie netrpí nedostatkom poznania, ale vnútornou roztrieštenosťou neprístupnou osvietenstvu, vedomým pološerom, ktoré vo svojej zakalenosti ešte vždy nachádza, bohvie odkiaľ, silu pokračovať. Odráža od seba dokonca aj kritiku, ktorá sa sama stáva cynickou, aby porazila prevládajúci cynizmus. Asi takto by sa dala, mimochodom, zhrnúť kritika v období Weimarskej republiky.
Weimarská republika patrí medzi tie historické fenomény, na ktorých sa dá najlepšie študovať, akú cenu treba platiť za modernizáciu spoločnosti. Enormné technické výdobytky sa vymieňajú za rastúcu kultúrnu nespokojnosť; civilizačné úľavy za pocit nezmyselnosti. Obrovské podniky rastú ako huby po daždi, ale v pološere visí otázka: načo to všetko, čo ma do toho? Inteligencia, ktorá sa vedome zúčastňovala na celom procese, už nemá jednoducho „falošné“, zato nevyliečiteľné vedomie. Nič mu nie je „sväté“, a preto po všetkom dychtí. Jeho neforemnej a nepresnej náruživosti leží pri nohách svet nástrojov, ktoré ju napriek tomu neuspokojujú. Cynizmus Weimarskej republiky používal – naznačil som to v prvej predbežnej úvahe (knihy Kritika cynického rozumu, pozn. red.) – vyprofilovanejší jazyk ako ten dnešný. Bol ostrý a produktívny, zatiaľ čo ten dnešný sa vyjadruje iba štýlom „nie, ďakujem“, neprívetivo a byrokraticky. Špičky Weimarskej republiky totiž prezrádzajú – napriek všetkému, čo sa stalo – veľkú spriaznenosť s hodnotovými výšinami a ideálmi metafyzických tradícií, ktorých rozvrat sa teraz veľkolepo prejavuje nespočetným množstvom smelých a čerstvo agresívnych dezilúzií a demontáží. Kynické a cynické prvky nachádzame v takmer každej progresívnej estetike tohto obdobia, o malomeštiackych fenoménoch zahadzovania zábran na vojensko-politickej rovine (fašizmus) ani nehovoriac. Medzi produktívnymi duchmi doby nájdeme mnoho takých, ktorí sa nebáli vyjadriť svoje sklamania, svoj posmech a nový chlad útočnými umeleckými formami. Vytvárajú reč výrazov, v ktorej sa negatívnosť a modernosť, nešťastie a vedomé súčasníctvo stávajú takmer identickými. Z tohto okruhu vychádzajú veľké pózy individuálnej odolnosti pred krikľavo neútulnou realitou. Prvá svetová vojna sa tu ešte mohla javiť ako metafyzicko-historická udalosť – v istom zmysle ako vojenský komentár Nietzscheho „Boh je mŕtvy“. Povojnové ja je dedičom bez testamentu, nutne odsúdeným na cynizmus. Ešte raz sa vrhá do veľkých výrazových postojov: estetická autonómia uprostred rozkúskovanosti; účasť na ničení uprostred všeobecnej skazy; nadradený výraz v rozorvanosti; chladný súhlas s pomermi, ktoré odmietajú naše sny o živote; prekonávanie chladu sveta chladom umenia. Weimarskí umeleckí cynici trénujú hru na pánov situácie, zatiaľ čo situácia je v skutočnosti bez ladu a skladu a nepripúšťa nijakú suverenitu. Nacvičujú povýšenosť nad absurdným, nepochopiteľným a dávno prehliadnutým. Zaujímajú pózy bez rešpektu k mohutnej a súčasne ordinárnej katastrofe doby: dať sa unášať cynizmom, hopsa, žijeme. Modernizácia nešťastného vedomia.

.weimarská kryštalizácia
V priebehu desaťročia, počas ktorého som sa zaoberal weimarskou kultúrou, som začal k výskumu Weimarskej republiky pociťovať spočiatku celkom tichú nedôveru, ktorá postupne prerástla do odôvodnených teoretických pochybností. Čím viac o nej čítam, tým menej som si istý, či sme schopní povedať o kultúre a vedomí rokov 1918 až 1933 niečo zmysluplné. Čím väčšmi výskum napreduje, tým zreteľnejšie sú tieto pochybnosti. Nič na tom nemení ani existencia viacerých vynikajúcich vedeckých analýz a opisov. Pochybnosti sa totiž netýkajú možnosti kritického historického zhodnotenia rôznych aspektov kultúrneho života daného obdobia, ale našej neschopnosti zaujať ku kontinuitám a diskontinuitám Weimaru zmysluplný postoj. Dalo by sa to chápať ako výraz „dejinno-filozofického“ znepokojenia.
Existujú dva ľahko rozlíšiteľné spôsoby, ako pristupovať k fenoménu Weimarskej republiky: nostalgicko-archeologický a apologeticko-politický. Prvý vedie cez spomienkovú literatúru, cez ústnu tradíciu pamätníkov a cez projektívnu zvedavosť dnešných okrajových politických skupín. Podľa neho bývali v Nemecku časy, keď život bol „ešte zaujímavý“, keď politika a kultúra boli ešte dramatické, vitálne, búrlivé a plné výkyvov – akoby teatrálnosť bola spoločným menovateľom všetkých prejavov spoločenského života – od expresionizmu po výstavné nohy Marlene Dietrichovej vo filme Modrý anjel, od krvavej komédie Hitlerovho puču z roku 1923 po Trojgrošovú operu, od impozantného pohrebu Waltera Rathenaua z roku 1922 po zbojnícku drámu o požiari budovy ríšskeho snemu z roku 1933. Permanentná kríza, o ktorej všetci rozprávali, sa javila ako dobrá režisérka, schopná využívať účinné efekty. Popri nostalgii spomínajúcich pozorujeme aj intenzívnu ľavicovú nostalgiu za Weimarskou republikou, v ktorej existovalo nanajvýš pozoruhodné spektrum politickej kultúry – od ľavicového liberalizmu Tucholského, Ossietzkého, Kästnera, Heinricha Manna atď. cez autorov a sympatizantov sociálnej demokracie a komunizmu až po ľavicových radikálov, anarchistov, nezávislých marxistov typu Benjamina, Korscha, Brechta a ranej kritickej teórie... Weimarská republika sa stala akýmsi ihriskom ľavicového historizmu, cvičiskom stanovísk obrátených do minulosti a angažovanosti, akoby bolo užitočné aspoň dodatočne sa dozvedieť, na ktorej strane by sa bol človek kedysi bil. Keďže tretia ríša a reštaurácia Adenauerovej epochy prerušili spojenie s ideami a potenciálmi weimarskej kultúry, nová ľavica si musela kliesniť k zasypaným vrstvám nemeckej politickej kultúry kvázi archeologický prístup. Archivovala, listovala a čítala; to, čo pri tom vyšlo na povrch, bolo impozantné; prerušená tradícia sa musela takpovediac sama exhumovať a prekvapene konštatovala, že všetko tu už raz bolo – celá naša intelektuálna „identita“, zasypaná troskami.
Druhý prístup k Weimaru si volí optiku fašizmu, vládu nacionálneho socializmu. Záujem je v tomto prípade takmer bez výnimky apologétsky a didaktický: prečo sa tá či oná strana musela takto správať; prečo sa nacistický fašizmus nedal zastaviť alebo ako sa mu dalo zabrániť; prečo bolo všetko také hrozné. Weimarská republika sa z tohto pohľadu javí ako dočasný prefašizmus, ako obdobie, ktoré predchádzalo Hitlerovi. Literatúra, zaoberajúca sa otázkou, ako to bolo možné, už medzičasom zaplnila knižnice. Weimarská republika tu funguje ako politicko-etická výstraha – čo človeku hrozí, keď chýba demokratický stred, keď neliberálne sily príliš zosilnejú, keď sa robotnícke strany škriepia, keď monopolný kapitál nevie, ako ďalej atď. Jeden prúd autorov vedel „už vtedy“, čo je správne, no nedostal sa, žiaľ, na ťah; ďalší prúd sa vtedy síce „mýlil“, ale zato vie dnes, ako je to správne. Všetky strany využívajú Weimarskú republiku ako politicko-morálnu hodinu dejepisu, a všetky si z nej vyberajú vlastné lekcie. Východonemeckí a západonemeckí demokrati súperia o postoj tých, ktorí sa poučili z chýb minulosti. Keďže generácia očitých svedkov starne a vymiera, politickej pedagogizácii tých rokov nestojí nič v ceste – nanajvýš akademizácia...
Oba prístupy vyvolávajú pochybnosti. Je možné, že dosiaľ vyprodukovali iba výskum v „zrkadlovom štádiu“, ktorý zo seba stále nestriasol kliatbu naivného vzťahu „zaujatosti“ k svojim „predmetom“? Projekcia, apologetika, prekonávanie, nostalgia, záchrana: všetko sú to pozície a obrazy z kabinetu historických zrkadiel. „Čo duchom čias vy voláte, / to pánov duch je v podstate, / jak v zrkadle sa čas v ňom mihá.“ (Faust I) Je už pre nás „predmet Weimar“ vôbec viditeľný? Vieme si už vyskúšať pohľad, ktorý nebude nostalgický, projektívny, apologetický či didaktický?
Domnievam sa, že špecifické formy vedomia weimarskej kultúry sa stávajú opäť viditeľnými cez prizmu cynizmu našej doby, ktorý si uvedomuje samého seba. Čím jasnejšie budeme vnímať modernú cynickú štruktúru, tým skôr si osvojíme optiku, ktorá je najvlastnejšou súčasťou celej veci. Budeme na kultúru Weimarskej republiky hľadieť ako na zásadnú „inkubačnú lehotu“ tejto cynickej štruktúry v jej kultúrne dominantnej dimenzii. Až v tomto období začali strategické amorálnosti presakovať z kedysi hermeticky uzavretého prostredia do kolektívneho vedomia a oslepujúci hlad po pravde sa zmocnil prevádzkových tajomstiev reálnej politiky, diplomacie, generálnych štábov, tajných služieb, organizovanej kriminality, prostitúcie a podnikového riadenia a neodvolateľne ich zasadil do prítmia „otvorených tajomstiev“.
Kým explicitne neuchopíme cynizmus, podstata weimarskej kultúry nám bude stále unikať. Naša sebareflexia bude mať preto prednosť pred dejepisectvom. To vo svojej naivnej podobe už azda narazilo na hranice. Až precíznejšia sebarefelexia umožní prehĺbenú historickú skúsenosť – ak ju potom ešte vôbec budeme pokladať za nutnú. No človek musí do seba dlhoročným štúdiom vsiaknuť špecifické hautgoût Weimaru a fašistického cynizmu, aby zistil, že v ňom pôsobia štruktúry, ktoré pretrvávajú a spájajú ho s minulosťou. Historické predmety totiž jednoducho „nie sú“ – odhalia sa len pred trénovaným pozorovateľom.
Ďalšia pochybnosť, spájajúca sa s obvyklými opismi Weimarskej republiky, predstavuje čistý reflex štúdia prameňov. Pri čítaní dokumentov totiž nadobúdame dojem, že mnohé z vtedajších textov boli písané na oveľa vyššej úrovni reflexie, poznania a výrazu ako neskoršie kultúrne dejiny „o nich“; tie často profitujú iba z časového posunu a jediným výrazom ich múdrosti je neskorší uhol pohľadu. No práve v tom spočíva záludnosť weimarského objektu. Nemôžeme o tom období hovoriť, akoby už súčasníci nepovedali o sebe dosť. Prostredníctvom vrcholných výkonov, ktoré artikulovala, sa nám weimarská kultúra javí, napriek mnohým opačným príkladom, ako najbdelejšia epocha dejín, ako vysokoreflexívne, premýšľajúce, fantáziou prekypujúce a výrazovo silné obdobie, okorenené najrozmanitejšími úvahami a analýzami seba samej. Ak budeme „o nej“ jednoducho rečniť, ľahko skĺzneme pod jej úroveň. Naším komentárom riskujeme, že budeme glosovať veci, ktoré presahujú jeho chápanie, keďže sebachápanie dosahuje v textoch často takú výšku, že neskoršia doba nemôže automaticky vychádzať z predpokladu, že silou svojej chápavosti opať zdolá vrcholy minulosti. (To neplatí, pochopiteľne, iba pre kultúru tých rokov, ale najmä pre ňu.) Chcel by som ukázať, že weimarská kultúra dosiahla v rozličných oblastiach hrebeň cynických štruktúr, ktorý sa odkrýva až ilúzií zbavenému, kynicko-cynickému a vedomím krízy naplnenému duchu doby konca 70. a začiatku 80. rokov 20. storočia. Napriek päťdesiatročnému odstupu si obe epochy vďaka obnovenej empirickej príbuznosti rozumejú. Pokiaľ ide o premýšľavú rozladenosť, múdre mrzutosti a reflektovanú demoralizáciu, sú obe kongeniálne. Ide o pozitívne vyjadrenie, opisujúce hrozivý fenomén. Pracujeme tu s hypotézou, o ktorej sa domnievame, že je správna, no dúfame, že sa sama zruší v zmysle self-destroying prophecy – teda, že takéto štruktúry vypovedajú niečo typické o medzivojnových obdobiach, v ktorých nijaká inteligencia ani dobrá vôľa nie sú schopné zastaviť katastrofálne systémové tendencie.
Metóda opisu je asociatívna a súčasne konštruktívna. Rozsiahle citáty sú pre ňu zásadné. Rád by som čitateľovi čiastočne sprostredkoval ohromenie, ktoré vyvoláva samo čítanie textov – pochopiteľne, v pripravených súvislostiach. Témy sú relatívne rôznorodé, a nikde ich nesledujeme do konca. Každá kapitola zostane náznakom. Ich sumou bude metodicky premyslený labyrint, akoby bolo možné spoznať nejakú epochu iba tým, že textami daného obdobia prejdeme ako kabinetom krivých zrkadiel. Chcel by som týmto spôsobom, pretože inak sa to sotva podarí, lepšie vysvetliť predmet, a to poukázaním na to, že jeho vnútorná rôznorodosť a zlomenosť presahujú kapacity nášho normálneho chápania. Vyžaduje si to logický a historický „kubizmus“, simultánne myslenie a nazeranie. Vo svojej každodennosti nie sme dostatočne pomätení, aby sme správne vnímali pomätenosť našej každodennosti a našich dejín vtesnanú do normality. Mali by sme teda čítať „Weimarský symptóm“ ako metodické dobrodružstvo: ako cestu šialenstvom, z ktorého prichádzame.

Peter Sloterdijk/
Nemecký filozof, publicista a spisovateľ. Narodil sa v roku 1947 v Karlsruhe, vyštudoval filozofiu, históriu a germanistiku na univerzitách v Mníchove a Hamburgu. Od roku 1992 prednáša estetiku a filozofiu na Vysokej škole dizajnu v Karlsruhe, neskôr pôsobil na viacerých univerzitách v Rakúsku, Francúzsku, Švajčiarsku či v Spojených štátoch amerických. Preslávil sa vďaka televíznemu programu televízie ZDF V skleníku: filozofické kvarteto, ktorý moderoval, a knihe Kritika cynického rozumu, ktorá sa stala v Nemecku bestsellerom a práve vychádza v slovenskom preklade Miloslava Szabóa. Publikovaný text je úryvkom z tejto knihy.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite