Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vždy to je zo života

.časopis .rozhovor

Chcel, aby sa postavy hýbali, aby rozprávali, aby prežívali príbehy. Tak sa po štúdiu fotografie rozhodol venovať dokumentárnemu filmu. Jeho prvý celovečerný dokument Slepé lásky získal prestížnu cenu v Cannes. Teraz prichádza do kín jeho prvý hraný film Zázrak. Juraj Lehotský.

.rozprávame sa deň pred premiérou tvojho filmu Zázrak. Na rozdiel od divadelnej premiéry už sa nič nedá zmeniť či vylepšiť. Film je hotový a zajtra ho uvidia ľudia, na ktorých názoroch ti záleží. Si z toho nervózny?
Určite áno. Ja som taký človek, čo sa necíti dobre tam, kde je veľa ľudí. No a na premiéru príde veľa ľudí. To je prvá vec, z ktorej som nervózny. Ale časom to opadne. Mali sme už možnosť ukázať film divákom v Karlových Varoch a v Uhorskom Hradišti. Cítil som, že film tam prijali pozitívne a veľmi sa z toho teším. Takže nie som až taký nervózny, ako keby to nikto nevidel. Ale som zvedavý na to, ako ten film prijmú ľudia tu na Slovensku, lebo to je najdôležitejšie. Keď tomu rozumejú ľudia vonku, tak je to fajn, ale je to iba pridaná hodnota. Uvidíme.

.počas premiérovej projekcie si v sále?
Vždy som to robil. Aj v Karlových Varoch. Potreboval som precítiť, ako to ľudia zoberú.

.všímaš si ľudí okolo seba?
Nedívam sa za seba, z toho by tí ľudia mohli byť vydesení. (Smiech.) Skôr tak periférne sa snažím vnímať, ako to ľudia berú, a to je pre mňa dôležité. Počas ďalších projekcií už vyčkávam vonku. Ale pre každého autora je dôležité aspoň raz si to precítiť.

.ako 15-ročný si išiel študovať fotografiu na Školu umeleckého výtvarníctva. Prečo?
Venoval som sa fotografii ako koníčku, chodil som do fotokrúžku a nevedel som, kam pôjdem na strednú školu. Zistil som, že existuje takáto umelecká škola a že môžem pokračovať v niečom, čo ma baví. Musel som sa venovať kresleniu a vôbec výtvarným záležitostiam, aby ma tam zobrali. Roky strávené na ŠUP-ke boli pre mňa veľmi dobrým obdobím.

.krok od fotografie k filmu sa ako udial?
Už keď som končil ŠUP-ku, vedel som, že fotografia ma síce baví, ale hľadal som niečo, čo by malo ešte ďalší rozmer. Chcel som, aby sa tie postavy hýbali, aby niečo hovorili, aby prežívali príbehy. Chcel som to nejako rozšíriť, preto film.

.išiel si na VŠMU?
To bolo dosť kuriózne. Do poslednej chvíle som nevedel, kam pôjdem zo strednej školy. Krátko pred Silvestrom v maturitnom ročníku som sa dozvedel, že na Vysokej škole múzických umení sa dá študovať dokumentárny film, to ma zaujalo a povedal som si, že sa tam prihlásim, ale potom som na to zabudol. No a na oslavách Silvestra ma terajšia Danglárova manželka Lucia Gertli upozornila, že tam treba odovzdať nejaké práce a ja som s hrôzou zistil, že termín odovzdania je za nejaké dva týždne. Našťastie som mal zo ŠUP-ky nafotené veľmi dobré fotky a za tie dva týždne som musel vyhrabať z hlavy rôzne zážitky pri fotení, spomenúť si na zaujímavých ľudí, ktorých som fotil a dal som dokopy jednoduché scenáre. Našťastie som to stihol a celkom dobre to dopadlo.

.nerozmýšľal si o hranom filme?
Nie. Ako keby som si ani neuvedomoval, že taká možnosť ako hraný film pre mňa existuje. Mal som rád dokumentárnu fotografiu, fotil som reálnych ľudí. Dokumentárny film mi bol preto najbližší. Zdá sa mi, že až teraz sa učím niektoré veci, ktoré som sa pri dokumentárnej tvorbe nemohol naučiť.

.čiže zo školy si mal pozitívnu skúsenosť?
Áno. Výborné bolo, že od začiatku sme museli robiť filmy. Dostal som tam dôležitý základ: pozorovanie života, skutočnosti, všímanie si vecí. Keby som od začiatku robil hraný film, tak by som k tomu možno nepričuchol.

.patríš do silnej generácie študentov Dušana Hanáka. Aké to bolo, študovať uňho?
On je skutočne človek, ktorý mi na škole veľmi veľa dal. Aj keď ja som bol dosť neporiadny študent, hodiny s ním boli nesmierne poučné. Naučili sme sa zmysluplne písať scenáre, naučili sme sa robiť obrazy v konfrontácii so slovom tak, aby niečo povedali. Bola to výborná škola a zároveň tam bolo vedomie, že on niečo dokázal a vytvoril skutočne hodnotné veci. Veľmi sme si to vážili a mali sme voči Dušanovi Hanákovi prirodzenú úctu. Mali sme a máme ho radi. To, čo nás naučil, človek doteraz vyťahuje a podvedome používa.

.išiel si na VŠMU v polovici deväťdesiatych rokov, v pochmúrnom období slovenskej kinematografie. Točilo sa málo filmov, Koliba sa definitívne rozkradla. Myslel si si, že keď skončíš, budeš mať príležitosť robiť filmy?
My sme tú atmosféru vtedy až tak nevnímali. Bavila nás filmárčina, robili sme si svoje filmíky a tým sme žili. Je pravda, že okolo nás bolo málo vecí, ktoré by nás fascinovali. Spomínam si však, ako silno ma zasiahol film Martina Šulíka Záhrada. Videl som ho v projekcii na VŠMU a odchádzal som stadiaľ úplne hotový, že aký to je výborný film a ako ma dostal. To bol taký highlight tohto obdobia.

.čo si si predstavoval, že budeš  robiť po skončení školy?
Neviem, ako je to medzi študentmi teraz, ale my sme neuvažovali nad tým, kde sa uplatníme. Nerozmýšľal som nad tým, čo budem robiť a ako sa budem živiť. Robili sme študentské filmy, čo Slovenská televízia v tom čase podporovala tak, že nám dala pár škatúľ materiálu. Nečakali sme za tie filmy peniaze a neuvažovali sme nad tým, z čoho budeme žiť. Časom sa každý z nás snažil uchytiť v nejakých televíznych reláciách a potom už každý išiel svojou cestou.

.čo si robil, keď si skončil školu?
Bol som angažovaný do viacerých dokumentárnych projektov ako napríklad seriál Nechcené deti. Nejaký čas som robil aj takú „kutilskú“ reláciu v televízii. Bola to fajn práca, bol som rád, že som nejakú korunu zarobil, ale časom som si uvedomil, že to nie je úplne pre mňa. Robil som zákazkové filmy, ktoré mali hlbšiu hodnotu pre Návrat, pre Hodinu deťom. A neskôr som pričuchol k reklame, čo ma vždy bavilo a stále baví.

.čím je tvorba reklám zaujímavá?
Často točíš zaujímavé veci, je to hra na krátkej ploche.  Vždy ma poteší, keď môžeš natočiť dobrý nápad. Do každej veci idem s pocitom, že to treba urobiť najlepšie, ako vieš.  

.niekedy sa hovorí, že reklama zvykne tvorcov tak vtiahnuť, že potom už nemajú čas, chuť ani energiu robiť síce tvorivejšie, no menej zaplatené veci. Ty si s tým nemal problém?
Môže sa to stať.  Reklama môže vytlačiť film z tvojho života.  Zároveň sa však môžeš rýchlo zunovať a staneš sa  v reklame nahraditeľný. Ľahko sa môže stať, že chvíľku si v kurze, a potom chcú niekoho iného.  Je dobré mať obdobia aj bez reklamy, keď robíš to, čo máš najradšej, keď si točíš svoje veci, v ktorých vidíš zmysel. Ale zase niekedy si chcem aj oddýchnuť od umenia a robím komerčnejšie veci. Je dobré mať obidve polohy.

.kedy máš pocit, že reklamy je už dosť, idem robiť ďalší film?
Niekedy si totálne zaangažovaný do svojho filmu, vtedy všetky reklamy musia ísť nabok. Ale keď sa ešte len píše scenár a pripravujú veci, tak môžeš robiť popri tom aj komerčné projekty. Tie komerčné veci človeku niekedy prečistia hlavu a môže sa potom pozrieť na svoje veci z odstupu. Ale každý si musí nájsť svoju cestu.

.ako  si vyberáš témy svojich filmov?
V začiatkoch som si vždy hľadal „iné životy”, ktoré často ani nepoznáme. Robil som napríklad film o hluchonemom priateľovi,  o identických dvojičkách, o jednom neskutočnom optimistovi, o dvojici organista – obradník v krematóriu.

.a film Slepé lásky?
Povedal som si, že by sme mohli skúsiť urobiť veľký film. Bola to mozaika štyroch príbehov nevidomých ľudí, pričom sme nazerali na ich pohľad na lásku a život trochu inak.

.a Zázrak?
Po Slepých láskach  som chcel urobiť niečo úplne iné.  Niečo obyčajné, čo sa deje okolo nás, len to nevidíme každý deň.  Zároveň sme sa s Marekom Leščákom rozhodli, že ideme do hraného filmu, lebo ma ten žáner lákal.

.pritom už v Slepých láskach je trošku z hraného filmu a na druhej strane, Zázrak je evidentne hraný film, ktorý však niečím pôsobí ako dokumentárny.
Ja som chcel urobiť hraný film, no zároveň som si chcel niečo zobrať z predošlých skúseností. To znamená, že som si chcel udržať realistickosť, autentickosť a pravdivosť. Preto som sa rozhodol pracovať s autentickým človekom, nehercom. Lákalo ma vytvoriť s takýmto človekom  náš vlastný príbeh. To bola jedna vec. Chcel som pracovať v skutočných prostrediach, v ktorých je príbeh zasadený. Zároveň ma lákalo naučiť sa aj niečo viac a pracovať aj s hercom. Tak sme obsadili Roberta Rotha. Bolo dôležité vytvoriť filmovú realitu tak, aby sme ju dokázali vnímať ako normálnu skutočnosť. To bola moja predstava, a preto som rád, že si to tam cítil.

.preto si si do titulnej úlohy dievčaťa z polepšovne vybral dievča, ktoré skutočne v polepšovni bolo?
Chodili sme po rôznych stredných školách a hľadali sme nespútané dievča s drsným naturelom.  Našli sme zaujímavé typy, ale nebolo to úplne ono. Navštevovali sme dramatické krúžky. Tiež to nebolo ono, pretože tie dievčatá chceli až príliš hrať. Nakoniec sme s Marekom Leščákom skúsili  hľadať v reedukačných centrách v Zlatých Moravciach a v Spišskom Hrhove. A tam sme našli Michaelu Bendulovú.

.ona bola v tom čase skutočne v polepšovni?
Áno. V reedukačnom centre v Spišskom Hrhove. Zaujala nás, urobili sme kamerové skúšky, skúšali sme, ako si sadnú s Robom Rothom a všetci sme si povedali, že je dobrá a že ideme do toho s ňou.

.menili ste nejako scenár, aby Michaele lepšie sadol?
Ani nie. Mali sme scenár na 80 percent hotový. Cítili sme, že ak to dokáže zahrať, divák by tomu mal uveriť a ponoriť sa do toho ako do reality. Ale dôležité je povedať to, že ten príbeh nemá s jej životom nič spoločné. Len to, že bola v polepšovni.

.ty keď robíš film, rozmýšľaš aj nad tým, ako by sa mohol zapáčiť divákovi?
Ani nie. To je ťažké. Ty si sám divák a tebe samotnému sa to musí zapáčiť. Ak si stredoprúdový divák a páči sa ti to, tak sa to bude páčiť stredoprúdovým divákom. Pokiaľ si umelecký divák, tak sa to bude páčiť umeleckým divákom. Ja nad tým nerozmýšľam. Ide mi o to, aby som tomu rozumel ja.

.keby niekto dorobil k Zázraku jemne hollywoodsky záver a celý by ho trošku romanticky prifarbil, tak by na to možno prišlo aj dosť veľa ľudí. Nemáš pokušenie niečo také urobiť?
Kalkulovať nad tým, koľko ľudí príde do kina, nie je pre filmára správny prístup. Tento film je sociálna dráma. Má svoj vlastný charakter. Je tvrdší, neutešený, dívame sa na smutné veci.  Ale myslím si, že v konečnom dôsledku hovorí o dôležitých veciach a divák môže o ňom dlho rozmýšľať.  To je dôležité. Pokiaľ film zasiahne diváka a zamyslí sa nad tým, čo uvidel, tak je dobre. Mať divákov je skvelé, ale nie je nutné bojovať o nich za každú cenu.
 
.slepé lásky dostali cenu Director’s Fortnight v Cannes. Pomohla ti táto cena?
Tá cena je dobrá. Každý filmár ti povie, že to je taká satisfakcia. Si rád, že si film ľudia všimli a že ich oslovil.  Dôležité je, že vďaka tej cene si film všimnú aj tí, ktorí by si ho ináč nevšimli.  Dáva ti to viac slobody urobiť niečo ďalšie. Otvára to cestu k ďalšiemu filmu.

.do akej miery ťa pri filmovej tvorbe inšpiruje normálny život okolo teba?
Mňa inšpiruje pocit, ktorý ide z nejakého človeka, ktorý ma niečím zaujme. V prípade Slepých lások to bolo tak, že som išiel v električke a všimol som si slepé dievča. Napadlo mi, že by bolo zaujímavé zistiť, ako ona nájde svoju lásku, aj keď nevidí. To bol prvý impulz. Podobné to bolo aj v prípade Zázraku, no nemôžem to povedať, lebo by som tým prezradil pointu filmu. Nebolo to na ulici, ale v reedukačnom centre. My s Marekom Leščákom by sme nevedeli len tak z hlavy napísať nejaký príbeh. Vždy to je zo života.

.G. K. Chesterton raz povedal, že všetky jeho cesty do sveta sú vlastne cestami do Battersea, kde býval. Nie sú podobne tvoje filmy o iných ľuďoch vlastne dokumentmi o tebe?
To je zvláštne, čo hovoríš. Úplne s tým súhlasím. Dušan Hanák mi raz ešte ako študentovi povedal, že všetky tie postavy, o ktorých točím filmy, sú vlastne mnou. Zamyslel som sa nad tým. Ja robím témy, ktoré žijem a ktoré sú mojou súčasťou. V prípade Slepých lások to bolo obdobie, keď som sa hľadal a hľadal som lásku, človeka, s ktorým budem šťastný. Pri Zázraku tiež existuje paralela, ktorú však nebudem prezrádzať. Podobne je to aj v prípade nového filmu, na ktorom práve pracujeme.

.v akom štádiu je nový film?
Veľká časť je už napísaná, znovu na tom robíme spolu s Marekom Leščákom. Písanie by malo byť hotové koncom roka, do produkčnej fázy by sme radi vstúpili v polovici budúceho roka a v ideálnom prípade by sa v lete dalo točiť. Ale to závisí od toho, ako sa nám bude dariť a ako sa k tomu postaví Audiovizuálny fond.

.na záver sa opýtam to, čo sa ťa väčšinou pýtajú na začiatku. Ako to, že syn Jána a synovec Juraja Lehotského nešiel študovať hudbu, ale film?
Ja som vždy hovoril, že hudba je najkrajšie umenie. Niekedy aj tak ticho závidím ľuďom, ktorí môžu robiť hudbu, lebo hudba s nami najviac pohne. Ale som rád, že robím to, čo robím. Ja som totiž voľakedy hrával na bicích. Vedel som držať rytmus, ale nevedel som kedy sa končí pesnička a kedy mám prestať bubnovať. (Smiech.)

Juraj Lehotský/
Narodil sa v roku 1975 v Bratislave. Na ŠUV študoval fotografiu, na VŠMU dokumentárnu tvorbu. Už počas štúdia natočil niekoľko pozoruhodných dokumentov, spolupracoval so združením Návrat na projekte Nechcené deti, ako aj na televíznom projekte Tucet. Okrem filmu sa venuje aj reklame. V roku 2008 natočil celovečerný dokument Slepé lásky, ktorý získal cenu Directors‘ Fortnight v Cannes (a množstvo ďalších cien doma aj vo svete). Jeho najnovší film Zázrak dostal na festivale v Karlových Varoch Zvláštne uznanie poroty a v týchto dňoch prichádza do slovenských kín.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite