Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Geniálny šialenec Bismarck

.henrik Bering .časopis .klub

Nemecký kancelár Otto von Bismarck mal dosť povahových chýb, no rozhodne medzi ne nepatril nedostatok ambícií. Mnohé z týchto ambícií aj uskutočnil. Zanechal na Nemecku pečať svojej osobnosti, v ktorej sa spájal pozoruhodný rozum s ešte pozoruhodnejším šialenstvom.

Medzi tých, ktorí mali možnosť pozorovať Bismarcka zblízka, patril Benjamin Disraeli. Keď tento popredný britský politik viedol vo svojej vlasti konzervatívnu opozíciu, stretol sa s Bismarckom v sídle ruského veľvyslanca v Londýne. Bolo leto roku 1862 a Bismarck sa chystal prevziať moc. Disraelimu sa zdôveril, čo plánuje urobiť, aby Prusko dosiahlo slávu a veľkosť, aká mu patrí:

.dajte si na tohto človeka pozor
„Onedlho budem musieť zastať na čele pruskej vlády. Ako prvú povinnosť beriem na seba reorganizáciu armády, či mi už Landtag (zákonodarný zbor) pomôže, alebo nie... Len čo bude armáda v takom stave, aby vzbudzovala rešpekt, využijem prvú zámienku na vyhlásenie vojny Rakúsku. Rozpustím nemecký parlament, podrobím si menšie štáty a pod pruským vedením zjednotím Nemecko. Toto som sem prišiel oznámiť ministrom britskej kráľovnej.“
Disraeli potom varoval rakúskeho veľvyslanca: „Dajte si na toho človeka pozor. To, čo hovorí, myslí vážne.“
Bismarck však vyzradil nielen to, čo chcel. Neraz sa mu pošmykol jazyk. Preslávil sa indiskrétnosťou, často na verejnosti hromžil na komplikované osobné a pracovné vzťahy so svojím panovníkom, cisárom Viliamom I. O šestnásť rokov neskôr bol Disraeli už britským premiérom a zúčastnil sa na súkromnej večeri v Bismarckovej rezidencii počas Berlínskeho kongresu. Svoje dojmy zhrnul v správe, ktorú poslal kráľovnej Viktórii:
„... Bismarck viedol rabelaisovské monológy, stále dookola rečnil o veciach, ktoré rozhodne nemal spomínať. Poradil mi, aby som neveril princom a dvoranom, zdôveril sa mi, že jeho chorobu mu nespôsobila, ako sa všeobecne predpokladá, vojna s Francúzmi, ale príšerné správanie jeho panovníka, a tak ďalej, a tak ďalej.“ Disraeli si všimol aj zaujímavý rozpor medzi Bismarckovým objemným telom a kultivovaným hlasom: „Kontrast medzi jeho hlasom, jemným a zdvorilým, a jeho neohrabaným telom, je pozoruhodný.“
Disraeliho, jediného súčasníka medzi politikmi, ktorý sa mohol Bismarckovi rovnať intelektom, spolu s inými svedkami citujú v biografii Bismarckov život, ktorá vzišla z pera Jonathana Steinberga. Ako vidíme, k fascinujúcim stránkam Bismarckovho charakteru patrí aj to, čo Steinberg nazýva „jeho brutálnou, odzbrojujúcou úprimnosťou“, ktorá sa spája „s necnosťami podvodníka“.
Bismarck „zmenil počas devätnásteho storočia svoj svet väčšmi než ktokoľvek iný, azda s výnimkou Napoleona“, píše Steinberg. Podarilo sa mu to len čírou silou svojej osobnosti, ktorá ovládla všetkých a všetko okolo seba. „Nemal nikdy kráľovskú moc, ale mal kráľovské ja.“ Steinbergova kniha ukazuje, ako túto dominanciu prejavoval v praxi.

.teraz budem chvíľu rozumný
Nemeckí historici, najmä tí konzervatívni, ešte desaťročia po druhej svetovej vojne zobrazovali Bismarcka ako vizionára a zodpovedného štátnika, v protiklade k Hitlerovej bezhlavosti. Až koncom 20. storočia sa začal vynárať zlovestnejší a pravdivejší obraz. Bismarckovi súčasníci v ňom neraz videli stelesnenie zla. Britský veľvyslanec Odo Russell napísal, že „démonická stránka je v ňom prítomná silnejšie než v hocikom inom, koho poznám“.
Bismarck možno neprišiel na svet ako nepríjemné indivíduum, no čoskoro sa takým naučil byť. Jeho „chladná, vypočítavá povaha“ sa prejavila už v mladosti. K jeho najbližším priateľom patril Američan z Bostonu John Lothrop Motley, ktorý sa neskôr stal diplomatom a v ktorého románe Mortonova nádej vystupuje Bismarck pod menom von Rabenmarck:
„Obliekal sa podľa vtedajšej göttingenskej módy, len extrémne. Nosil neporiadny kabát bez goliera, bez gombíkov, nemožnej farby aj strihu. Širočizné nohavice, čižmy so železnými opätkami, mohutné ostrohy... Tvár mu dopĺňal slabý pokus o fúzy neurčitej farby a oblečenie zase obrovitánska šabľa za pásom.“
Lothrop píše, ako von Rabenmarck na ulici vyzve na súboj troch študentov. Keď sa však vrátia do študentských izieb, odhalí svoju inú stránku. „Tak,“ povedal von Rabenmarck, len čo vošiel do izby, odopol si opasok a hodil na dlážku pištole aj meč. „Načas môžem zanechať túto klauniádu a byť rozumným človekom.“
Rozprávajú sa o tom, ako ho prijali do spolku duelantov, študentského klubu, kam sa bolo veľmi ťažké dostať. „Zrejme ste sa spriatelili s predsedom a podpredsedom klubu, ako aj s inými jeho hodnostármi,“ povedal som mu.
„Kdeže,“ odpovedal von Rabenmarck. „Všetkých spomínaných som verejne hrubo urazil... a keď som podpredsedovi odsekol nos, ostatným podpredsedom som odfikol horné pery, fúzy a všetko ostatné, a ďalším som tiež venoval trvalé znaky svojej priazne, hoci o niečo miernejšie, členovia klubu žasli nad mojimi schopnosťami, a keďže si chcú takého statočného duelanta udržať na svojej strane, okamžite ma jednohlasne prijali za člena... Tak vidíte, že som veľmi racionálny človek. Sotva by ste si ma spojili s tým bláznivým gašparom, ktorého ste stretli pred polhodinou na ulici.“
Bismarckovo šialenstvo malo svoju logiku. No práve vďaka tomu šialenstvu, nie rozumu, získal prezývku „bláznivý junker“. Priatelia ho raz navštívili na Kniephofe, panstve, ktoré patrilo k majetkom jeho rodu v Pomoransku. Po noci strávenej popíjaním sa všetci dohodli, že ráno skoro vstanú. Bismarckovi hostia si to nadránom rozmysleli a dvere do spálne si zabarikádovali bielizníkom. Ráno o pol siedmej im Bismarck búchal na dvere. Neozvali sa. Vyvolával na nich z dvora. Nič. Nato vypálil do okna strely z dvoch pištolí. Tu už prišla odpoveď: z okna sa vystrčila palica s priviazanou bielou vreckovkou.
Ale Bismarck netúžil po živote junkerského statkára – raz ho posmešne opísal v liste, kde si sám seba predstavil, že skončí ako „vypasený dôstojník Landwehru s fúziskami, ktorý kľaje a preklína Francúzov aj Židov, až sa zem trasie, surovo bije svojich psov aj sluhov, a pritom ho tyranizuje vlastná manželka“.
Pruská veľkostatkárska šľachta, junkeri, tvorila pevne prepletenú elitu, kde každý poznal každého. Jej problém spočíval v tom, ako si zachovať moc v časoch hlbokých zmien, keď sa rodil moderný štát, stredná trieda aj robotnícka trieda. „Junkeri nenávideli voľný trh, slobodných roľníkov, voľný pohyb kapitálu a pracovnej sily, slobodné myslenie, Židov, trhy s cennými papiermi, banky, mestá aj slobodnú tlač,“ píše Steinberg.

.otec reálpolitiky
Keď v tejto spoločnosti zasadol Bismarck do parlamentu, prejavil sa veľmi podobne ako v spolku duelantov. Spojil sa s pietistami, najreakčnejšími protestantmi medzi junkerskou triedou. Niežeby mu niečo hovorili pojmy ako kresťanská láska k blížnemu či odpustenie. Jeho viera, píše Steinberg, „sa dala odhodiť rovnako ako extravagantný meč a pištole v Göttingene. „Ale pietisti mu poskytli platformu, z ktorej mohol odštartovať politickú kariéru.“
Jeho bystrosť si všimla aj kráľovská rodina, no zároveň sa ho obávala. Kráľ Frederick Viliam IV. si počas nepokojov v roku 1848 zapísal: „Bismarck: použiť len počas neobmedzenej vlády bajonetov.“
Bismarck však mal veľké sny. V slávnom liste, ktorý v roku 1857 poslal svojmu pietistickému mentorovi Leopoldovi von Gerlach, načrtol svoje politické uvažovanie. To, čo sa stalo známe pod pojmom reálpolitika, je prístup bez morálnych škrupúľ a zásad, založený len na praktickom úsilí o národný záujem. Tvrdil, že Prusko by malo používať všetky dostupné prostriedky a uzatvárať dohody a spojenectvá podľa toho, čo práve najlepšie slúži jeho záujmom. Dokonca zvažoval aj dočasné spojenectvo s arcinepriateľmi  Francúzmi, aby zastrašil nemecké kniežatá. Šlo mu o zachovanie maximálnej flexibility.
Bismarckovej kariére dodal ten najpotrebnejší impulz minister vojny Albrecht von Roon, ktorý vydláždil cestu k jeho povýšeniu na premiéra a ministra zahraničných vecí po tom, čo parlament strávil leto roku 1862 v patovej situácii.
Potom už mohol Bismarck robiť to, čo spomenul ešte pred Disraelim: používať  vojnu s cudzími krajinami na upevnenie vnútornej súdržnosti krajiny  a oslobodiť sily nemeckého nacionalizmu, aby podkopal miestnu suverenitu vládcov vo vtedajších nemeckých štátoch.

.ako zrežírovať vojnu
Najskôr sa pustil do boja s Dánmi pre šlezvicko-holštainské vojvodstvá, čo bola záležitosť, o ktorej lord Palmerston zažartoval, že len „traja ľudia rozumeli jej príčinám: jeden je mŕtvy, druhý zošalel a kto je tretí, to som už zabudol“. Bola to riskantná hra, lebo zmluvne mali právo intervenovať aj Briti, Rusi a Francúzi, tí však venovali pozornosť iným častiam sveta.
Potom, presne ako načrtol Disraelimu, vyrobil zo sporov s Rakúskom o okupácii vojvodstiev casus belli. A vypukla rakúsko-pruská vojna v roku 1866. Prusi vďaka svojej schopnosti skoncentrovať sily porazili Rakúšanov v priebehu šiestich týždňov. Bismarck však nenadiktoval príliš tvrdé podmienky mieru, lebo vedel, že z Rakúska bude užitočný podriadený spojenec. Preto nič neanektoval a nezorganizoval ani triumfálny pochod Viedňou, hoci cisár Viliam po ňom veľmi túžil. Neskôr sa Bismarck nadchol, že „geniálne vojenské víťazstvá sú najlepšou základňou pre umenie diplomacie“.
Napokon Bismarck ešte zrežíroval konflikt s Francúzmi tak, že vyzerali ako agresori. Veľmi mu pri tom pomohol Louis Napoleon, bez ktorého, ako píše Steinberg, by nebol Bismarck nikdy zjednotil Nemecko. V roku 1851 spravil Louis Napoleon nekrvavý prevrat a stal sa cisárom s plnou hlavou snov, ako sa vyrovná svojmu strýkovi. Nosil síce slávne meno, ale nemal ani štipku strýkovho vojenského génia a jeho armáda bola načisto ochromená lenivosťou a rutinou. Vo vojne Napoleona Nemci načisto ponížili a zajali. Potom sa však Francúzi nečakane rozhodli pokračovať v boji partizánskym spôsobom. To kancelárovi narušilo plány. Bismarck potreboval konflikt opäť rýchlo ukončiť, aby predišiel intervencii iných mocností. Preto bezohľadne navrhol ostreľovanie Paríža. Korunný princ Frederick zhrozene argumentoval, že zabíjanie civilistov je hanebnosť, ale Bismarck si svoju mienku presadil, a tak Nemcom zanechal biľag surovej zverskosti – Schrecklichkeit. Ostreľovanie Paríža a anexia Alsaska-Lotrinska, proti ktorej však Bismarck vystupoval, zaručili Nemcom víťazstvo a tiež to, že Francúzi sa už nevedeli dočkať odplaty. Nasledovala korunovácia Viliama za cisára v Zrkadlovej sále vo Versailles.

.hypochonder a žráč
Napriek všetkému Bismarckovi stále hrozilo, že príde o moc. Nemal vlastnú pevnú základňu v parlamente, lebo jeho strana nezískala viac ako desaťpercentnú podporu – len raz dosiahla 13,6 percenta. Závisel teda od vôle cisára, ktorý bol síce pomerne slušný, no málo dôrazný panovník. Viliam ho mohol hocikedy prepustiť, a Bismarck vedel, že proti nemu brojí aj cisárovná, Viliamova manželka, a rovnako málo mu je naklonený korunný princ Frederick s manželkou princeznou Viktóriou – tí dvaja boli zaprisahaní liberáli. Preto musel vyhrať každú bitku s cisárom a podrobiť ho svojej vôli. S týmto cieľom stále vytváral krízy, aby počas ich riešenia mohol dokazovať, že je nenahraditeľný. Ako povedal Viliam: „Je ťažké byť cisárom pod Bismarckom.“
Naozaj, železný kancelár mal plno chýb. Ako píše Steinberg trochu stredovekým štýlom, dopúšťal sa najmä dvoch smrteľných hriechov: obžerstva a hnevu. Jeho apetít, či už šlo o jedlo, alebo o pitie, bol legendárny. Z januára 1878 sa zachovalo menu, na ktorom sú ustrice a kaviár, potom polievka zo zveriny, pstruh, huby, údené husacie prsia, diviak v cumberlandskej omáčke, zase zverina, jablkové palacinky, chlieb a syr, marcipán, čokoláda a jablká. „Jeme, kým nepraskneme,“ zapísal si Bismarckov osobný asistent. Prejedanie sa je, mimochodom, bežné u ľudí žijúcich v ustavičnom strese. Bismarck okrem záchvatov hnevu trpel aj hypochondriou, ktorá sa s jeho politickým úspechom zhoršovala. Väčšinou sa takéto epizódy prejavili po problémoch v domácej politike, ktorá bola komplikovanejšia ako tá zahraničná. Steinberg píše: „Ani len Bismarck nedokázal riadiť moderný štát a nedovolil nikomu, aby sa s ním o toto bremeno podelil.“
Ako sa dalo očakávať, Bismarck bol pekelný šéf. Nepriznal si chyby, všetko vždy zvalil na podriadených a tých s potešením ponižoval. Podriadení ho napriek všetkému zbožňovali. „Je niečo vznešené na tom, keď človek žije prostredníctvom takého veľkého muža, keď sa dá pohltiť jeho myšlienkami, plánmi a rozhodnutiami, v istom zmysle sa rozplynie v jeho osobnosti,“ napísal Bismarckov osobný asistent Tiedemann.    
Bismarck sa však občas rozplýval sám v sebe. Počas obliehania Paríža o ňom istý plukovník napísal: „Bismarck je zrelý do blázinca“. V Reichstagu zúril ako skutočný blázon, že ho sabotujú vlastní stenografovia. A v knihe od Steinberga sa dočítame, že lekár ho neraz musel zakrývať teplými dekami a držať za ruku. Bol to ten istý lekár, ktorý kancelárovi zachránil život, keď mu predpísal diétu.

.linka od Bismarcka k Hitlerovi
V domácej politike sa Bismarck obával najmä hrozby, ktorú pre jeho vládu predstavovali robotníci z nemeckých miest. Radšej konal preventívne a volil zmenu zhora, aby sa vyhol tlaku zdola, preto zaviedol systém štátneho poistenia, ktoré sa vyplácalo v prípade nehody, choroby, potom v starobe a tiež v invalidite. Veril, že to zamedzí volaniam po revolučnej zmene. No aj tak sa v parlamente čoraz väčšmi presadzovali sociálni demokrati, a to vďaka univerzálnemu volebnému právu pre mužov. Toto právo bolo „pôvodne najsilnejšou Bismarckovou zbraňou, no postupne sa obracalo proti nemu“. Keby bol Bismarck vedel, ako ľahko sa vzdajú nemecké kniežatá svojej suverenity, sotva by bol univerzálne volebné právo zaviedol. Druhej chyby sa dopustil, keď predpokladal, že masy stále podporujú monarchiu, tak ako to bolo vo Francúzsku za Napoleona. Prehliadol skutočnosť, že Francúzsko bolo v tom období ešte stále poľnohospodárske – a to sa už nedalo povedať o Prusku.
Steinberg tvrdí, že Bismarck posunul Nemecko na cestu ku kataklizme, pretože mu zabránil v liberálnejšom vývoji. „Svojim nasledovníkom odkázal nestabilnú štruktúru vlády,“ píše. „Zachoval hrubo nevyvážený parlamentný systém, v ktorom mala malá trieda junkerských šľachticov stále možnosť vetovať pokrok.“ Ústava, podľa ktorej silný kancelár môže komandovať slabého panovníka, bola „šitá na jeho potreby.“ Ako povedal britský minister zahraničia sir Edward Grey, keď porovnával Nemecko s obrovskou vojnovou loďou bez kormidla: „Bismarck si to tak zariadil, ale kormidlovať celý ten mechanizmus dokázal iba on.“
Ku koncu už ani on. Napokon sa všetky veľké Bismarckove úsilia scvrkli na snahu udržať si moc. „Mal k dispozícii priam heroické prostriedky, ale používal ich na úbohé ciele,“ uzatvára Steinberg. A Steinberg vníma aj priamu junkerskú linku od Bismarcka k Adolfovi Hitlerovi – vidí ju v Hindenburgovi, starom poľnom maršalovi a hrdinovi bitky o Tannenberg, ktorý ako prezident Weimarskej republiky odovzdal funkciu, ktorú kedysi zastával Bismarck, Hitlerovi. Junkeri si vtedy povedali, že Hitlera zvládnu. Ako vieme, nezvládli.

Otto von Bismarck/
Prvý nemecký kancelár, predtým pruský premiér a veľvyslanec v Petrohrade a Paríži. Narodil sa v roku 1815, študoval právo na univerzitách v Berlíne a Göttingene. V rokoch 1851–1859 zastupoval Prusko na Spolkovom sneme vo Frankfurte nad Mohanom. V roku 1861 už ako pruský premiér rozpustil Nemecký spolok a založil severonemecký spolok na čele s Pruskom. V čase vyhlásenia Nemeckého cisárstva v roku 1871 sa stal prvým nemeckým kancelárom, vo funkcii definitívne skončil až v roku 1890. Mal prezývku železný kancelár a jeho meno sa spája s ďalekosiahlymi sociálnymi reformami, napríklad systémom dôchodkového zabezpečenia, takzvaným kulturkampfom – otvoreným konfliktom s katolíkmi, niekoľkými vojnami či berlínskym kongresom. Zomrel v roku 1898.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite