Na ceste s Tomášom Bellom

„Hlavne sa nevychvaľuj,“ vysvetľoval mi o dva dni neskôr fínsky kolega v Helsinkách, „a žiadne kecy okolo, Fíni chcú počuť, že sme ich oslovili, lebo sú tu na severe tak technologicky vyspelí, že by všetky progresívne veci mali mať ako prví.“
Na jednom zo stretnutí sme nemali čo stratiť, a tak jednej z najvplyvnejších manažériek v Helsinkách hovorím: viem, že máte svoje riešenie, máte desaťkrát viac programátorov, ale asi nie ste úplne spokojní, keď tu sedíme? Šiesti jej kolegovia zrazu zdvihli hlavy a ona od radosti takmer poskočila na stoličke: „Vy ste ale priamy! To máme tu vo Fínsku radi!“
Môj fínsky kolega si stále nebol istý, či sa to vyvíja dobre, alebo zle, tak ešte zachraňuje: „Áno, títo Slováci sú takí otvorení,“ aj keď iného Slováka okrem mňa nepozná.
Fínsko je podľa Transparency International krajinou s najmenším množstvom korupcie na svete. O dvesto kilometrov ďalej, v Turku, sa na druhý deň začalo podobné stretnutie debatou o tom, z ktorého fínskeho mesta kto pochádza. Partner na druhej strane stola hneď vyhlásil, že on je z Oulu na severe (predstavte si Záhoráka v Michalovciach) a nasledovala dvadsaťminútová diskusia vo fínčine o tom, v ktorej štvrti presne vyrastala jeho sestrenica, až kým sa nakoniec skutočne s mojím kolegom nedopátrali k tomu, že ako malí chlapci sa pravdepodobne raz stretli niekde pri krčme.
„Nemôžem začať rokovanie, kým sa neubezpečíme, že nám môžu dôverovať,“ vysvetľuje mi kolega. „V päťmiliónovej krajine ak s niekým nemáte spoločného známeho, tak je to podozrivé.“
Takmer ako u nás. Len nejakou záhadou bez obálok.