Nechám sa vtiahnuť
Nedokážem len ležať a čítať, som príliš zvedavý, čo sa deje naokolo. V tomto je internet fantastický, môžem klikať, čítať, ani sa nenazdám a zrazu svitá. Počítačové hry, strieľačky, som už vygumoval, nemôžem byť do rána hore každý deň. Z filmov si rád pozriem také, čo majú svoje posolstvo, ale v poslednom čase už pozerám len tie jednoduché, „mlátičky“, pri ktorých presne viete, že dobro vždy zvíťazí. Občas je to až smiešne, akým hnusným spôsobom.
Bicyklujem
Mám tri bicyklíky, lebo na cesty treba tenkú pneumatiku, galusku, ako na Tour de France, na cestičky po Malých Karpatoch potrebujete crossový a na spúšťanie zo svahov zase niečo mocnejšie. Najdôležitejšie sú na bicykloch rámy, tam sa technológia posunula, karbónové na jednom prste odnesiete. Kedysi som mal Ukrajinu, to bolo ťažké ako motorka.
Nepotrebujem slávu
Základné športy ovládam, plávanie, lyžovanie, ale nemám žiadne medaily, nikdy som nechcel byť prvý, prvý je veľmi viditeľný. Ale ani posledný či v strede. Stačí mi byť tretí-štvrtý, tam stále dobre vidieť, čo sa deje vpredu. Ako som mohol s týmto nastavením skončiť ako arcibiskup? Prví dvaja sa uhli. (Smiech.)
Čokoláda a vône
Milujem čokoládu, v detstve som vyjedal mame várovú. Netušil som, že existuje aj niečo lepšie, jemnejšie, keď som bol potom v Bruseli, poriadne som sa objedol. Ale už si dávam bacha. Aj vône sa mi vždy páčili. U nás to boli akurát tak ruské „duchy“, takže ma fascinoval ten výber, keď som mohol po roku 1990 vycestovať na Západ a tam do sýtosti skúšať, nikto ma za to nehrešil. Teraz mám problémy s dýchaním, vôňu sa mi podarí zacítiť len občas, chápem to ako boží žart, že vidíš, môžeš sa voňavkovať, koľko chceš!
Motám sa
Niekedy si neviem určiť priority. Robím jedno, zastanem v polovici a idem robiť niečo inšie. Potom zase zastanem a zase niečo inšie, ako keby som to nevedel dotiahnuť do konca. Poviem si, že tak to už stačí, to bude dobré, pritom viem, že v detailoch je krása. Potom sa naháňam za tým, čo už malo byť. Pokazilo ma to, keď som odovzdal všetko, čo bolo treba a načas, a z druhej strany žiadna odozva.
Meškám
Ak ide o omšu, pohreb, to nemôžem prísť neskôr, ale keď viem, že to nie je zásadné, poviem si, však troška počkajú, niekedy je život o čakaní. Nemeškám náročky, často mi do toho niečo dôležitejšie vbehne, alebo teraz sa mi často stáva, že ma ľudia zastavujú na ulici, 10 či 15 minút, raz z toho bola polhodina, už mi všetky autobusy poutekali. Čo mám robiť? Už toho človeka možno v živote nestretnem a bude mať zo mňa pocit, že som pyšný, lebo som len kývol a zmizol.
Nehnevám sa
Som rád, že som vysoký, niežeby som bol na to pyšný, tak som, vďakabohu, narástol, ale keď hovoríme o športe, aj do telocvične občas idem, tak na to som troška hrdý. V Detve mi hovorili Jánošík. Ako som dlhý, tak mám aj dlhú mieru rozhnevania. Ak cítim ohrozenie, tak sa viem nahnevať, ale stačí zvýšiť hlas. Ale keď niekto chce byť nahnevaný a nervózny, to je jeho problém, môj to nesmie byť. Rýchlo to zo seba strasiem.
Nedokážem len ležať a čítať, som príliš zvedavý, čo sa deje naokolo. V tomto je internet fantastický, môžem klikať, čítať, ani sa nenazdám a zrazu svitá. Počítačové hry, strieľačky, som už vygumoval, nemôžem byť do rána hore každý deň. Z filmov si rád pozriem také, čo majú svoje posolstvo, ale v poslednom čase už pozerám len tie jednoduché, „mlátičky“, pri ktorých presne viete, že dobro vždy zvíťazí. Občas je to až smiešne, akým hnusným spôsobom.
Bicyklujem
Mám tri bicyklíky, lebo na cesty treba tenkú pneumatiku, galusku, ako na Tour de France, na cestičky po Malých Karpatoch potrebujete crossový a na spúšťanie zo svahov zase niečo mocnejšie. Najdôležitejšie sú na bicykloch rámy, tam sa technológia posunula, karbónové na jednom prste odnesiete. Kedysi som mal Ukrajinu, to bolo ťažké ako motorka.
Nepotrebujem slávu
Základné športy ovládam, plávanie, lyžovanie, ale nemám žiadne medaily, nikdy som nechcel byť prvý, prvý je veľmi viditeľný. Ale ani posledný či v strede. Stačí mi byť tretí-štvrtý, tam stále dobre vidieť, čo sa deje vpredu. Ako som mohol s týmto nastavením skončiť ako arcibiskup? Prví dvaja sa uhli. (Smiech.)
Čokoláda a vône
Milujem čokoládu, v detstve som vyjedal mame várovú. Netušil som, že existuje aj niečo lepšie, jemnejšie, keď som bol potom v Bruseli, poriadne som sa objedol. Ale už si dávam bacha. Aj vône sa mi vždy páčili. U nás to boli akurát tak ruské „duchy“, takže ma fascinoval ten výber, keď som mohol po roku 1990 vycestovať na Západ a tam do sýtosti skúšať, nikto ma za to nehrešil. Teraz mám problémy s dýchaním, vôňu sa mi podarí zacítiť len občas, chápem to ako boží žart, že vidíš, môžeš sa voňavkovať, koľko chceš!
Motám sa
Niekedy si neviem určiť priority. Robím jedno, zastanem v polovici a idem robiť niečo inšie. Potom zase zastanem a zase niečo inšie, ako keby som to nevedel dotiahnuť do konca. Poviem si, že tak to už stačí, to bude dobré, pritom viem, že v detailoch je krása. Potom sa naháňam za tým, čo už malo byť. Pokazilo ma to, keď som odovzdal všetko, čo bolo treba a načas, a z druhej strany žiadna odozva.
Meškám
Ak ide o omšu, pohreb, to nemôžem prísť neskôr, ale keď viem, že to nie je zásadné, poviem si, však troška počkajú, niekedy je život o čakaní. Nemeškám náročky, často mi do toho niečo dôležitejšie vbehne, alebo teraz sa mi často stáva, že ma ľudia zastavujú na ulici, 10 či 15 minút, raz z toho bola polhodina, už mi všetky autobusy poutekali. Čo mám robiť? Už toho človeka možno v živote nestretnem a bude mať zo mňa pocit, že som pyšný, lebo som len kývol a zmizol.
Nehnevám sa
Som rád, že som vysoký, niežeby som bol na to pyšný, tak som, vďakabohu, narástol, ale keď hovoríme o športe, aj do telocvične občas idem, tak na to som troška hrdý. V Detve mi hovorili Jánošík. Ako som dlhý, tak mám aj dlhú mieru rozhnevania. Ak cítim ohrozenie, tak sa viem nahnevať, ale stačí zvýšiť hlas. Ale keď niekto chce byť nahnevaný a nervózny, to je jeho problém, môj to nesmie byť. Rýchlo to zo seba strasiem.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.