Jazero Draždiak je len naskok a rovnako aj vlak do Viedne. Petržalské korzo by som vyhlásila za architektonický počin Bratislavy – veď je naozaj pre človeka, tu sa dobre cítite ako obyčajný pešiak – no povedzte, nie je táto architektúra, ktorá robí život obyvateľov ľudskejším, stokrát sympatickejšia než ambiciózna, do neba sa vypínajúca hrôza zo skla a ocele s nejakým úchylným názvom Eurovea? Len čo prejdem nadchod nad traťou, (ó aká radosť, už to vedomie, že vlaky sú blízko, robí z človeka cestovateľa aspoň na duchu), zabočím doprava a tam už vonia voda. Chorvátske rameno! Vôbec som netušila, že taká bujará príroda, celá tá ohromná, podunajsky zalesnená a divoká plocha, sa tiahne Petržalkou! A všetko pešia, cyklistická zóna. Ja, prišelec, budúca mamička, som unesená, už tu v duchu cválam s kočíkom a hoci idem iba na krátku prechádzku so psom, neviem sa vynačudovať tej kráse. Je tu toľko zelene, že psa vôbec nemusím strážiť, a keď sa nezabudnem v cyklistickom pruhu, tak nemusím strážiť ani seba. Nič okrem komárov vás tu neskolí. Som nadšená. Dosť bolo pankáčskeho života v centre, preštrikúvania sa cez autá, stojace na chodníkoch. Táto zelená náruč Petržalky ma celkom objala. Nečakala som ju. Tu, v petržalskom gete? Máme nový azyl, dyk móre.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.