Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ostrov na konci sveta

.časopis .fenomén

Ultima Thule, Posledná zem. Tak nazval veľký ostrov uprostred severného Atlantiku grécky námorník Pytheos, keď sa niekedy v

Ultima Thule, Posledná zem. Tak nazval veľký ostrov uprostred severného Atlantiku grécky námorník Pytheos, keď sa niekedy v 4. storočí pred Kristom vyplavil z Marseille na sever. Hľadal miesta, kde by sa dal ťažiť cín a jantár. Či ich našiel, nevieme. Z jeho správy sa zachovali len zlomky.
V jednom z nich spomína, že „v blízkosti zamrznutého mora“ uvidel ostrov, kde „v lete celý deň svieti slnko“ a odkiaľ „loď za jeden deň dopláva na koniec sveta.“

Grécky moreplavec bol prvý, kto uvidel Island a zanechal nám o tom správu. Je takmer isté, že v tom čase na ostrove nikto nebýval. Prví obyvatelia Islandu boli pravdepodobne írski mnísi, ktorí tam – zrejme nesení Golfským prúdom – dorazili niekedy okolo roku 800, no dlho sa tam nezdržali. Podobne ako občasní návštevníci (alebo stroskotanci) zo Škandinávie. Legendy hovoria o troch konkrétnych prieskumníkoch. Jeden bol vraj z Nórska a cestou na Faerské ostrovy ho búrka zahnala ďalej na oceán. Na ostrove, ktorý takto objavil, ustavične snežilo, a tak ho nazval Snaeland. Druhý moreplavec na ostrove prezimoval. Nazval ho prozaicky, teda podľa seba: Gardarshólm, čiže Gardarov ostrov. Príbeh tretieho cestovateľa je bizarný. Išlo o skúseného nórskeho vikinga, ktorý na ostrov vyrazil zo škótskych Hebríd a zrejme sa na ňom chcel usadiť. Celé leto sa však so svojou posádkou venoval rybolovu a zabudol nasušiť seno pre dobytok, ktorý si priviezol. V dôsledku choroby či úrazu musel na ostrove zostať cez zimu, ktorá sa ľahko mohla stať jeho poslednou. Nie div, že ináč celkom prívetivý ostrov nazval Island čiže Ľadová zem. Keď sa tieto tri partie vrátili do rodného Nórska, podľa jedného bol Island zasľúbenou zemou, podľa druhého miestom, kde sa za určitých podmienok dá celkom dobre žiť a podľa tretieho išlo o neobývateľný kus zeme.
To sú však legendy. Prvým historicky doloženým islandským osadníkom bol Nór Ingólfur Arnarson. Ostrov si najprv obhliadol, neskôr sa naň spolu so svojím bratom nasťahoval. So svojou rodinou a služobníctvom sa vylodil na juhozápade ostrova v „Zadymenej zátoke“ (po islandsky „Reykjavík“), bohom obetoval ďakovné obete a začal hospodáriť. Bolo to v roku 874. Tento rok je dodnes považovaný za oficiálny začiatok osídľovania Islandu.

.mesto bez komínov
Nie úplne. Komíny, najmä na starších domoch, možno v Reykjavíku stále vidieť. Dôležité však je, že sa z nich nedymí. Je to jedna zo zvláštností Islandu. Zhruba od dvadsiatych rokov minulého storočia sa tu rapídne znižuje kúrenie uhlím. Energiu najprv dodávali hydroelektrárne na prudkých riekach, ktorých je na ostrove neúrekom. Od konca druhej svetovej vojny sú hlavným zdrojom energie geotermálne pramene, ktoré tu vyvierajú, bublajú, syčia či striekajú na každom kroku. Uhlie sa preto dnes už do krajiny vôbec nedováža a jediným klasickým palivom je nafta a benzín, ktoré poháňajú autá, lode a lietadlá. Aj to sa však pravdepodobne v najbližších desaťročiach zmení. V Reykjavíku už premáva autobus na vodíkový pohon, v meste je aj vodíková „pumpa“ a firma Daimler Chrysler plánuje dodať ďalšie autobusy na vodíkový pohon v roku 2009...
Návštevník Islandu preto veľmi krátko po opustení medzinárodného letiska v Keflavíku zacíti čistý vzduch. Ak priletel v noci (ak je zamračené, tak aj cez deň) prekvapí ho osvetlená diaľnica. Napriek tomu, že štvorprúdová cesta je prakticky rovná a uprostred noci je na nej len zopár áut, všetci dodržiavajú predpísanú deväťdesiatku. V meste si potom nepozorný európsky šofér ľahko môže oškrieť podvozok auta – každý jeden priechod pre chodcov je totiž vyvýšený, niekedy aj o 30-40 centimetrov, takže pred ním musia spomaliť aj veľké terénne vozidlá, ktorých je v najsevernejšom hlavnom meste sveta dosť veľa.
Ten čistý vzduch je však predsa len iný než na Štrbskom plese. Veľmi často totiž mierne, ale naozaj len mierne zapácha po „vajcovke“. Síričité horúce pramene to uspokojivo vysvetľujú. No keď ten vajcovkový zápach zacítite aj v kúpeľni, predsa len vás to prekvapí. Pri sprchovaní zistíte, že z vodovodu tečie aromatizovaná minerálka. Teplá voda sa na Islande totiž nezohrieva, ale chladí. Zo zeme vyviera vriaca, potom sa privádza do veľkého vodojemu nad mestom, tam sa prirodzene ochladí a rozvádza sa do domácností.

Ešte jedna technická záležitosť, ktorá našinca prekvapí. Zhruba polovicu islandského autoparku tvoria terénne džípy s náhonmi na všetky štyri kolesá. Bratislavskí zbohatlíci by sa v tomto meste stratili v priemere. To, že nejde o módnu záležitosť či symbol majetnosti, pochopíme, keď sa na malej prenajatej Toyote vydáme mimo mesta. Väčšina islandských ciest totiž nie je asfaltová, ale štrková. Dôsledne vyasfaltovaná je len okružná cesta č. 1 obopínajúca celý ostrov. Len čo z nej odbočíte – hoci aj za vyhľadávanou turistickou atrakciou – asfalt sa zmení na štrk, často s vyjazdenými, vodou naplnenými koľajami. Neskúsenému šoférovi sa začínajú šmýkať kolesá a premýšľa nad tým, či poistka prenajatého auta zahŕňa škrabance na karosérii, defekt, alebo vyslobodzovanie zapadnutého vozidla. V prípade intenzívneho dažďa alebo aj slabšej snehovej prehánky sú obyčajné mestské autá na Islande nepoužiteľné.

Island / Rozloha 103000 km2. Počet obyvateľov: 302000. Priemerná dĺžka života: 80,4 rokov (Slovensko: 74,9 rokov). Náboženstvo: Islandská luteránska cirkev: 85%, Rímskokatolícka cirkev: 2%. HDP na jedného obyvateľa: 38000USD (Slovensko: 18200USD). Členská krajina NATO a EEA. Island nemá armádu, obranu zabezpečuje v spolu práci s ozbrojenými silami USA.
.turistické minimum

Ak sa turistická atraktívnosť krajiny hodnotí podľa množstva a kvality prírodných scenérií, ktoré možno vidieť „len tu a nikde inde“, tak Island patrí medzi absolútne top destinácie. Tak ako v každej turisticky atraktívnej krajine, aj tu existuje niečo ako „best of“, teda miesta, ktoré môže aj neskúsený turista navštíviť pomerne komfortne a za krátky čas.
Na Islande tieto požiadavky spĺňa takzvaný Golden Ring, Zlatý okruh. Začína aj končí sa v Reykjavíku, je dlhý len asi 250 kilometrov (polovica z toho po asfalte) a možno ho pohodlne absolvovať za jeden deň.
Pre nás bol ten deň mimoriadny. Bol to náš prvý deň na Islande (prileteli sme v noci), takže všetko, čo sme videli, sa nám zdalo zvláštne a krásne. A hlavne: napriek všetkým predpovediam počasia to bol deň mrazivý a slnečný. Bol totiž október, najdaždivejší islandský mesiac. Čakali sme mrholenie, vietor a celodenné šero. Namiesto toho sme mali ostromodrú oblohu a slnko, ktoré sa namiesto toho, aby vyšlo na východe a zapadlo na západe, točilo okolo nás celý deň kúsok nad horizontom. Ako keby celý deň svitalo.
Zlatý okruh sa začína v Thingvellir. V preklade to znamená Parlamentná pláň a ide o najdôležitejšie historické miesto na ostrove. Tu sa od roku 930 stretával Althing, prvý parlament na svete, tu bola v roku 1918 vyhlásená nezávislosť (hoci ešte stále pod ochranou dánskeho kráľa), tu bola v roku 1944 vyhlásená Islandská republika, tu sa konajú oslavy najväčších štátnych sviatkov. A tu – presne tu – sa dotýka Amerika a Európa, lepšie povedané, severoamerická a euroázijská kontinentálna doska. Hneď po opustení Reykjavíku sa dostanete na rozľahlú planinu, ktorá je zo všetkých strán ohraničená neskutočnými skalnatými horami a ľadovcami. Cestu vidíte pred sebou na niekoľko kilometrov. Autá a ľudí zahliadnete asi tak často, ako v Tatrách kamzíkov. Ako informačne podkutí turisti očakávame vysokú skalnú stenu, ktorú sme videli na obrázkoch. Pred nami je však stále len rovina. Až zrazu sa z ničoho nič ocitneme na okraji hlbokého zrázu – ako keby sa podlahári postupujúci z dvoch strán nedohodli na výške podlahy a keď sa stretli, vznikol „odskok“, v tomto prípade o nejakých 20-30 metrov. O islandskom parlamente sa viac dočítate v rámčeku. Tu zostaňme pri prírode. Z vrcholu skalnej steny je fascinujúci výhľad. Rozľahlé jazero Thingvallavatn, za ním stúpajúca para z horúcich prameňov. Kúsok vedľa výdatný vodopád, v diaľke hory. Význam miesta pripomína islandská zástava a užitočné informácie na nenápadných paneloch. Je tu aj informačné stredisko s obrázkami, mapami a televízormi s náučnými filmami. A s čistými toaletami. Všetko je otvorené, nevidieť, že by to niekto strážil...
Druhou atrakciou je Geysir, teda horúcu vodu do veľkej výšky chrliaci prameň, podľa ktorého sa všetky takéto pramene na svete volajú. Geysir, voľakedy najvyšší gejzír na Islande (vystrekoval až do výšky 70 metrov) však v dôsledku menšieho zemetrasenia prestal chrliť, a tak spolu s niekoľkými ďalšími turistami obdivujeme jeho skromnejšieho suseda menom Strokkur. Chrlí každých pár minút do výšky asi 30 metrov, voda v kráteri sa najprv začne nervózne chvieť, potom sa v nej vytvorí zvláštny vír, vzápätí hladina klesne, voda úplne zmizne a v ďalšom okamihu vystrekne do výšky. A podľa momentálneho smeru vetra buď osprchuje, alebo neosprchuje turistov s kamerami. V okolí Strokkuru je niekoľko menších horúcich prameňov, ktoré bublajú a chrčia ako kávovar. Vo vzduchu cítiť síru.
Len pár kilometrov od Geysiru a jeho druhov je posledná atrakcia Zlatého okruhu, vodopád Gullfoss. Hoci ide o obrovský vodopád, ak by ste nevedeli, že tam je, ani si ho nevšimnete. Na vodu bohatá, široká rieka Hvítá vyviera z ľadovca Langjökull a pokojne sa valí rozsiahlym údolím. No a v jednej chvíli sa jednoducho prepadne do hlbokého, úzkeho kaňonu. K vodopádu sa človek môže priblížiť takmer „na dosah“. Je to zážitok, ktorý sa týka skoro všetkých zmyslov: úžasné pohľady, popri ktorých je aj Spektrum sledované na najväčšej plochej obrazovke len gýčovým komiksom, dunivý zvuk, ktorý farbou aj intenzitou vzdialene pripomína koncert metalovej kapely a premočené šaty v dôsledku vodopádovej sprchy (za mrazivého počasia ide o zvlášť silný zážitok).
To je Zlatý okruh. Island je však monumentálne krásny celý. Napríklad juh ostrova s obrovskými ľadovcami a pasúcimi sa koňmi. Alebo lávový polostrov Reykjanes s hrozivými jazerami a mesačnú krajinu evokujúcimi pláňami. Alebo divoký sever či vzdialený východ ostrova.

.metropola severného Atlantiku
Keďže sme na Island išli hlavne kvôli hudobnému festivalu Iceland Airwaves (viď .týždeň 45/2007), niekoľko dní sme strávili v Reykjavíku. Toto mesto má stotisíc obyvateľov, býva v ňom teda každý tretí občan Islandu. Na prvý pohľad človeka zaujmú dva monumenty. Jeden prírodný, druhý vytvorený človekom. Ten prírodný sa volá hora Esja, ktorá sa týči kúsok za mestom, nad reykjavíckou zátokou. Ten človekom spôsobený je betónový kostol Halgrímskirkja. Esja je monumentálna a krásna, Halgrímskirkja je monumentálna. „Musíš zavnímať,“ spomínam si na radu kamaráta Matúša Valla, člena skupiny Para a hlavne architekta, ktorý ma už dlhší čas (a stále bez väčšieho úspechu) učí rozumieť modernej architektúre. Vnímam, ale betónový kostol pripomínajúci organ či raketu sa nemení. Ale Matúšovi by sa určite páčil.
Samo mesto je veľmi príjemné. Jedno malé námestie, romantické jazero, obchodná ulica Laugavegur a vnútroštátne letisko, ležiace v podstate v centre mesta (keď ponad centrum pristávajú lietadlá, neviem sa na ne vynadívať, miestni však ani nezdvihnú hlavu). Ale aj viacero rodinne pôsobiacich hudobných klubov a kaviarní. A obchody s módnym oblečením. Bratislavčana zaujmú aj iné veci. Napríklad šoféri v obrovských terénnych autách, ktoré zastavujú už vo chvíli, keď vám v hlave ešte len skrsne myšlienka prejsť cez cestu – hocikde, aj mimo vyznačeného priechodu. Alebo nonstop samoobsluha, kde si môžete kúpiť niečo pod zub a nemusíte hneď odísť. Von je zima, a tak je v obchode k dispozícii mikrovlnka, prístroj na toasty a piecka. Tam si zakúpený polotovar môžete tepelne upraviť a pri dlhom pulte, na ktorom sú k dispozícii všetky noviny, ktoré v ten deň vyšli, aj pokojne skonzumovať. Alebo kaviarne a reštaurácie, kde sa na vás čašníci usmievajú a radi vám vo všetkom pomôžu. Mimochodom, väčšinou to nie sú Islanďania, ale Poliaci (najčastejšie), Francúzi, Nemci či Angličania (často), obyvatelia pobaltských krajín (občas) alebo aj Číňania, Afričania či Slováci (aj tých sme videli).
Reykjavík je pokojné, bezpečné, čisté a priateľské mesto. Dokonca aj cez víkendové noci. Tie sú okrem toho poznamenané hojnou konzumáciou alkoholu. Keďže všetko okrem ľahkého piva možno po šiestej večer kúpiť iba v baroch a reštauráciách, ešte aj okolo druhej v noci sú pred všetkými zariadeniami tohto typu dlhé rady. Ľudia v puboch zrejme dlho nevysedávajú. Ináč by ich zrejme nebolo toľko rozveselených tuhými nápojmi na uliciach, kde prebieha na severské pomery dosť bujará zábava. Človek síce nikde nevidí uniformovaného policajta (za 10 dní sme videli dvoch, z toho jeden bol na motorke), napriek tomu sú ľudia slušní.
Zvláštnosťou Rekjavíku sú termálne kúpaliská. Je ich v meste asi desať, všetky sú odkryté a fungujú po celý rok. Pozostávajú z plaveckého bazéna s príjemne teplou vodou a z niekoľkých menších bazénikov. V nich je voda horúca (42 - 44 °C), môžete si v nich aj v mrazivom počasí či v prudkom daždi posedieť, zohriať sa a prípadne sa aj porozprávať s ľuďmi. Nádhera.
Island je zvláštna krajina. Divoká príroda tu žije v symbióze s civilizáciou. Vôbec sa nedivím Milanovi Kunderovi, ktorý sem uniká z hlučného Paríža. Napriek nezrozumiteľnému (hoci krásne znejúcemu) jazyku a nehostinnému počasiu sa tu totiž už po pár dňoch dokážete orientovať a cítite sa tu skutočne ako doma.
Ten ostrov, vzdialený jeden deň plavby od konca sveta, kde sa dá žiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite