Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Máloktorý človek zanechá v ostatných taký pestrofarebný dojem, ako zanechal Maco Csonka vo svojich kamarátoch. Tí, čo ho aspoň trošku poznali, vedeli, že to bol naozaj perfektný bluesový gitarista. Mal fíling, gule, na nič sa nehral a nerobil zo seba umelca. Skúšal v garáži s bandou hipíkov, ku ktorej som párkrát náhodne patrila aj ja, fajčil lacné cigy a spektrum jeho zamestnaní presahovalo medze každej fantázie. Keď som ho spoznala, robil smetiara. Nerozumela som mu presne, ale vravel, že kšeftuje so smeťami.

O pár rokov nato ma cestou na skúšku zaviezol do obchodu s bižutériou a nakúpil mi plno lacných gýčových čačiek. Keď mi padol zrak na jeho pištoľ, čo mal v šuplíku v aute, iba sa usmial a povedal, že to teraz potrebuje kvôli práci. Stretávali sme sa zväčša s periodicitou dvoch rokov, väčšinou kvôli festivalu Living Blues v Petržalke, kde s kapelou hrával a mňa chcel na klávesy. Stretnutia boli niekedy také intenzívne, že trvali aj niekoľko dní a nocí v kuse – potom zasa nič zopár rokov. Mala som tak možnosť vidieť rozdiely – ako rastie aj padá ako človek. Čím bol starší, tým sa mi javil ľudskejší a láskavejší (jeho posledné zamestnanie bolo kulisák v divadle). Raz ma pozval do starého bytu v centre Bratislavy, po svojom údajnom strýkovi, a povedal, že si mám zobrať, čo chcem. Odchádzala som so sklopenými sedačkami na Passate, plnom starých háčkovaných dečiek, obrazov a neužitočných nostalgických kravín. Inokedy našiel výborný zdroj oblečenia – kontajnery, kam chodia naši Vietnamci vyhadzovať tony nepredaného oblečenia. Všetci sme vedeli, že fetuje. Lenže u Maca to nebola podstatná informácia. Nikdy o tom nehovoril, nezveličoval, zaujímal sa o život a jeho humor, nežil ako feťák, hoci asi nefetoval menej ako tí, čo majú neprítomné pohľady. Mali sme spoločného psychiatra, ku ktorému ma priviedol on. Po jeho smrti sme sa s psychiatrom stali kamarátmi a často mávam pocit, že Maco sedí medzi nami a usmieva sa. A je nás asi viac, pretože vznikla FB stránka na Macovu počesť, ktorá mi ho práve pripomenula.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite