Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Autopilot do mesta

.michael Kasarda .časopis .lifestyle

Keď šofér SUV vystrčil ruky cez strešné okno, auto začalo samé parkovať. Keď to okoloidúci uvidel – nevedel, čo sa deje, ale obsluhujúci, čo sedel za volantom, to vedel –, uveril.

parkovanie je tradične považované za najťažšiu šoférsku disciplínu. Autá, v ktorých bez problémov absolvujeme tisíckilometrové štreky i hodinové zápchy vo veľkomestách, sa na parkovisku menia na neobratné monštrá, ktoré nemajú konca-kraja. Niektorým šoférom stačí zaparkovať tak, aby ich nikto neodtiahol či nepoškriabal lak kľúčom; iní nepustia volant, kým auto nie je perfektne zarovnané v strede parkovacieho boxu.

Prvou pomôckou na parkovanie, ktorá sa na autách objavila, boli cúvacie senzory. Ich pískanie pripomína malých kričiacich trpaslíkov sediacich na nárazníku a stali sa ozaj potrebnými s príchodom rôzne zaoblených áut. Paradoxne je ľahšie zaparkovať s veľkým, ale prísne hranatým autom, o ktorom presne viete, kde končí, než s menšou bublinou. Potom nasledovali parkovacie kamery, ktoré pomáhajú so sledovaním priestoru za autom; lepšie kamery vedia cez obraz premietnuť trajektóriu auta podľa toho, ako je natočený volant.

„Pri asistovanom cúvaní má vodič stále na starosti brzdu a plyn; elektronika len zaňho krúti volantom.“

Ani jeden z týchto pomocníkov však nie je všemocný; ak sa na nich príliš spoliehate, môže sa stať, že prehliadnete nejaký objekt mimo ich zorného poľa. Nezabudnite sa pozerať aj do spätných zrkadiel, ktoré si môžete nakloniť nižšie, aby ste videli, čo je v blízkom okolí auta. Parkovacie senzory udržujte čisté, vyskúšajte, či reagujú aj na tenšie stĺpy a pri akej vzdialenosti začnú pískať neprerušene.

.najprv pozdĺžne, potom priečne
Na veľkých, ale i malých autách sa postupne začali objavovať parkovacie asistenty. Podmienkou na ich nasadenie bol prechod z hydraulických posilňovačov riadenia na elektrické a rozšírenie parkovacích senzorov aj do malých áut. Spočiatku sa autá naučili parkovať pozdĺžne; dnes sú v predaji aj také, ktoré zvládnu aj priečne parkovanie.

Testovaný Hyundai Santa Fe vie len pozdĺžne zacúvať do miesta na pravej strane cesty, avšak robí to prekvapivo rýchlo a precízne, najmä preto, že elektronika vie oveľa lepšie, kde sú rohy auta. Parkovací mód zapnete stlačením tlačidla pri prevodovke. Vtedy začnú senzory na boku auta hľadať miesto dosť veľké na zaparkovanie. Senzory potrebujú, aby auto zašlo relatívne ďaleko za miesto, do ktorého chceme zacúvať; parkovanie samotné však netrvá dlhšie ako s ľudským pohonom. Je však presnejšie a automatika vždy trafí na prvý raz. Napriek tomu, že testované auto patrí k tým väčším, zvládalo zaparkovať do miest bežnej veľkosti. Pri asistovanom cúvaní má vodič stále na starosti brzdu a plyn; elektronika len zaňho krúti volantom. Tým sa ako keby elektronika zbavovala zodpovednosti za akýkoľvek chybný krok.

„Kamery na palubnej doske sledujú vodiča a ak javí známky únavy, navigácia ho pošle na najbližšie odpočívadlo.“

Hyundai bol vybavený aj ďalšími systémami, ktoré vodičovi spríjemňovali jazdu. Pri rozjazdoch do kopca pomáhal brzdami, aby sa auto neposúvalo dozadu. Aj keď bol tento pomocník pravdepodobne navrhnutý s ohľadom na jazdu v teréne, mimoriadne spríjemnil piatkový výstup z Dolnozemskej ulice na Prístavný most. Auto vie aj sledovať pruhy a upozorniť vodiča, ak vybočuje zo svojej dráhy. Tento systém najviac ocenia vodiči na dlhých cestách po diaľniciach. V meste nám pripadal zbytočný; navyše nevedel stopercentne rozpoznať všetky čiary. Aj keď tieto systémy robili zo Santa Fe príjemného spoločníka na dlhé cesty, pri predbiehaní nám chýbala výrazná špička výkonu, ktorú sme si obľúbili v minulej generácii tohto modelu. Za jej absenciu viníme najmä automatickú prevodovku.

.čo bude o päť rokov
Autom s najväčším počtom asistenčných systémov je však Mercedes-Benz triedy S. Nie nadarmo sa hovorí, že ak chceme vedieť, aké vychytávky budú v bežných autách o päť rokov, máme sa pozrieť do dnešného eska. Tlačová správa na pätnástich (!) stranách opisuje tempomat, ktorý udržuje rýchlosť Mercesedu podľa vozidla pred ním a radary, ktoré šoférovi nedovolia preradiť sa do pruhu, v ktorom je iné auto. Navyše kamery na palubnej doske sledujú vodiča a ak javí známky únavy, navigácia ho pošle na najbližšie odpočívadlo. Ďalšie kamery sledujú autá v okolí aj dávajú pozor, či sa niekto nechystá vbehnúť do cesty. Keby malo dôjsť k najhoršiemu, bezpečnostné systémy upravia sedadlá pasažierov, pritiahnu im pásy a začnú núdzovo brzdiť.

Aj keď parkovacie systémy majú predchádzať drobným ťukancom a škrabancom na parkoviskách, väčšie kolízie sa môžu riadne predražiť – spomínané systémy majú senzory, radary a kamery v nárazníkoch, spätných zrkadlách či za predným sklom, čo výrazne zvyšuje náklady na opravu týchto dielov. Treba si preto uvedomiť, že dlhodobo môže byť lacnejšie dávať väčší pozor pri parkovaní než naplniť najcitlivejšie dielce auta elektronikou. Na parkoviskové škrabance, ktoré neporušili farbu, poslúži aj obyčajná Tempo pasta.

Niektorí prognostici hovoria, že budúcnosť patrí autám, ktoré sa samy šoférujú. Tie však v nejakých podobách poznáme už dnes – vykorisťovatelia im hovoria taxíky a proletariát autobusy. Asistenčné systémy majú za cieľ zjednodušiť tie nepríjemné časti cestovania (parkovanie, cestovanie na nudnej diaľnici), a naopak nezavadzať, keď sa cesta stane zaujímavou. Tak sa zachovajú vlastnosti, pre ktoré si autá kupujeme – imidž, duša, charakter, pocit skrotenia veľkého a drahého mechanického zázraku. Obávame sa, že plnoautomatické autá budú rovnako príťažlivé ako plnoautomatická práčka.

Autor je spolupracovník .týždňa.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite