Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Szigetiho výzva

.jaroslav Daniška .časopis .klub

Stalo sa to zhruba pred dvomi mesiacmi v Budapešti. Petr Pithart bol ocenený Cenou svätého Vojtecha, ktorú udeľuje rovnomenná nemecká nadácia.

Pithart si mal v súlade s protokolom tejto stredoeurópskej ceny  vybrať, kto prednesie laudatio na jeho počesť. Vybral si Bélu Bugára. Ten však v Budapešti rečniť nemôže, dozvedeli sa organizátori akcie. Ak má byť cena odovzdaná v historickom paláci v správe maďarskej vlády, laureát si musí nájsť iného rečníka. Bugára tak napokon nahradil Rudolf Chmel. Hanba a trápnosť, komentoval tento diplomatický škandál jeden môj maďarský priateľ.
V skutočnosti však ide o niečo viac, než len trápny pocit. Uvedomil som si to pri čítaní knihy Odkiaľ a kam. 20 rokov samostatnosti (Ivo a Kalligram, 2013), čo je kolekcia 55 esejí a príspevkov na tému slovenskej a českej nezávislosti.  Editori kládli prílišný dôraz na tému rozdelenia Česko-Slovenska a následného vývoja obidvoch republík, najzaujímavejšími textami publikácie sú však tie, ktoré pojednávajú o hlavnej geopolitickej téme uplynulých 20 rokov u nás, a tou je vzťah Slovákov a Maďarov.
Jedným z najdôležitejších textov publikácie je esej László Szigetiho Zmiešané pocity z domoviny (s. 305 – 326). Szigeti je vzácnym príkladom liberálne mysliaceho intelektuála, ktorý rozumie národným a kolektívnym kategóriám. Preto ocení spoločný program VPN a MNI z roku 1990, ktorý o Maďaroch uvažoval ako „národnej“, nie „národnostnej“ menšine, ale súčasne odmietne „mystiku sily maďarskej národnej jednoty“ a „orbánovský politický revizionizmus“. Szigeti bol napokon prvým autorom na Slovensku, ktorý upozornil na cezhraničné nebezpečenstvo Jobbiku, ktorý si „na Slovensku buduje svoje štruktúry“, ako aj jeho väzieb na univerzitu Jánosa Selyeho v Komárne.
Východiskom Szigetiho textu je pocit domova, „domoviny,“ ktorý Maďari na Slovensku majú. Problém vidí v nezavŕšenej politickej integrácii Maďarov do slovenského štátu. Samozrejme, autor dokáže oceniť účasť maďarských politických strán v slovenských vládach, vníma integrujúci aj dezintegrujúci charakter niektorých maďarských politikov a politických strán, aj medzinárodný kontext, podľa ktorého nemajú Maďari na Slovensku subštandardné postavenie. Ak sa však má situácia zlepšiť, Szigeti volá po dvoch krokoch, ktoré by mala urobiť slovenská strana. Tým prvým je prekonanie mentality, ktorá chápe práva pre Maďarov ako „dar“. Tento krok, zdá sa, vyžaduje od slovenskej väčšiny nielen základnú empatiu pre komunitu tunajších Maďarov, ale aj pozitívny politický program. „Maďarské spoločenstvo nedokáže vlastnú vôľu preformovať na politický program aj preto, lebo k tomu nemá väčšinového partnera,“ píše. Táto veta by si azda zaslúžila malú polemiku, ale dôležitejšie je niečo iné: samotný predpoklad, na ktorom svoje uvažovanie Szigeti stavia. Dnešná maďarská menšina nie je menšinou z prvej Československej republiky. V roku 1921 bol na slovenskom území pomer žijúcich Slovákov a Maďarov 3:1, zatiaľ čo dnes je to zhruba 10:1. Nejde však len o čísla. Rovnako dôležitý je charakter menšiny. Maďari žijúci na Slovensku v roku 1938 si pamätali Uhorsko a cítili sa byť integrovaní do maďarského politického vývoja, zatiaľ čo dnes je to inak. Jednak dožívajú posledné ročníky, ktoré si pamätajú Horthyho, a jednak tunajší Maďari nereagovali na Orbánovu politiku dvojakého občianstva. Povedané priamo, Esterházyho menšina a Bugárova menšina sú dve neporovnateľné skupiny ľudí. Zatiaľ čo Maďari v prvej Československej republike prechovávali otvorený revizionizmus a požadovali zmenu štátnych hraníc, dnešní Maďari na Slovensku sú podobnému mysleniu vzdialení.  
Szigetiho príspevok vynikne aj v porovnaní s ďalšími textami knihy. Napríklad Roman Holec síce v úvodnej štúdii nazvanej Dvadsať rokov pohľadom historika upozorňuje na viacero historických paralel, týkajúcich sa vnútorného stavu Slovenska v roku 1918 a 1993, respektíve 1939 a 1993, túto zásadnú „mentálnu zmenu“ spolužitia Slovákov a Maďarov však nedocenil.
Vráťme sa však k Bugárovi. Béla Bugár je pre moderné slovenské dejiny v tomto zmysle jedným z najdôležitejších politikov a je v záujme Slovenska, aby po jeho prípadnom politickom odchode na Slovensku pôsobil jeho politický dedič. Netreba zabúdať, že maďarská menšina je dnes politicky rozdelená zhruba 50:50, podľa niektorých prepočtov dokonca tesná väčšina Maďarov preferuje SMK. V Budapešti má Bugár nálepku zradcu a vo Viktorovi Orbánovi tvrdého protivníka.
Ak si však uvedomíme nielen symbolickú, ale najmä politickú dôležitosť anekdoty opísanej v úvode textu, nedá sa než Szigetiho výzvu a podanú ruku  prijať. Áno, „rad je na slovenskej politickej, spoločenskej a hospodárskej elite“.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite