Vždy sa smejem, ako turistickí sprievodcovia dokážu opísať obyčajné miesta neobyčajnými sloganmi, nabudiť ich príťažlivosť rôznymi prirovnaniami. Kenské mesto Malindi nazývajú malým Milánom, švédsky Göteborg malým Londýnom, rumunskú Bukurešť malým Parížom. K čomu by sa dala prirovnať Bratislava, netuším. Možno veľké Kocúrkovo...
Moje mesto má závideniahodnú polohu v Európe; je z neho na skok do Brna, Viedne i Budapešti. Tento potenciál však zostáva nevyužitý. Turista si historické centrum obehne za pár hodín. Na letisku mu predtým vodič MHD vynadá, prečo nehovorí po slovensky; vzápätí dostane od revízora pokutu, lebo nemal zakúpený vhodný lístok. Ak sa do centra pobral nešťastník z niektorej z hlavných staníc, asi sa sem už nikdy nevráti. Ktokoľvek sa odhodlá navštíviť našu metropolu, bude mu bohato stačiť jeden víkend (aj s miestnym sprievodcom a zachádzkami na Devín či do Čunova). Navyše má taký náhodný pocestný malú šancu natrafiť na miesto, kde sa môže najesť a napiť aj v neskorých večerných hodinách. Ak ho teda nechceme poslať na Obchodnú ulicu. Horšie je, že podobný „gastro-caching“ zažívajú aj domáci.
Tak sa k nášmu stolu v jednej reštaurácii došuchtal čašník (ktorý sa zjavne hanbí za svoju prácu) s výrazom: „Pýtajte si!“ Pripomenulo mi to školský bufet na Prírodovedeckej fakulte a rozosmiala som sa. Keď o pár minút neskôr, asi pätnásť centimetrov od nás, ten istý chlapík pustil na zem pollitrák piva, ani mu nenapadlo skontrolovať zákazníkov (pohľad venoval len svojim obliatym adidaskám). Museli sme so sestrami tomuto výjavu zatlieskať. Možno súdiť celé mesto podľa služieb v gastronómii, podľa kultúry prípravy jedál a stravovania? Podľa toho, čo som doteraz zažila, viem, že áno. Ale ja som doma vždy zhovievavejšia; mám chuť na bryndzové halušky.
Boba Baluchová/
Nnovinárka, pedagogička a terénna pracovníčka koordinujúca v Keni rozvojový projekt Trnavskej univerzity zameraný na sociálno-zdravotnícku starostlivosť o podvýživené deti do 5 rokov a ich matky v regióne Kwale.
Moje mesto má závideniahodnú polohu v Európe; je z neho na skok do Brna, Viedne i Budapešti. Tento potenciál však zostáva nevyužitý. Turista si historické centrum obehne za pár hodín. Na letisku mu predtým vodič MHD vynadá, prečo nehovorí po slovensky; vzápätí dostane od revízora pokutu, lebo nemal zakúpený vhodný lístok. Ak sa do centra pobral nešťastník z niektorej z hlavných staníc, asi sa sem už nikdy nevráti. Ktokoľvek sa odhodlá navštíviť našu metropolu, bude mu bohato stačiť jeden víkend (aj s miestnym sprievodcom a zachádzkami na Devín či do Čunova). Navyše má taký náhodný pocestný malú šancu natrafiť na miesto, kde sa môže najesť a napiť aj v neskorých večerných hodinách. Ak ho teda nechceme poslať na Obchodnú ulicu. Horšie je, že podobný „gastro-caching“ zažívajú aj domáci.
Tak sa k nášmu stolu v jednej reštaurácii došuchtal čašník (ktorý sa zjavne hanbí za svoju prácu) s výrazom: „Pýtajte si!“ Pripomenulo mi to školský bufet na Prírodovedeckej fakulte a rozosmiala som sa. Keď o pár minút neskôr, asi pätnásť centimetrov od nás, ten istý chlapík pustil na zem pollitrák piva, ani mu nenapadlo skontrolovať zákazníkov (pohľad venoval len svojim obliatym adidaskám). Museli sme so sestrami tomuto výjavu zatlieskať. Možno súdiť celé mesto podľa služieb v gastronómii, podľa kultúry prípravy jedál a stravovania? Podľa toho, čo som doteraz zažila, viem, že áno. Ale ja som doma vždy zhovievavejšia; mám chuť na bryndzové halušky.
Boba Baluchová/
Nnovinárka, pedagogička a terénna pracovníčka koordinujúca v Keni rozvojový projekt Trnavskej univerzity zameraný na sociálno-zdravotnícku starostlivosť o podvýživené deti do 5 rokov a ich matky v regióne Kwale.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.