Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Tri tváre biskupa

.časopis .týždeň doma

Aktuálny boom záujmu o

Aktuálny boom záujmu o významné, no kontroverzné osobnosti našich dejín pokračuje 130. výročím narodenia spišského biskupa Jána Vojtaššáka. Cirkev, ktorá sa usiluje o biskupovo blahorečenie, poukazuje na jeho dvanásťročné martýrium v komunistických väzniciach, kritici zase na jeho sporné pôsobenie v období slovenského štátu.

Mohlo by sa zdať, že je to spor o konkrétnu osobu kňaza, ktorý ako prvý slovenský biskup (pápež Benedikt XV. ho ním ustanovil  v roku 1920) urobil nesporne veľa šľachetných skutkov. Vďaka nemu sa v spišskej diecéze s vyše 170 farnosťami a 300-tisíc veriacimi postavilo 16 nových kostolov, 17 farských budov, 49 škôl a 9 kultúrnych domov. Vojtaššák inicioval založenie a stal sa predsedom Ústrednej charity v Bratislave, dal postaviť viacero charitných domov, detských domov a sirotincov. Podporoval spolky a zámorské misie. Hmotne pomáhal chudobným študentom, nadaných klerikov posielal na zahraničné štúdiá. Činil tak aj preto, lebo sám pochádzal z jedenástich detí chudobnej roľníckej rodiny, ktorej korene siahali k pastierskym valaským kolonizátorom. Napriek útlaku zo strany pomaďarčenej cirkevnej vrchnosti za čias Uhorska, ktorá ho prekladala na najzapadnutejšie kňazské stanice Oravy, Liptova a Spiša, nebojácne podporoval slovenskú reč. V roku 1918 sa po boku Andreja Hlinku, u ktorého bol v rokoch 1889 až 1895 kaplánom, zasadil za martinskú Deklaráciu slovenského národa a za vznik 1. ČSR. Za to všetko mu patrí úcta a česť.
Čo teda voči nemu kto má? – pýtajú sa dnes podráždene mnohí, ktorí akoby trpeli čiastočnou slepotou. Slepotou voči jeho alibistickým postojom počas 2. svetovej vojny.

.mlčal, keď mal kričať
 Ide o kľúčový a nielen medzi historikmi vášnivý spor o oporné piliere našich dejín. Máme byť azda bez zaváhania hrdí na človeka, ktorý v čase, keď jeho rozhodný postoj mohol zachrániť životy tisícov deportovaných Židov, mlčal?
Presvedčivé svedectvo o tom vydali v roku 1992 zverejnené dokumenty Vatikán a Slovenská republika (1939 – 1945). Vatikánsky chargé d´affaires v Bratislave Burzio píše 31. marca 1942 kardinálovi Maglionemu, že slovenská vláda sa rozhodla deportovať všetkých Židov najbrutálnejším spôsobom, a to bez akéhokoľvek nátlaku z nemeckej strany. Verbálnu artilériu predstavovali najmä vyjadrenia ministra vnútra Macha, ktorý tvrdí, že cirkevným kruhom nejde o záchranu Židov, ba čo viac, stotožňujú sa s krokmi vlády. Burzio to ostro kritizuje a zdôrazňuje, že postoj kléru nie je jednotný, pretože niektorí vyslovili poľutovanie nad protižidovskými opatreniami a odsúdili ich. Iní však nie. Biskup Vojtaššák, ako píše Burzio, „namiesto toho, aby sa postavil proti nehumánnemu plánu, zaujal úplne pasívny postoj“. Dodáva ešte, že Vojtaššáka aj on považuje za veľkého šovinistu, pričom jeho postoje začínajú znamenať veľkú ujmu pre cirkev. Mimochodom, biskup Vojtaššák bol v tom čase podpredsedom Štátnej rady, ktorá vznikla podľa vzoru fašistického Talianska. Formálne malo ísť o hornú komoru snemu, nemala však legislatívnu ani výkonnú moc, takže sa zredukovala na akýsi diskusný klub, ktorého členmi boli najvyšší štátni a cirkevní (katolícki a evanjelickí) predstavitelia.

Tých ťaživých otázok je veľa, základné sú však dve. Prejavil Vojtaššák ako vysoký cirkevný a štátny predstaviteľ antisemitské postoje? Zastal sa deportovaných Židov? Na prvú sa dá, žiaľ, odpovedať áno, na druhú iba vyhýbavo – ako kedy a ako ktorých. Archivár a predseda Spišského dejepisného spolku Ivan Chalupecký poukazuje na to, že mnohým Židom, ktorí sa na neho obrátili, Vojtaššák skutočne pomohol. Mnohým z nich povolil krst, hoci vedel, že nejde o skutočnú konverziu. Mnohým sprostredkoval aj žiadosť o výnimky. V marci 1943 aj on podpísal Pastiersky list slovenských biskupov, ktorý prispel k tomu, že deportácie sa už neobnovili. Treba však jedným dychom dodať, že predtým klérus deportácie neodsúdil. Chalupecký pripomína, že dnes sa pranieruje najmä jeden biskup, hoci konkrétni vykonávatelia týchto hrozných činov – teda gardisti –neskôr neboli, až na malé výnimky, súdení. To slovo „mnohým“ sa však opakuje do tej miery, že vyvstáva hrozivá otázka, čo tí ostatní, ktorým Vojtaššák nepomohol. Nechcel alebo nemohol?  Z archívnych dokumentov je zrejmé, že Vojtaššáka zaujímal iba osud tých Židov, ktorí konvertovali na kresťanstvo. Pýtal sa, či sú v koncentračných táboroch oddelení od ostatných väzňov a či je zabezpečené ich vzdelávanie a náboženské vyžitie. Chalupecký však polemizuje s často opakovaným obvinením zo strany izraelských a niektorých slovenských historikov, podľa ktorého Vojtaššák sám udal jedného Žida: „Keď zo Spišského Podhradia brali Židov, tak v roku 1943 biskup povedal na Štátnej rade, ako to, že vzali všetkých, len jedného gaunera boľševika tam nechali. Tvrdí sa, že jeho vinou potom toho Žida vzali do tábora v Novákoch. Skutočnosť je však taká, že keď biskup o tom hovoril, dotyčný už dva dni v Novákoch bol. A že bol gauner, to sa ukázalo už onedlho. Na žandársku stanicu sám udal iných Židov, že sa skrývajú v kláštore Milosrdných bratov.“
Spišského biskupa však nectí ani jeho arizačná iniciatíva. Historik Martin Macko zozbieral z archívov dokumenty o arizácii kúpeľov Baldovce: „Spoločne s pokusom banskobystrického biskupstva získať židovský dom sú to jediné dva prípady arizácií na Slovensku, ktoré vykonala priamo Katolícka cirkev. Hlavný problém vidím v tom, že cirkev ako morálna autorita tento proces posvätila tým, že sa na ňom sama zúčastnila.“

.vojtaššák podľa Čiča
  Príbeh biskupa Vojtaššáka dodnes plodí mýty a vzbudzuje emócie. Aj pri spomienke v jeho rodnej oravskej obci Zákamenné zazneli nedávno slová, že opäť počuť hlasy „okiadzačov a falzifikátorov dejín“. Treba sa však opýtať, koho a čo presne má tým Peter Cabadaj z Matice slovenskej na mysli. Ani horlivé úsilie riaditeľa Kancelárie prezidenta SR Milana Čiča „paralyzovať všetky zlomyseľné invektívy“  nemá príliš veľkú oporu v dôveryhodných faktoch. Čič ako zákamenský rodák – okrem toho aj akademik, bývalý komunista a zároveň hrdý Vojtaššákov miništrant – spomínal pri prejave neurčitý list jedného (akého?) ministra vlády slovenského štátu, ktorý po vojne pred súdom tvrdil, že Vojtaššák sa (kedy?) postavil proti deportáciám Židov. Čičom citované biskupove slová sú v kontexte jeho predchádzajúceho mlčania, keď sa deportácie začali, cynické: „Židia vyvezení zo Slovenska už nežijú. Presnejšie, už nežijú všetci. Väčšinu vyvraždili v plynových  komorách (...) a ak by sa v tom pokračovalo, išli by na istú smrť.“ Vojtaššák podľa Čiča vyjadril údiv nad tým, že „doteraz sme nemohli predpokladať, že Nemci, taký kultúrny národ, sú toho schopní“. Ostáva však otázka, či Slováci azda nevedeli, čo činia, keď svojich spoluobčanov zbavovali ich majetku, dôstojnosti a vyviezli ich?
    Bolo ozaj zvláštne vidieť a počuť bývalého ministra spravodlivosti za SSR Milana Čiča, ktorému do dokonale presvedčivého dôstojného prejavu chýbalo v Zákamennom iba to, aby si navliekol biskupské rúcho. Pospomínal všetko možné, aj to, že roky hrával na organe posvätenom biskupom Vojtaššákom. Aj spokojne zamával okolostojacim davom pri ceste z cintorína, kde je slávny biskup spolu s rodičmi pochovaný. Ktovie však, ako sa on sám cítil, keď potom z úst Petra Cabadaja v kultúrnom dome počul slová, že  pri svojej redakčnej činnosti Vojtaššák nerozlišoval medzi pojmami sociálna demokracia a boľševizmus. Považoval ich totiž za synonymá popierajúce Boha.

.tretia tvár
 V roku 1946, teda už po vojne, navštívila (ešte stále) biskupa Vojtaššáka v Spišskej Kapitule skupina českých novinárov. Ich pozornosti neunikli portréty Tisa a Hlinku na stene, takže ich prvá otázka smerovala k tomu, či uznáva ako prezidenta Tisa alebo Beneša. „Legitímnu vládu musíme uznávať, dokiaľ sa neutvorí nová zákonitá vláda,“ riekol Vojtaššák. Komunistický denník Pravda si ešte neodpustil jedovatú poznámku o zatuchnutom ovzduší, ktoré na biskupstve vládlo a jeho redaktor dodal, že biskup pri všetkom „prenasledovaní“ sedí na svojom mieste. Nie však nadlho.
    Už v máji 1945 ho nová moc na sedem mesiacov intervenovala vo vyšetrovacej väzbe. Vtedy 68-ročného biskupa to však nezlomilo, dokonca neváhal a publikoval Pastiersky list o vyobcovaní komunistov z Katolíckej cirkvi. Ostro sa ohradzoval aj voči dosadzovaniu štátnych úradníkov do kancelárie svojho biskupstva. V roku 1948 ho postavili pred Ľudový súd v Bratislave, pre nedostatok dôkazov ho však museli oslobodiť. ŠtB ho neustále sledovala, vyrábala proti nemu kompromitujúce materiály, až ho napokon v roku 1950 intervenovali. V januári 1951 Vojtaššáka vo vykonštruovanom procese s údajnými vlastizradnými biskupmi odsúdili na 24 rokov väzenia, peňažný trest pol milióna korún, stratu majetku a občianskych práv. Nasledovali Valdice, Leopoldov, mučenie. Napriek dočasnému prepusteniu v roku 1956 sa na Slovensko vrátiť nemohol. O dva roky ho opäť uväznili. Nasledovala Žilina, Ilava, Valdice. Musel žiť v charitnom dome v českom Děčíne pri hraniciach s Nemeckom. V roku 1963 napokon staručkého biskupa amnestovali. O dva roky zomrel v Říčanoch pri Prahe – na Slovensko sa mohli vrátiť až jeho telesné pozostatky.
    Smrťou sa však tento príbeh nekončí. Naopak, akoby dnes pred nami vyvstali dve, možno dokonca tri tváre tohto štíhleho muža s prenikavým pohľadom: pred vojnou obetavého a akčného dušpastiera, za vojny biskupa váhajúceho a dlho mlčiaceho tvárou v tvár deportáciám Židov a po vojne nezlomného starca a trýzneného väzňa Gottwaldovskej kliky. Niet šance vidieť ho jednoznačnou optikou. A niet veru jednej farby, jednej pravdy o tomto biskupovi. Tie tri tváre sú pritom od seba neoddeliteľné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite