Čo to s Českom urobí, to sa ešte len uvidí. Pravda je, že hlavnú bitku, do ktorej sa doteraz pustil, Zeman nevyhral. Vláda Jiřího Rusnoka, ktorého menoval úradníckym (odborníckym) premiérom proti vôli politických strán, nielenže dôveru parlamentu nezískala, ale skóre 93 : 100 prezrádza, že nemala ani reálnu šancu. Svojej povesti veľkého zákulisného hráča, ktorá udržiavala pred hlasovaním „oddsy“ na dôveru/nedôveru vcelku vyrovnané, zostal teda Zeman veľa dlžný. Jediné, čo dokázal, bolo rozbitie tzv. „stojednotky“ bývalej koalície, čím otvoril cestu k predčasným voľbám.
Už dávnejšia kauza menovania či nemenovania profesora Putnu pritom naznačila, že cez extenzívne výklady ústavných právomocí – s poukazom na priamy mandát – sa k poloprezidentskému systému zrejme neprepracuje. Zeman, ktorý nechcel Putnu menovať pre výstredné správanie sa na homosexuálnom pochode, sa musel potupne zmieriť s tým, že prezident nemá pri menovaní profesorov rozhodovaciu (ako si nárokoval), ale iba ceremoniálno-notariálnu funkciu. A je úplne jedno, ako bol zvolený.
Cesta, ktorou sa vydal, je iná. Ešte pred nevyslovením dôvery realizovali Rusnokovi ministri – všetko vyslanci podnikateľských a záujmových skupín – v rezortoch rozsiahle čistky. Tie nesporne posilnia Zemanov vplyv v štátnej správe i podnikoch, čo je dôležitý medzikrok k mocenským pákam v štáte. Na miesta kádrov pravice – ODS a TOP 09 – totiž tentoraz neprišli, ako obvykle po voľbách, ľudia ČSSD, ale „priatelia“ Zemana, jeho (mimoparlamentnej) strany SPOZ a na ňu naviazaného podnikateľského sveta a podsvetia.
Relevantná je námietka, že po predčasných voľbách, ktoré budú zrejme v októbri, by Zemanovi „miestodržitelia“ mali aj končiť. Veľká otázka však je, či sa tak aj stane. Najväčším posunom, ktorý približuje moc k Hradu, je totiž skutočnosť, že hoci 93 hlasov bolo málo, na podpore prezidentskej vlády sa Zemanovi podarilo zjednotiť celú parlamentnú ľavicu. Zeman prevalcoval v ČSSD krídlo predsedu Sobotku, ktoré odmietalo podporiť Rusnoka. A väčšina socialistov, ktorá prehlasovala vlastného predsedu, urobila zo Zemana neformálneho vodcu strany.
Ak Česko naozaj má nakročené k akémusi poloprezidentskému zriadeniu, tak energia zmeny nevychádza z vyššej legitimity priameho mandátu, ale z toho, že sociálnu demokraciu – veľmi pravdepodobného víťaza predčasných volieb – si Zeman „skrotil“ na prezidentskú stranu. A tu sa dostávame oblúkom na Slovensko. Keby sa Robert Fico stal prezidentom, Smer si nepotrebuje „skrotiť“. On je Smer a Smer je on. Cesta, ktorou sa Zeman chystá uchopiť moc v Česku, je upozornením, že úvahy (aj autora tohto textu), že Fico by ako prezident prišiel o časť moci (čo má všelijaké konzekvencie), boli povrchné. A teórie, že najmocnejším mužom štátu by sa stal budúci predseda Smeru a vlády, stoja na vode.
Už dávnejšia kauza menovania či nemenovania profesora Putnu pritom naznačila, že cez extenzívne výklady ústavných právomocí – s poukazom na priamy mandát – sa k poloprezidentskému systému zrejme neprepracuje. Zeman, ktorý nechcel Putnu menovať pre výstredné správanie sa na homosexuálnom pochode, sa musel potupne zmieriť s tým, že prezident nemá pri menovaní profesorov rozhodovaciu (ako si nárokoval), ale iba ceremoniálno-notariálnu funkciu. A je úplne jedno, ako bol zvolený.
Cesta, ktorou sa vydal, je iná. Ešte pred nevyslovením dôvery realizovali Rusnokovi ministri – všetko vyslanci podnikateľských a záujmových skupín – v rezortoch rozsiahle čistky. Tie nesporne posilnia Zemanov vplyv v štátnej správe i podnikoch, čo je dôležitý medzikrok k mocenským pákam v štáte. Na miesta kádrov pravice – ODS a TOP 09 – totiž tentoraz neprišli, ako obvykle po voľbách, ľudia ČSSD, ale „priatelia“ Zemana, jeho (mimoparlamentnej) strany SPOZ a na ňu naviazaného podnikateľského sveta a podsvetia.
Relevantná je námietka, že po predčasných voľbách, ktoré budú zrejme v októbri, by Zemanovi „miestodržitelia“ mali aj končiť. Veľká otázka však je, či sa tak aj stane. Najväčším posunom, ktorý približuje moc k Hradu, je totiž skutočnosť, že hoci 93 hlasov bolo málo, na podpore prezidentskej vlády sa Zemanovi podarilo zjednotiť celú parlamentnú ľavicu. Zeman prevalcoval v ČSSD krídlo predsedu Sobotku, ktoré odmietalo podporiť Rusnoka. A väčšina socialistov, ktorá prehlasovala vlastného predsedu, urobila zo Zemana neformálneho vodcu strany.
Ak Česko naozaj má nakročené k akémusi poloprezidentskému zriadeniu, tak energia zmeny nevychádza z vyššej legitimity priameho mandátu, ale z toho, že sociálnu demokraciu – veľmi pravdepodobného víťaza predčasných volieb – si Zeman „skrotil“ na prezidentskú stranu. A tu sa dostávame oblúkom na Slovensko. Keby sa Robert Fico stal prezidentom, Smer si nepotrebuje „skrotiť“. On je Smer a Smer je on. Cesta, ktorou sa Zeman chystá uchopiť moc v Česku, je upozornením, že úvahy (aj autora tohto textu), že Fico by ako prezident prišiel o časť moci (čo má všelijaké konzekvencie), boli povrchné. A teórie, že najmocnejším mužom štátu by sa stal budúci predseda Smeru a vlády, stoja na vode.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.