Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Príbeh jednej arizácie

.časopis .týždeň doma

Archívne dokumenty, ktoré zhromaždil historik Martin Macko, ukazujú časový priebeh jednej arizácie. Možno nie typickej – Spišské biskupstvo ako arizátor pri nej nezískalo prosperujúci, ale zadlžený a

Archívne dokumenty, ktoré zhromaždil historik Martin Macko, ukazujú časový priebeh jednej arizácie. Možno nie typickej – Spišské biskupstvo ako arizátor pri nej nezískalo prosperujúci, ale zadlžený a zanedbaný židovský podnik –, avšak o to pozoruhodnejšej.

1936 – židovský podnikateľ z Levoče Ladislav Fried kúpil kúpele Baldovce na exekučnej licitácii pred Okresným súdom v Spišskom Podhradí za 426 000 vtedajších slovenských korún od dlžníka Ignáca Gábora, Žida z Budapešti.
1938 – Fried odchádza zo Slovenska do Palestíny.
1941 – v novembri píše biskup Vojtaššák v liste predsedovi Ústredného hospodárskeho úradu (ÚHÚ) Augustínovi Morávkovi: „Spišské biskupstvo chce arizovať tzv. kúpele Baldovce (...), na ktoré je uvalená dočasná správa a ich majiteľ je t. č. v Palestíne. Úctive prosím o dobroprajnosť Vašej Slovutnosti a o umožnenie, aby tento podnik dostalo naše biskupstvo.“  O šesť dní už biskup úprimne ďakuje Morávkovi, že prijal povereníka a dočasného správcu kúpeľov Cyrila Salvu. V tom istom mesiaci Ľudová banka v Ružomberku biskupstvu povolila úver vo výške 500 000 Ks, pričom hrubá hodnota celého majetku kúpeľov je 1,2 milióna Ks. V žiadosti o nariadenie prevodu podniku biskupstvo píše, že význam kúpeľov leží najmä v pitnej a kúpeľnej liečbe. Založené mohli byť pred 150-200 rokmi. Ďalej uvádza:  „Spišské biskupstvo má dosť kapitálu na to, aby z tohto zanedbaného kúpeľného podniku zriadilo reprezentačné kúpeľné miesto a aby zriadilo vývoz minerálnej vody, čo bude mať nielen hospodársky, ale i sociálny význam.“ Biskup ponúka za podnik sumu 445 000 Ks a dodáva: „Okrem terajšej žiadosti doteraz som nepodal a ani nepodám inú arizačnú žiadosť (...)  ako biskup som plne oprávnený uchádzať sa o arizáciu v prospech nášho biskupstva.“ Zároveň sa však o arizáciu kúpeľov uchádza aj Nemec Michael Bierbrunner zo Spišského Podhradia. Neúspešne.

1942 – ÚHÚ v rozhodnutí z marca nariaďuje prevod židovského podniku „na Nežida spišské biskupstvo“. V apríli daňová správa v Spišskej Novej Vsi konštatuje, že obchodné roky 1939 – 1941 u Frieda skončili so stratou. V novembri biskupstvo píše Najvyššiemu úradu zásobovaciemu, že za celý podnik ponúklo cenu 420 000 Ks, ktorú aj celkom vyrovnalo. Celý podnik bol súdnymi znalcami v decembri 1941 odhadnutý na 518 809 Ks, došlo však k novému oceneniu z iniciatívy NHÚ, pričom aktíva, ktoré tam našli „by boli smiešne, keby neboli tragické“.  Tých 897 288 Ks je podľa biskupstva prehnaná suma. Od pôvodne ponúknutej a už zaplatenej ceny ani o korunu viac nechce dať a uvádza:  „Do tohto arizovania biskupstvo skočilo len pod dojmom novinárskych hesiel, že každý, kto má možnosť, povinný je preberať židovské podniky, a preto (...) úprimne ľutuje, že ten židovský podnik kúpilo, a tak draho zaplatilo.“ Pozoruhodná je aj ďalšia veta: „Inventár je len na oheň súci. To mohol len žid pre židovské deti z Pešti upotrebiť, ale terajší majiteľ toho nemôže upotrebiť“. Biskupstvo sa sťažuje aj na to, že cena vody za liter je 1,20 Ks, pričom náklady sú 1,18 Ks, preto sa uchádza, aby mu už zo zaplatenej ceny aspoň 20 000 Ks vrátené bolo.
1943 – dokument z novembra uvádza povinné hlásenie biskupa, podľa ktorého arizátor platil veriteľovi, Spišskej banke v Levoči, na dlžobu podniku 344 389 Ks. Arizátor, ktorý prevzal dlžobu predchádzajúceho majiteľa Frieda ponúkol ako maximum cenu 420 000 Ks. Okrem toho doteraz nič nevybral z podniku, ale „doňho uložil podnes najmenej 150 000 Ks“, pričom obrat za prvých deväť mesiacov roka 1942 činil 91 000 Ks.
1944 – vo februári píše biskup Vojtaššák ministrovi hospodárstva Gejzovi Medrickému, že „v rokoch 1942-43 do vodovodu a garáže pre autá značnú sumu už investoval, čo sú dve nové veci, ktoré musia byť biskupstvu v plnej miere hradené, keď sa nebude môcť dohodnúť s ÚHÚ na kúpnej cene“. V októbri vypracoval na kúpele Baldovce staviteľ Bednárik zo Žiliny znalecký posudok. Uvádza, že väčšina objektov je v zlom, niektoré v dezolátnom stave. „Bývalý židovský majiteľ od roku 1936 neinvestoval potrebné sumy na vtedy už naliehavé a súrne opravy (...) takže väčšina už vtedy schátraných objektov bola ku dňu prevodu 28. 2. 1942 v neupotrebiteľnom stave (...) potrebné investície by si vyžiadali cca 3 milióny Ks.
1947 – v júli žiada bývalý majiteľ Fried po návrate z Palestíny Povereníctvo priemyslu a obchodu o vrátenie kúpeľov. Píše: „Nemôže sa nechať môj majetok v rukách takej osoby, akou je Ján Vojtaššák, voči ktorému je pre kolaborantstvo trestné stíhanie. Fried sa pýta: „Ja – rasovo prenasledovaný človek – oproti takému voči ČSR nepriateľskému človeku nemohol by som byť reštituovaný?“ Neuspel však. Povereníctvo oznamuje, že nesúhlasí s vrátením veci pôvodnému majiteľovi, a to z dôvodov verejného záujmu. Doterajší majiteľ – biskupstvo – uviedol podľa toho kúpele do prevádzkyschopného stavu adaptáciou vo výške 2,5 milióna Kčs, takže slúžia verejným účelom. Biskupstvo je však ochotné kúpele vrátiť Friedovi, ak by mu kompenzoval investície, čo on z pochopiteľných príčin odmieta.
Neskôr komunisti aj tieto kúpele zoštátnili, následne sa všetky ich objekty zbúrali. O pár metrov ďalej vznikol nový závod na produkciu minerálnej vody Baldovská.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite