Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Zdochlina s mejkapom

.josef Mlejnek, ml. .časopis .klub

V auguste 1960 charakterizoval americký časopis Time Che Guevaru ako mozog revolúcie, Fidela Castra ako jej srdce a Raúla Castra ako jej päsť. Kubu síce komunistická propaganda vykresľovala ako „ostrov slobody“, v skutočnosti však ide o jednu z nejtuhších diktatúr súčasného sveta.

„V noci na 25. novembra 1956 dorazilo 82 mužov do malého prístavu Tuxpan. Z hlavného mesta Mexika, z Veracruzu, z Jalapy a iných miest, kde sa pár dní predtým zišli. Bola noc, že by psa nevyhnal. Fúkal silný vietor a lialo ako z krhly. ‚Tej noci sme nemali vyraziť, ale v takom malom meste, ako je Tuxpan, by nás vojaci ľahko našli. Takže nám neostávalo, než sa nalodiť,‘ hovorí Jaime Costa, prezývaný Katalánec, jeden z účastníkov podivnej výpravy. Muži sa v tichosti tlačili na palubu Granmy. Neboli si totiž istí, či sa na takú malú loď všetci pomestia, postrkovali sa, pretože nikto nechcel zostať na pevnine.
Natlačení jeden na druhom, každý so svojím batohom a puškou, ešte nevedeli, čo ich čaká. Vlny začali mohutne narážať na loď, tá sa začala nebezpečne nakláňať. ‚Vlny boli vysoké asi dva až dva a pol metra a loď mala nejakých trinásť metrov, takže hneď, ako vyplávala, začala nadskakovať. Všetkým bolo zle, aj kapitánovi a iným skúseným námorníkom. Z pachu zvratkov je zle každému, a so smradom ropy je to azda ešte horšie… k čomu sa pridal ešte smrad výkalov, keďže niektorí to robili rovno na palube  zo strachu, že ak by vstali, prišli by o svoje miesto.‘ “
„Bolo to peklo,“ hovorí ďalej kubánsky revolucionár o strastiplnej ceste motorovej jachty Granma smerom na Kubu, a k prevzatiu moci. V svojej knihe Raúl Castro. Blecha, která si osedlala tygra (Paseka 2012), ho cituje španielsky novinár a publicista Vicente Botín.
Botín vyštudoval politické vedy a sociológiu, ale od roku 1972 pôsobil ako spravodajca pre rôzne španielske média. V rokoch 2005–2008 napríklad ako reportér na Kube, odkiaľ bol na jeseň 2008 vyhostený. Tamojší režim zachytil aj v svojej predchádzajúcej knihe Castrove pohreby. Kniha o Raúlovi Castrovi nie je iba biografiou, ide v nej predovšetkým o pútavý opis cesty bratov Castrovcov k moci a plastický portrét diktatúry, ktorú na Kube nastolili. Botín spája v knihe umenie písať, teda bohatý jazyk, cit pre spád deja, premyslenú kompozíciu i vykreslenie jednotlivých postáv, s kvalitami odbornej publikácie, teda podloženými faktami a reáliami, vystihnutím dobového kontextu a s analytickým výkladom. Opiera sa o bohatý materiál, ktorý nazbieral ako novinár  vrátane rozhovorov s viacerými významnými postavami kubánskej kultúry a politiky.
Kubánsky režim je, samozrejme, spojený predovšetkým s osobou Fidela Castra, ale po tom, čo ho vek a choroby donútili stiahnuť sa do ústrania, prevzal moc jeho mladší brat Raúl. A práve na neho sa Botínova kniha zameriava. Ale možno povedať, že Raúl naozaj prevzal moc? Priniesol jeho nástup nejakú zmenu? Či, lepšie povedané, mohol – vzhľadom k osobe Raúla Castra, jeho postojom a názorom – vôbec nejakú zásadnú zmenu znamenať?
„Hlasný krik toho dieťaťa kontrastoval s jeho drobnou postavou, ktorou sa odlišoval od svojich bratov Ramona a Fidela, z ktorých každý po pôrode vážil takmer šesť kíl. Bola jedna hodina popoludní 3. júla 1931 a horúčava priamo dusila farmu Manacas, nazvanú podľa rovnomenného potôčika, pretekajúceho medzi hornatými výbežkami pohoria Sierra Cristal  v obci Birán. Chlapec, ktorému dali meno Raúl Modesto, sa narodil Angelovi Castrovi, majiteľovi farmy, a Line Ruzovej, miestnej slúžke, s ktorou statkár žil od času, keď ho pre jeho neveru opustila manželka María Luisa Argotová, s ktorou mal dve manželské deti. Chlapec Raúl a jeho šesť súrodencov bolo o niekoľko rokov neskôr pokrstených s matkiným priezviskom, čo sa neobišlo bez ťažkostí na úradoch, keďže kubánska katolícka cirkev nedovoľovala krst nemanželských detí.
Raúl Modesto, chudé dieťa so šikmými očami, sa nijako zvlášť nepodobal na svojich bratov Ramona a Fidela, ktorí boli vysokí, silní a statní. Zlé jazyky začali klebetiť, že Raúl je plodom Lininho príležitostného vzťahu s Felipom Mirabalom, prezývaným Číňan, veliteľom dedinských žandárov v Biráne,“ opisuje Raúlovo narodenie Vicente Botín. Ako mladší a navyše fyzicky slabší mal Raúl od detstva voči Fidelovi veľký komplex, ale, ako dokladá Botín, vždy ho poslúchal, čo zrejme do istej miery trvá dodnes.

.mladí gangstri
Kubánska komunistická strana, teda tá pôvodná „predcastrovská“, ktorá sa oficiálne nazývala Ľudová socialistická strana, via-menej odmietala ozbrojený boj a tvrdila, že revolúcia môže zvíťaziť len vtedy, keď si ju osvojí ľud. Fidel Castro sa zase domnieval, že nejskôr je treba revolúciu začať, a až potom sa k nej pripojí ľud. Podľa Botína Fidel Castro čítal radšej Machiavelliho alebo Napoleonove životopisy, nie klasikov marxizmu-leninizmu. Pre jeho brata Raúla bola pre vzťah k tejto ideológii osudová cesta do Európy, na Svetový festival mládeže a študentov, ktorý sa konal vo februári 1953 v Bukurešti.
„Zjazdu sa zúčastnilo vyše 400 delegátov zo 71 krajín. Raúl Castro patril ku kubánskej delegácii. Keď sa všetky stretnutia skončili, mladému katechumenovi, unavenému toľkým táraním , sa zachcelo spoznať komunizmus zblízka, a tak sa vydal do Rumunska, Maďarska a Československa. V Prahe zostal bez peňazí a svojej sestre Juanite napísal prosebný list o pomoc: ‚Juanita, predrahá sestrička, prišiel som sem na zjazd a rád by som túto cestu využil a navštívil aj niekoľko európskych metropol. Prosím ťa, sestrička, pomôž mi, nech mi naši pošlú nejaké peniaze. Veď vieš, že od nich nikdy nič nechcem, ale teraz sa mi ponúka jedinečná šanca, ktorá sa nemusí opakovať.‘
Raúl peniaze dostal a mohol pokračovať v ceste po starej Európe. Po návrate na Kubu sa mu ani nechcelo rozprávať, čo všetko prežil v Paríži alebo v Ríme, pretože ho úplne uchvátili socialistické krajiny. Ako nejaký konkurent Marca Pola začal hovoriť o ‚divoch‘, ktoré v týchto krajinách objavil,“ píše Botín. Najmä Sovietsky zväz a sovietsku formu komunizmu si Raúl naozaj obľúbil. Dokonca by sa dalo povedať, že na sovietskom komunizme miloval najviac  to, čo aj väčšine jeho priaznivcov prišlo aspoň trochu odpudivé: byrokraciu, uniformy a uniformitu, megalomanské stranícke zjazdy, stranícky aparát.
Po neúspešnom útoku na kasárne Moncada v júli 1953, keď sa bratia Castrovci a ich priatelia prvýkrát pokúsili dobyť moc, rozoslalo vedenie vtedajšej komunistickej strany Kuby „List straníkom“, kde útok označili ako „pučistický, dobrodružný a zúfalý čin, hodný bezzásadových meštiakov, koketujúcich s gangsterstvom“. Čo je, nepochybne, presná charakteristika.
Castrovci boli vďaka úsiliu Angela Castra, ktorý sa vypracoval z ničoho, relatívne bohatou rodinou. Patrili k strednej triede a mali mnoho rodinných a priateľských väzieb k vtedajšej ekonomickej a politickej elite. Správanie Fidela, Raúla a ich skupiny nielen v roku 1953, ale aj neskôr, pri úspešnom získaní moci, naozaj zo všetkého najviac pripomína gangstrov. Aj keď navonok zaváňa dobrodružstvom, romantikou dobrodružných príbehov z ďalekých končín, vďaka čomu Fidel či Che Guevara priťahovali študentov a intelektuálov v západnej Európe a v Spojených štátoch, vlastne po celej zemeguli.
Botínova kniha však tejto revolučnej romantike nemilosrdne vyprášila kožuch. A ponúkla hlbšiu úvahu o skutočných motiváciách všemožných revolucionárov.
„Už päť dní sa plavili na lodi Granma, trápila ich morská nemoc, zima a pocit, že sa stratili. Cesta mala pôvodne trvať tri dni, nakoniec sa predĺžila. More so silným vlnobitím a protivetrom nedovoľovalo plávať rýchlejšie. Preťažená loď sa nebezpečne nakláňala a niekoľkokrát sa takmer prevrátila. Komu nebolo práve zle, musel s veľkým úsilím vylievať vodu z paluby. Potravín a pitnej vody bol nedostatok, malý priestor vyvolával konflikty a zlú náladu. Prvého decembra o desiatej večer náhle niekto zakričal: ‚Muž cez palubu!‘ Roberto Roque Núñez, patrón lode, spadol do mora. Zúfalé výkriky topiaceho sa vyvolali paniku. Na palube nebolo svetlo a more vyzeralo ako vlčia tlama. Našťastie ho morský príboj vymrštil späť na trup Granmy a ostatným sa ho s vypätím všetkých síl podarilo vytiahnuť na palubu. Trvalo to asi hodinu, takže Roque Núñez bol na kosť premrznutý. Ale prežil to. Všetci to považovali za dobré znamenie,“ opisuje situáciu Vicente Botín. Čo chýbalo, aby sme o nejakom Fidelovi Castrovi a jeho „revolučnej“ Kube nič nevedeli? Jedna väčšia vlna, ktorá by stiahla loď aj s bandou revolucionárov (či gangstrov) pod vodu, na dno oceánu.
Vylodenie a následné prestrelky s Batistovou armádou a políciou prežilo len 16 z 82 členov posádky, ktorí sa potom dotrmácali do hôr, kde viedli nejaký čas partizánsku vojnu a nakoniec Batistov autoritársky režim zvrhli. Vicente Botín však v svojej knihe opisuje aj spôsob, akým hnutie bratov Castrovcov získalo na svoju stranu médiá: „O hŕstku rebelov, bojujúcich proti skorumpovanej vláde, sa začal zaujímať svet. Najvplyvnejší americký denník New York Times sa rozhodol vyslať do pohoria Sierra Maestra jedného zo svojich najprestížnejších novinárov, Herberta Matthewsa, ktorý pôsobil ako dopisovateť zo španielskej občianskej vojny, aby zistil, ko tí povstalci sú a za čo bojujú.
Matthews stelesňoval najlepšieho propagátora začínajúcej kubánskej revolúcie. Oklamaný Fidelom Castrom vykreslil budúceho tyrana ako „nového Bolívara, karibského Lincolna, latinskoamerického Robina Hooda,“ ktorého idey „slobody, demokracie a sociálnej spravedlivosti, a potreby obnoviť ústavu a usporiadať voľby, stoja na pevných základoch“. Program Fidela Castra bol podľa amerického novinára „skôr vágny a všeobecný, ale Kube mal priniesť nový návrh, a to radikálny, demokratický a … antikomunistický“.
Nielenže sa Matthews nechal obalamutiť slovnými hračkami veľkého mystifikátora Fidela Castra, ale partizánom uveril aj ich tvrdenie, že kontrolujú veľkú časť územia, ďaleko za hranicami ich tábora. Zariadil to Raúl Castro. Zatiaľ čo jeho brat hovoril s americkým novinárom, Raúl pristúpil k Fidelovi s jedným z jeho mužov, Luisom Crespom, spoteným a unaveným, akoby práve dorazil z frontu, aby mu povedal: „Veliteľ, práve dorazila spojka z oddielu číslo dva.“
Pochopiteľne, žiadny oddiel číslo dva neexistoval. Podobnú fintu niekoľkokrát zopakovali a ešte prikrášlili tým, že sa okolo promenádovali partizáni, aby to vyzeralo tak, že majú veľa práce.“
Botín pri práci na svojej knihe nakrútil aj mnoho rozhovorov, často s ľuďmi z Castrovho okruhu, ktorí neskôr sami „ostrov slobody“ radšej opustili a uchýlili sa niekam do exilu. Jedným z nich je aj Jaime Costa, prezývaný Katalánec, účastník útoku na kasárne Moncada a plavby na jachte Granma, ktorý sa vraj v exile v Miami neubránil smiechu, keď spomínal na to, ako „toho Amíka“, teda Matthewsa, ťahali za nos: „Áno, bol som pri tom. Medzi tými, čo pochodovali. Asi päťkrát alebo šesťkrát som prešiel okolo. Pochodovali dookola tí istí ľudia, len sme si prehodili pokrývky na hlavách. Pamätám si, že keď som išiel naposledy okolo, mal som na hlave cudziu helmu, ktorá mi bola taká veľká, že som cez ňu nevidel a zakopával som do človeka predo mnou. Hovorili sme: ‚Dorazila skupina taká a onaká,‘ ktorá, samozrejme, neexistovala, boli sme to stále len my. A inokedy zase: ‚Veliteľ, tu máte list,‘ ale bol to len prázdny kus papiera. A tak to robili všetci, takže tú  ‚veľkú armádu‘ v pohorí Sierry Maestra tvorilo len asi tristo vojakov, a to počítam aj ľudí vyslaných Frankom Paísom.“
V jednej knihe, vydanej v mexickom exile, Fulgencio Batista uznal, že reportáže amerického novinára mali obrovský význam: „Zverejnenie rozhovoru s Fidelom Castrom prinieslo povstaleckej skupine obrovskú reklamu a podporu. Z Castra sa pomaly začínala stávať legenda.“ A legenda sa pomaly, ale isto drala k moci.

.prorok a psychopat
„Fidel Castro je fašistický psychopat, ktorý je schopný sa kvôli získaniu moci spolčiť so silami medzinárodného komunizmu, pretože fašizmus skončil s druhou svetovou vojnou. Len komunizmus by teraz Fidelovi poskytol pseudoideologický habit, aby mohol nerušene zabíjať, kradnúť a beztrestne porušovať všetky práva a nakoniec celkom zlikvidovať duchovný, historický, morálny a právny odkaz našej republiky. Domnievam sa, že táto úplne nezodpovedne udelená milosť prinesie dni, dokonca mnoho dní  plných smútku, bolesti, krvi a biedy kubánskeho ľudu, hoci teraz to ten istý ľud ešte nevidí. Prosím Boha, aby väčšina tých ľudí a väčšina tu prítomných kolegov poslancov mala pravdu. Prosím Boha, nech som to ja, kto sa mýli.“
Tieto prorocké slová predniesol v kubánskom parlamente v roku 1955 štátny tajomník a švagor Fidela Castra Rafael Díaz-Balart. Kongres mal totiž rozhodnúť o milosti pre Fidela a Raúla, odsúdených na dlhodobé väzenie za útok na kasárne Moncada. Aj vďaka konexiám rodiny Castrovcov sa to, navzdory Balartovmu varovaniu, podarilo. Fidel a Raúl vo väzení nepobudli dlho, odcestovali do Mexika, kde budovali svoje revolučné hnutie, a napokon nasadli na jachtu Granma. Mimochodom, tú kúpili v Mexiku od jedného Američana, a meno Granma je odvodené od slova grandmother, teda babička. Jachta je dodnes na Kube vystavená v múzeu revolúcie a to isté meno nesie aj ústredný denník kubánskej komunistickej strany, kubánska Pravda.
V januári 1959 ušiel Batista z Kuby. Revolúcia víťazí, ale namiesto slobody a radosti priniesla vraždenie a otroctvo: „Huber Matos bol postavený pred  paródiu na súd. Proces sa začal 11. decembra 1959 v sále vojenského tábora Columbia na okraji Havany. Partizánsky veliteľ vedel, že trestu neunikne, ale svojou obhajobou bratov Castrovcov predsa prekvapil, keď hájil revolučné zriadenie v jeho pôvodnej podobe: ‚Čo sme to sľúbili Kubáncom? Že sloboda bude absolútnym právom a že nikto nebude za svoje myšlienky prenasledovaný, že roľníci získajú pôdu do svojho vlastníctva, že naše deti budú môcť študovať na školách, ktoré z nich vychovajú slobodných občanov, a náš národ sa bude neobmedzene tešiť zo svojej nezávislosti a svrchovanosti  bez toho, aby sa musel sťahovať do hlavného mesta, a bude sa radovať zo slušných životných podmienok a svoj osud bude mať plne v svojich rukách. Za všetky tieto sľuby ochotne položím svoj život!‘
Mnohí z prítomných, z ktorých väčšinu tvorili bývalí partizáni, slovám svojho bývalého druha v zbrani horlivo zatlieskali. Fidel a Raúl, ktorí všetko sledovali z vedľajšej sály, cítili, že nad procesom strácajú kontrolu.  Na druhý deň vypovedal ako svedok obžaloby Raúl Castro a predložil obžalovanému ‚kompromitujúce dokumenty‘, ktoré ho usvedčovali z ‚lží, falšovania a zrady‘. Potom na neho vykríkol: ‚Viete vy vôbec, ako vás prezýva kubánsky ľud? Pán Nenávisť!‘
Huber Matos bol odsúdený na dvadsať rokov väzenia a predpokladalo sa, že vo väzení aj zomrie. O tejto strašnej skúsenosti napísal Matos tvrdú a úžasnú knihu Keď prišla noc. Partizánsky vodca navzdory mučeniu a zlému zaobchádzaniu nezomrel. Iní také šťastie nemali. Piateho januára 1959, štyri dni po úteku Fulgencia Batistu a tri dni predtým, než Fidel víťazoslávne vstúpil do Havany, predsedal Raúl Castro v Santiagu de Cuba krátkemu súdnemu procesu, ktorý sa  skončil trestom smrti pre viac ako sedemdesiat zajatých vojakov. Odsúdených zastrelili na okraji vybagrovanej jamy, kde ich následne rýchlo pochovali, niektorých dokonca skôr, než dostali ranu z milosti. Analytik CIA Brian Latell tvrdí, že v roku 1966 nariadil Raúl Castro exhumáciu pozostatkov všetkých osôb, popravených v Santiagu a v pohorí Sierry Maestra. Tie boli uložené do veľkých betónových ‚rakiev‘, vyrobených špeciálne na tento účel. Naložili ich na palubu lodí a na južnom pobreží provincie Oriente vyhodili do mora. Práve tam sú vody Karibiku najhlbšie.
Keď 24. februára 2008 Raúl Castro vystriedal svojho brata Fidela na čele štátu, zostala z kubánskej revolúcie len karikatúra samej seba. Exaltovanosť vrchného veliteľa s jeho apokalyptickými prejavmi proti ‚impériu‘ alebo USA  či nekonečné pochody ‚bojujúceho ľudu‘ – všetky tieto typické prejavy karibského führerského mesianizmu už nedokázali skrývať, že tento vysilený systém, ktorý odsúdil svojich ľudí na namáhavé  prežívanie, jednoducho skolaboval. Kuba potrebovala kúzelníka, ktorý by bol schopný ťahať zajacov z klobúka, ale naozajstných zajacov z mäsa a kostí, aby sa Kubánci mohli najesť niečoho iného než slov. Na splnenie tejto úlohy bol vybraný Raúl Castro.
Tretieho júna tohto roku oslávil Raúl 82. narodeniny. Jeho rolu Vicente Botín v závere svojej knihy sumarizuje lakonicky: „Už vyše pol storočia Kubánci znášajú tyraniu, ktorá im bráni vykonávať svoje práva. Najskôr za Fidela Castra, a teraz aj za jeho brata Raúla, ktorý si na svoje plecia vzal nesplniteľnú úlohu zamaskovať zdochlinu. Kubánska revolúcia je mŕtva, ale zubami-nechtami sa bráni tomu, aby zomrela so svojou vlastnou tvárou, a Raúl Castro sa jej len snaží nasadiť masku.“

Josef Mlejnek mladší./
Český politológ, politický komentátor a prekladateľ. Prednáša na Fakulte sociálnych vied Univerzity Karlovej, spolupracuje s radom médií, okrem iného je externým redaktorom Českého rozhlasu 6, píše pre brniansku revue Kontexty a internetový časopis Revue Politika. Odborne sa venuje najmä totalitarizmu, tranzíciám totalitných režimov, osobitne s priahliadnutím na Španielsko a Poľsko a politickým systémom východoeurópskych štátov a poloprezidentským systémom. V českej tlači pravidelne komentuje českú politiku. Je synom básnika Josefa Mlejnka. Publikovaný článok vyšiel pôvodne v revue Kontexty a čerpá z knihy Vicente Botína: Raul Castro. Blecha, která si osedlala tygra (Paseka, 2012).  

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite