Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Modrá je dobrá

.jozef Koleják .časopis .lifestyle

Je len veľmi málo potravín na svete, ktoré sú vyslovene modré. Vraj nám touto farbou príroda dáva na známosť: „Pozor, nejesť! Obsahuje plesne a jedy.“ V niektorých prípadoch však príroda urobila skvelú výnimku. Ako napríklad pri slivkách.

O pôvode slivky a prvom výskyte v našich končinách sa vedú dlhé a vyčerpávajúce spory. Každý si na ich príbehu chce urvať aspoň kus, pretože, povedzme si rovno – slivka, to je zázrak. Či už poriadne dozretá, rozplývajúca sa na jazyku, jemne trpká, až vám stuhnú húžvy pri sánkach alebo tá lahodne sušená, plávajúca v domácej kapustnici. Všade vyvoláva radostný jas v očiach a šteklivý pocit na jazyku.
Slivka patrí medzi štyri základné ovocia, ktoré človek poznal už v neolite: slivky, figy, hrozno a olivy. Kto je fanúšikom veľkého dizajnéra, nech si k tomu pokojne prihodí aj to biblické jablko, hoci zopár vedcov by istotne začalo mohutne protestovať. Slivku najprv začali kultivovať v ďalekej Číne približne 2 000 rokov pred Kristom. Prvá zmienka pochádza taktiež odtiaľ, roku 479 pred naším letopočtom oslavuje lahodnú chuť slivky samotný Konfucius. Pompeius Veľký v roku 65 pred Kristom doniesol nejaké slivky zo svojich nebezpečne priateľských návštev Damašku do Ríma a hneď sa o ne strhla bitka. Vergílius okamžite tepal svoje verše na toto modrasté podlhovasté ovocie ako najatý. Rimania si ich potom nechali voziť priamo z Damašku, no dodávky nestačili a ovocie sa predražovalo. Ešteže doniesol Pompeius so sebou aj celé stromy – veď keď drancovať, tak poriadne – a tie dal vysadiť do sadov. Ak by to neurobil, možno by sme si potom na slivky museli znova počkať až do dvanásteho storočia nášho letopočtu, keď ich s veľkou slávou po piatej križiackej výprave doniesli rytieri tej pravej viery do Francúzska.
Takže tu máme až troch slivkárov – Konfucia, rímske dobyvačné vojská a križiakov. Navyše, každý z nich hovorí, že doniesol unikátnu, tú najlepšiu a našťavnatejšiu slivku. A veruže majú pravdu, pretože ani tie čínske, ani tie zo starovekého Ríma a ani tie ukradnuté nevercom roku pána 1204 sa na seba vôbec nepodobali. Boli to totiž úplne odlišné druhy. Nečudujme sa. Dokonca taký starý a vychýrený botanik, ako bol Plínius Starší, si slivky do svojej neskorej staroby mýlil s marhuľami a považoval ich za jeden a ten istý druh. Bol, skrátka, hlboko presvedčený, že keď pochádzajú z jednej a tej istej oblasti, z Kaukazu, musia byť jedna rodina.
Mýlil sa len čiastočne. Najnovšie výskumy totiž poukazujú, že slivky, naše obyčajné slivky, ktoré my voláme aj bystričky, majú svoj pôvod tu, vo východnej Európe a jej rodisko sa tiahne až po Kaukaz. Napokon, práve tu existujú tie najstaršie recepty, ako slivky uchovávať – či už ide o hutný slivkový lekvár, sušené slivky či slivovicu. Okrem utajenej pálenice v každom druhom rodinnom dome máme aj iný presvedčivý dôkaz, že slivka nám tu rastie pekne dlho a ľudia s ňou žijú v pevnom a družnom objatí. Je ním jej unikátne slovanské pomenovanie, ktoré nemá nič spoločné s anglickým plum, latinským prunes či nemeckým Zwetchke. Slivka má základ v staroslovanskom slivuo, čo znamená modrasté, sinavé. Čiže de facto si zo stromu trháme modravku či sinavku a do kalíškov si na odchod nalievame pri bráne modravicu alebo sinavicu.
V súčasnosti je slivka po jablkách ovocím s najväčším počtom rôznych vyšľachtených odrôd. Na svete nájdeme nespočet rôznofarebných variantov od temnofialových, s červeným vnútrom, až po žlté mirabelky a červené japonské slivky. Pri ich konzumácii však vždy dajte pozor na to, aby ste kôstku príliš necmúľali, predovšetkým deti. Obsahuje totiž látky, ktoré sa v našom tele môžu premeniť na jedovatú kyselinu kyanovodíkovú.

Autor je scenárista.

Hor sa na slivky/
Niektorí ľudia majú na slivky zlé srdce, ich pevná šupka im dráždi žalúdok a prečisťujúce účinky skonzumovanej slivky sa strácajú v celkovej nepohode. Na túto nepríjemnosť existuje pohodlné riešenie. Narábajte so slivkami presne ako s paradajkami. Ponorte ich na pol minúty do vriacej vody (nie však na dlhšie, inak budete mať zo sliviek pyré), potom šokovo schlaďte v studenej vode a môžete slivky ošúpať za pár sekúnd. Slivky si na trhu vždy vyberajte podľa toho, ako vyzerajú, nemali by byť otlčené, ideálne by mali mať na sebe ešte jemný púdrový poprašok. Iba tak viete, že sa s nimi narábalo naozaj šetrne. Kto má sliviek prebytok a chce byť nefalšovaný hipster – nech si urobí poctivý slivkový lekvár starej matere. Desať kíl vykôstkovaných a nakrájaných sliviek vložíme do medeného kotlíka a varíme na pomalom ohni. Trvá to poriadne dlho a treba sa chrániť, lebo lekvár rád frfoce. Potom do neho hodíme pol kila cukru a na ohni ho v lekvári necháme rozpustiť. Po dovarení vmiešame nejaký štandardný konzervačný prípravok, prelejeme lekvár do hrnčekov a dáme ho do vyhriatej rúry do rána pozasýchať. Potom hrnčeky vyberieme, esteticky prekryjeme plátienkom s povrázkom a predávame na dobrých trhoch.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite