Najznámejším príkladom stanovovania rozsahu zdravotnej starostlivosti hradenej z verejných zdrojov je Oregonský zdravotný plán. Oregon je jedným zo štátov USA, nachádza sa na západnom pobreží Ameriky a býva v ňom 3,5 milióna obyvateľov.
Americké problémy so zdravotným poistením sa pretriasajú často. Američania majú vládny program Medicaid, určený najchudobnejším ľuďom, ktorým kryje náklady na zdravotnú starostlivosť. Problém pri tomto režime nastáva pre obyvateľov, ktorí nie sú až takí chudobní, aby sa na nich vzťahoval Medicaid, zároveň však nemajú dosť prostriedkov na zakúpenie komerčného poistenia. Paradoxne tak najchudobnejší ľudia majú lepší prístup k zdravotnej starostlivosti než ľudia o trochu menej chudobní.
Zmenu v Oregone spustil v roku 1987 prípad Cobyho Howarda, 7-ročného chlapca trpiaceho leukémiou. Coby potreboval transplantáciu kostnej drene, čo bol výkon nehradený z prostriedkov Medicaid. Žiadosť o zaplatenie operácie bola v súlade s predpismi zamietnutá, čo vyvolalo záujem médií a dobrovoľnú verejnú zbierku. V parlamente sa objavil legislatívny návrh, aby sa z verejných zdrojov hradili aj takéto drahé výkony.
V tomto momente nastal zvrat: senátor John Kitzhaber (bývalý lekár urgentnej medicíny a neskorší oregonský guvernér) poukázal na skutočnosť, že veľká časť populácie nemá prístup k ďaleko základnejšej starostlivosti než je transplantácia kostnej drene. A teda že vzácne zdroje by mohli pomôcť väčšiemu počtu ľudí, ak by sa naopak zúžil rozsah hradenej starostlivosti. „Ušetrené“ zdroje by umožnili rozšíriť okruh osôb oprávnených čerpať starostlivosť v rámci Medicaid.
Otázku, ako zúžiť rozsah, vyriešili v Oregone cestou spoločenských priorít. K jednotlivým diagnózam (zdravotným stavom) sa najprv priradili zodpovedajúce zdravotné výkony (potrebné pre ich liečbu). Vznikli páry diagnóza – výkon. Odborníci i laici v sérii verejných diskusií zoradili tieto páry podľa subjektívnej miery dôležitosti. Do úvahy sa brali medicínske i spoločenské kritériá. Na prvom mieste nakoniec skončili poranenia hlavy a mozgu, na poslednom mieste krátko- a ďalekozrakosť.
Každý pár diagnóza/výkony v zozname priorít sa ocenil (cena výkonov krát ich frekvencia) a urobil sa medzisúčet. Tam, kde medzisúčet dosiahol objem disponibilných zdrojov, narysovala sa hrubá čiara. Výkony nad čiarou sú hradené, výkony pod čiarou nie.
Oregonský model funguje s modifikáciami už viac ako desať rokov. Výhodou bola jeho ľahšia politická presaditeľnosť: v Oregone zúženie rozsahu znamenalo, že k hradenej zdravotnej starostlivosti získali prístup občania, ktorí ho dovtedy nemali. Tým sa oregonský prípad líši od Slovenska, kde (aspoň formálne) majú občania nárok na hradenú starostlivosť prakticky bez obmedzenia, hoci sa k nej vzhľadom na nerešpektovanie limitu disponibilných zdrojov nemusia vždy dostať.
Autor pracuje v HPI.
Americké problémy so zdravotným poistením sa pretriasajú často. Američania majú vládny program Medicaid, určený najchudobnejším ľuďom, ktorým kryje náklady na zdravotnú starostlivosť. Problém pri tomto režime nastáva pre obyvateľov, ktorí nie sú až takí chudobní, aby sa na nich vzťahoval Medicaid, zároveň však nemajú dosť prostriedkov na zakúpenie komerčného poistenia. Paradoxne tak najchudobnejší ľudia majú lepší prístup k zdravotnej starostlivosti než ľudia o trochu menej chudobní.
Zmenu v Oregone spustil v roku 1987 prípad Cobyho Howarda, 7-ročného chlapca trpiaceho leukémiou. Coby potreboval transplantáciu kostnej drene, čo bol výkon nehradený z prostriedkov Medicaid. Žiadosť o zaplatenie operácie bola v súlade s predpismi zamietnutá, čo vyvolalo záujem médií a dobrovoľnú verejnú zbierku. V parlamente sa objavil legislatívny návrh, aby sa z verejných zdrojov hradili aj takéto drahé výkony.
V tomto momente nastal zvrat: senátor John Kitzhaber (bývalý lekár urgentnej medicíny a neskorší oregonský guvernér) poukázal na skutočnosť, že veľká časť populácie nemá prístup k ďaleko základnejšej starostlivosti než je transplantácia kostnej drene. A teda že vzácne zdroje by mohli pomôcť väčšiemu počtu ľudí, ak by sa naopak zúžil rozsah hradenej starostlivosti. „Ušetrené“ zdroje by umožnili rozšíriť okruh osôb oprávnených čerpať starostlivosť v rámci Medicaid.
Otázku, ako zúžiť rozsah, vyriešili v Oregone cestou spoločenských priorít. K jednotlivým diagnózam (zdravotným stavom) sa najprv priradili zodpovedajúce zdravotné výkony (potrebné pre ich liečbu). Vznikli páry diagnóza – výkon. Odborníci i laici v sérii verejných diskusií zoradili tieto páry podľa subjektívnej miery dôležitosti. Do úvahy sa brali medicínske i spoločenské kritériá. Na prvom mieste nakoniec skončili poranenia hlavy a mozgu, na poslednom mieste krátko- a ďalekozrakosť.
Každý pár diagnóza/výkony v zozname priorít sa ocenil (cena výkonov krát ich frekvencia) a urobil sa medzisúčet. Tam, kde medzisúčet dosiahol objem disponibilných zdrojov, narysovala sa hrubá čiara. Výkony nad čiarou sú hradené, výkony pod čiarou nie.
Oregonský model funguje s modifikáciami už viac ako desať rokov. Výhodou bola jeho ľahšia politická presaditeľnosť: v Oregone zúženie rozsahu znamenalo, že k hradenej zdravotnej starostlivosti získali prístup občania, ktorí ho dovtedy nemali. Tým sa oregonský prípad líši od Slovenska, kde (aspoň formálne) majú občania nárok na hradenú starostlivosť prakticky bez obmedzenia, hoci sa k nej vzhľadom na nerešpektovanie limitu disponibilných zdrojov nemusia vždy dostať.
Autor pracuje v HPI.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.