Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Predčasné parlamentné voľby sa uskutočnia 30. septembra


Ján Krstiteľ, ktorý mal moc

.radoslav Procházka .časopis .klub

Podpredseda českého ústavného súdu Pavel Holländer po dvadsiatich rokoch končí svoju službu ako sudca. Nebola to služba sudcu v tradičnom montesqieuovskom chápaní, kde sudca „len“ prerozpráva zákon. Je to cesta šalamúnovského sudcu-kráľa, ktorý silou svojho intelektu mení beh vecí a vtláča jeho pečať do kolektívneho vedomia.

.exhibícia intelektu a hodnôt
Nemienim na tomto mieste rozoberať Holländerov profesijný životopis ani sa podrobne piplať v jeho doktríne, na to budú slúžiť iné miesta. Chcem sa veľmi osobným spôsobom pozrieť na odkaz, ktorý po dvoch dekádach priameho výkonu verejnej moci necháva svojim nasledovníkom.
Začnem jednou anekdotou o študentovi, ktorý robil u profesora Holländera skúšku z právnej logiky. Mal vzťah k deduktívnej logike a veril, že právo je viac matematický, ako humanitný odbor. Holländer však jednu jeho odpoveď označil za chybnú. Študent namietal, učiteľ si vypočul zložité vysvetlenie,  a potom známku opravil. Postavil sa ďalší študent s rovnakou chybou, ktorý chcel tiež o bod viac. „Tak mi to, pán kolega, vysvetlite rovnako, ako kolega pred Vami.“ Zostalo ticho a pocit krivdy. V diškurze, v ktorom Holländer vystavuje na obdiv svoj intelekt a pomeriava ho s tými ostatnými, totiž vždy zostane niekto nespokojný. Väčšinou väčšina, aj keď nie vždy. A celá jeho doktrína a judikatúra je presne takáto; je to elitná a elitárska exhibícia intelektu a hodnôt, je to diškurz vedený zhora. Pavel Holländer je príslušníkom duchovnej šľachty, ktorá ľudu a na ľud neverí. A ja mu to vo vlastnom diele už roky vyčítam a sporím sa s ním.

.ja som múdry, kto je viac
Holländerovo dielo patrí k tomu najlepšiemu a najvýznamnejšiemu z alexyovskej a habermasovskej školy, ktorá nevyznáva normy, ale hodnoty, ktorá nectí pravidlá, ale namiesto nich ctí princípy. Je to škola Jána Krstiteľa, ktorý však v Holländerovom prípade okrem prorockého hlasu dostal k dispozícii aj reálnu moc.
Verejne najznámejším výsledkom tohto jeho postoja k tradičným východiskám parlamentnej demokracie je nález, ktorým ústavný súd pred pár rokmi zrušil v Českej republike predčasné voľby, odvolajúc  sa, okrem iného, na tzv. materiálne jadro ústavy. Holländer mal ťažisko nálezu už dlhšie, takpovediac, v šuplíku a iba čakal, keď príde vhodná príležitosť ho použiť. To ťažisko spočíva v téze, že keď sa väčšina vymkne z koľají, je tu ešte partička elitných strážcov ducha, ktorá túto väčšinu ochráni pred ňou samou, z titulu svojej výnimočnej múdrosti a šľachetnosti. Vôľa ľudu týchto strážcov zaväzuje len vtedy a v rozsahu, v akom sa zmestí medzi mantinely, ktoré oni sami priebežne vytyčujú.  Úlohou sudcu v tejto schéme je vôľu ľudu kontrolovať, nie ju vykonávať. Rozum tu má pôsobiť ako brzda a protiváha vášnivému davu.
Holländer teda verí na madisonovskú demokraciu, kde sa kladie dôraz na deľbu moci a jej kontrolu, nie na účasť. Protikladom sú tzv. populistické, respektíve participačné teórie, ktoré vychádzajú zo suverenity ľudu a trvajú na ochrane a garancii jeho účasti na moci. Napätie medzi nimi nie je iba zdanlivé, je skutočné: zatiaľ čo ochrancovia materiálneho jadra trvajú na kontrole a prípadne aj úprave výsledkov uplatnenia moci, my populisti trváme na ochrane procesu, v ktorom verejná moc vzniká a uplatňuje sa. Pre „nich“ je kľúčovým kritériom vlastná predstava spravodlivosti, pre „nás“ je prvoradou právna istota a rovnosť v prístupe k procesom tvorby moci. Paradoxne či nie, je to aj spor medzi pragmatickou a romantickou verziou demokracie. Pragmatici poznajú svojich pappenheimských a vedia, že sa na nich nedá spoľahnúť; my romantici trváme na katarznom efekte procesov, ktorých účastníci sú zároveň adresátmi ich výsledkov.

.subjektívna prirodzenosť
Ono je to totiž vždy osobné všetko, aj právo. Holländer je sudca-filozof, pevne ukotvený v tradícii, ktorá si pamätá väčšinu v jej ohavných chvíľach: väčšinu norimberských zákonov, stalinských gulagov, monsterprocesov 50. rokov, krízovým vývojom poučenú väčšinu Anticharty  a aj väčšinu mečiarovskú, ktorá na uliciach bila ľudí dáždnikmi po hlavách a v parlamente si z ústavy urobila toaletný papier. Pamätá si túto väčšinu, zažil ju aj na vlastnej koži a bojí sa, že ak by bola odkázaná sama na seba, na zodpovednosť za vlastné rozhodnutia, že by ju neuniesla.
A ja si myslím, že je to presne naopak. Že sofokrati Holländerovho razenia ľudí odúčajú zodpovednosti práve tým, že ju berú na seba, odopierajúc tak „mase“ príležitosť na sebavýchovu. Thayer sa za nás populistov sťažuje, že dôsledkom nedôvery elít v demokratický dav je to, že si ľudia „zvykajú na túto nedôveru a majú čoraz väčšiu tendenciu ju ospravedlňovať a odmietať vlastné rozvažovanie o ústavných obmedzeniach, delegujúc tieto otázky súdom; a čo je ešte horšie, bezmyšlienkovito podliehajú zvyku predpokladať, že čokoľvek im ústava umožňuje urobiť, to aj urobiť smú ... Rovnako sa ľudia stávajú ľahostajnými voči tomu, koho pošlú do zákonodarného zboru; príliš často s radosťou hlasujú za ľudí, ktorým by dôležitú súkromnú záležitosť nezverili, a keď títo nehodní ľudia prijmú hlúpe a zlé zákony a súdy zasiahnu a tieto zákony neuplatnia, ľudia sú radi, že týchto zopár múdrych pánov v talári je tak ochotných ich chrániť pred ich priamejšími zástupcami. Nemali by sme zabúdať, že s výkonom súdnej kontroly ústavnosti, aj keď je nevyhnutný, je vždy spojené vážne zlo, a to také, že náprava chýb zákonodarcu prichádza zvonku, a ľudia tak prichádzajú o politickú skúsenosť a morálnu výchovu a impulzy, ktoré pochádzajú zo súbojov, vedených bežným spôsobom, a z nápravy vlastných chýb vlastnými silami. Tendencia mať bežný a jednoduchý prístup k tejto významnej úlohe súdov, dnes až trestuhodne bežný, umenšuje politický potenciál ľudu a umŕtvuje jeho zmysel pre morálnu zodpovednosť.“
Bulharský politológ Krastev, ktorý spolu s viacerými mienkotvornými stredoeurópskymi intelektuálmi pred časom skúmal topografiu populizmu v celej Európe, na jej základe dospel k záveru, že v súčasnosti „sú hlavnými protagonistami európskej politiky elity snívajúce sen o politicky korektnej podobne obmedzenia volebného práva. A ľud je presvedčený, že v takom režime obmedzenej svojprávnosti už žije. (...) Európske elity dnes potajomky túžia po systéme, ktorý by zbavil nezodpovedných voličov moci podkopávať racionálnu politiku, a sú viac než ochotné využiť Európsku úniu na to, aby sa tento sen uskutočnil.“
Aj Holländer predpokladá „nemožnosť utvoriť takú sústavu demokratických inštitúcií verejnej moci, ktorá by vo všetkých prípadoch a všetkých situáciách bola schopná inštitucionálnymi mechanizmami garantovať zachovanie hodnotových základov slobody a demokracie“, pričom tieto základy vníma ako súčasť konsenzu, s ktorým musia byť aspoň v minimálnej miere stotožnené najmä „spoločenské elity“. Práve hodnotový konsenzus elít predpisuje ako poistný korektív ľudovej vôle.

.škaredý nový svet
Je to pokus o skratku k lepšiemu svetu a je veľmi ľahké podľahnúť jej pokušeniu, pretože ona často funguje. Dôkazom sú desiatky nálezov, ktorými český ústavný súd (aj) pod Holländerovým vplyvom posunul kvalitu tamojšieho práva a politiky o dlhé roky dopredu. Je prirodzené, že intelektuálne disponovaným ľuďom imponuje príbeh, ktorého osou sú málo viditeľné, ale o to trvalejšie víťazstvá rozumu a osobného charakteru nad kmotrovskými záujmami a absenciou akýchkoľvek zásad. Holländerovo pôsobenie na českom ústavnom súde a v širšom akademickom priestore totiž hovorí tým, ktorí sú schopní a ochotní to počuť, jednu vec: peniaze a moc vás dostanú veľmi ďaleko, ale ak chcete meniť  aj život spoločnosti, nielen ten svoj, potrebujete intelekt a charakter. Holländerova púť českými (a v menšom rozsahu a nepriamo aj tými slovenskými) dejinami od roku 1993 je cestou, na ktorej vznešený duch vytyčoval kóty mentálneho aj regulačného pokroku s takou autoritou, že si ich len zriedkakedy dovolil zdanlivo väčší pes označkovať vlastnými výlučkami.
Ale skratka zostáva skratkou a s ňou aj otázka: znamená efektívna kontrola väčšiny, že sa tá stane odolnejšou voči vlastnej manipulácii? Alebo vedie skôr k stavu, v ktorom tých garancií potrebujete čoraz viac? K začarovanému kruhu, v ktorom každé prevzatie zodpovednosti osvietenou elitou len prehlbuje pocit odcudzenia a frustrácie väčšiny z toho, že jej hlas do neba nedôjde. Toto je podstata mojej výčitky: paternalistickému štátu, či už ho vedie zlovoľný zväzák,  alebo kultivovaní nositelia salonfähigkeit, chýba étos všeobecnej participácie, étos komúny, spoločenstva, utkaného zo vzájomných záväzkov nobility a plebsu. Polis predsa netvoria a jej moc sa nevzťahuje iba na dobrých a vzdelaných, ale ju tvoria a podliehajú jej moci aj tí s menej ušľachtilými predstavami, očakávaniami a nárokmi.
Ukončím túto litániu ešte jednou anekdotou. Keď sme na zimnej olympiáde v Salt Lake City prehrali v základnej skupine ešte aj s Rakúšanmi, boli sme to s partiou kamarátov zapiť v meste a ja som sa zase raz pohádal so Štefanom Hríbom. O Mečiarových amnestiách. Štefan tvrdil, že kto oponuje ich zrušeniu ústavným zákonom, má to v hlave popletené, ja som trval na tom, že ak budú chcieť, dokážu to celé výkladom vyriešiť súdy a ak im nedáme príležitosť to urobiť, nikdy sa to nenaučia, nikdy nepochopia, že za stav spoločnosti nesú rovnakú zodpovednosť ako poslanci. Mýlil som sa, oni tú zodpovednosť nikdy nechceli a nikdy sa ani nechceli učiť odvahe, ktorú to vyžaduje.
Pavel Holländer však takú odvahu mal a má. Preto na karavánu nemusí štekať, ale ju v istom rozsahu môže dokonca kormidlovať. A je si v tomto úsilí sám sebe sudcom. Lenže, ako povedal jeden z klasikov americkej justície Learned Hand, „spoločnosť, ktorá je taká rozložená, že v nej zanikol duch miernosti, nedokáže zachrániť žiadny súd;  spoločnosť, kde taký duch prekvitá, žiadny súd zachraňovať nemusí; v spoločnosti, ktorá sa zbavuje vlastnej zodpovednosti tým, že na súdy prenáša povinnosť takéhoto ducha pestovať, takýto duch napokon zahynie.“ My sme teda ďalej ako Česi, Nemci či Američania – nás naše súdy naučili žiadnu záchranu od nich nečakať.

Radoslav Procházka/
Poslanec, ústavný právnik a vysokoškolský pedagóg. Narodil sa v roku 1972 v Bratislave, študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, doktorát obhájil na Yale Law School v USA a na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity, kde pôsobí ako pedagóg. Je docent v odbore štátu a práva a advokát. V minulosti pracoval ako zástupca Slovenska pred súdmi EÚ a šéf ústavnoprávneho výboru. Je autorom viacerých kníh, o. i. Mak proti Gatsbymu (2009) a Dobrá vôľa, spravodlivý rozum (2005). V budúcoročných voľbách bude kandidovať na úrad prezidenta. Je ženatý, má dve deti, žije v Šamoríne.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite