Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Sudca-kráľ odchádza

.tomáš Němeček .časopis .klub

Slovenský sudca Pavel Holländer po dvadsiatich rokoch končí na ústavnom súde. Ako zmenil tento muž české a slovenské právo? Prinášame hodnotiace texty Tomáša Němečka a Radoslava Procházku.

Zamyslite sa nad tým, kto z právnikov má na vás alebo akademickú obec najväčší vplyv – ale nie mocenský, ale intelektuálny. U koho si poviete – „keď to tvrdí XY, potom na tom asi niečo bude." Autor týchto riadkov zaslal túto otázku približne stovke českých právnikov v roku 2007; po piatich rokoch pokus zopakoval. Pavel Holländer (60) bol zakaždým v prvej trojke.
Slovenský právny teoretik, filozof a logik,  sa stal výraznou postavou českého Ústavného súdu. Onedlho – 6. augusta – tu po dvadsiatich rokoch definitívne skončí. Je autorom najznámejších, ale aj najspornejších nálezov z „druhého" obdobia (2003 až 2013); jedným súd zrušil ústavný zákon, druhým sa vzoprel Súdnemu dvoru v Luxemburgu. Sám predseda súdu Pavel Rychetský občas hovorí, že táto éra sa môže smelo nazývať Holländerova.
Pritom ho veľmi pravdepodobne väčšina ľudí vôbec nepozná. Profesor Holländer za dvadsať rokov na Ústavnom súde poskytol len tri veľké rozhovory a napísal dve veľké eseje do novín. Keďže dva z týchto rozhovorov som robil ja a bol som editorom prílohy, kde eseje vyšli, redakcia .týždňa sa možno domnievala, že poznám interpretačný kľúč tohto učenca. Lenže pravda je taká, že ja ho nepoznám. Dokonca musím povedať, že žiadny iný ústavný sudca pre mňa nie je takou záhadou. O to je to možno napínavejšie.

.tie besy tu stále sú
Je jasné, koho profesor Holländer obdivuje – Gustava Radbrucha, ktorého označuje za „najväčšieho európskeho právnika 20. storočia ". Myslím, že by sa mu aj chcel podobať.
Krátka vsuvka pre neprávnikov: Radbruch je monumentálna postava, nemecký teoretik právneho pozitivizmu a zároveň muž činu, aktívny sociálny demokrat. Keď bol začiatkom 20. rokov nakrátko ministrom spravodlivosti, predložil nový, idealistickejší trestný zákonník (navrhoval zrušenie trestu smrti alebo miernejšie súdnictvo pre mládež). Reforma neprešla, Radbruch sa vrátil na akademickú pôdu; po nástupe Hitlera k moci bol prvým univerzitným profesorom prepusteným z politických dôvodov. Z Nemecka neodišiel, nikdy sa však nezaplietol s nacizmom a bojoval proti nemu. Po vojne ako prvý dekan obnovoval právnickú fakultu v Heidelbergu.
Radbruchove eseje – predovšetkým Zákonné neprávo a nadzákonné právo (1946) – sa porovnávajú s Jaspersovou Otázkou viny. Rozum, logika a poriadok sa v nich snažia vyrovnať s nepredvídanou situáciou, keď sa zlo zmocnilo samotného štátu a presadzovalo sa zvrátenou legislatívou. „Pozitivizmus so svojím presvedčením ,zákon je zákon' urobil nemecký právny stav skutočne bezbranným proti zákonom svojvoľného a zločinného obsahu," písal Radbruch. Ako z toho otráveného slepého ramena vycúvať do hlavného riečiska? Čoby smerovka pre posttotalitné štáty vznikla slávna Radbruchova formula: „Konflikt medzi spravodlivosťou a právnou istotou možno zrejme riešiť len tak, že pozitívne právo, zaisťované predpismi a mocou, má prednosť aj vtedy, keď je obsahovo nespravodlivé a neúčelné, to však okrem prípadu, kedy rozpor medzi pozitívnym zákonom a spravodlivosťou dosiahne také neznesiteľné rozmery, že zákon ako nepatričné ​​právo (unrichtiges Recht) musí spravodlivosti ustúpiť. "
Pavel Holländer napísal predslov k minuloročnému vydaniu jeho esejí (do češtiny ich prvýkrát  preložil jeho asistent). Myslím, že ho na nemeckom velikánovi oslovuje viac vecí: étos učenca, ktorý opustí akadémiu kvôli službe vlasti; poctivosť muža, ktorý verejne priznáva, že jeho životná viera v písané právo sa otriasla; renesančné rozpätie právnika, ktorý prenikavo vykladal umelecké diela a sám maľoval (aj Holländer vo výberovom seminári vykladá študentom o Dürrenmattových drámach, Camusových románoch a v kancelárii má reprodukcie Schieleho). Ale predovšetkým ho fascinuje konflikt so zlom a tenkosť civilizačnej šupky.
Znie to zvláštne, Holländer je predsa ročník 1953, vojnu teda pozná len z rozprávania. „Ale tá doba bola u nás v rodine prítomná, hovorilo sa o nej," povedal mi v rozhovore pred piatimi rokmi. Časť jeho rodiny bola za vojny vyvraždená, preto nikdy nepoznal svojich prarodičov. Jeho matka bola v prvom transporte židovských dievčat do Osvienčimu v roku 1942, prežila aj záverečný pochod smrti, až ju nakoniec v Bergen-Belsene oslobodili Spojenci. Pre profesora Holländera je to azda najhlbšia formujúca skúsenosť, ktorá určuje vzťah k svetu: „To, že nie sú vojny, že nemusíme mať strach zájsť si do Nemecka, to je pre mňa hodnotou, ktorá nie je samozrejmá. Vieme z Dostojevského, že tie besy tu stále sú. Neverím, že sa človek za 70 rokov tak zmenil. Takže dnešok pre mňa nie je samozrejmý, je to výsledok povojnovej snahy Európanov. A bol by nemysliteľný bez Spojených štátov. " Takže aj keď vyhlasuje, že „nie je vo fanklube Európskej únie" a „nemá rád slovo integrácia," stále v EÚ vidí projekt brániaci vojnám.

.som produkt normalizácie
Pre novú, silnú generáciu českých právnikov medzi 30. a 40. rokmi je Holländer čímsi ako sivým Akelom, ktorého treba skoliť. Nejde len o to, že kto slúži na Ústavnom súde dve obdobia za sebou, stane sa nutne predstaviteľom establishmentu. Myslím, že časť tejto generácie v ňom cíti štylizáciu a pózu.
Odkazy na weimarské Nemecko – a povojnový koncept „brániacej sa demokracie" – sú až príliš osvedčené a bezpečné. Kto by si neprial silnú demokraciu, ktorá sa postaví nacizmu? Ale skrývajú nebezpečenstvo svojvôle: s odvolaním sa na obranu (nepísaných) základov právneho štátu a (nepísané) spravodlivosti stojacej nad zákonom možno obhájiť všeličo. Keď Pavol Holländer použil „Weimar" aj pri zrušení jednorazového ústavného zákona, ktorým sa Poslanecká snemovňa chcela v roku 2009 rozpustiť a umožniť predčasné voľby, logická otázka znela: A kde je teda ten Hitler? Nakoniec – čo keď nebezpečenstvo modernej Európy spočíva inde ako v opakovaní nacizmu? Čo keď ľudské besy naberú úplne inú podobu, nie kolektivistickú, a nie rasovú?
Právny logik Tomáš Sobek, asi najostrejší Holländerov kritik, upozornil, že sa nedá tak jednoducho tvrdiť, že nacisti zneužili právny pozitivizmus. Využívali hodnotovo orientované právo – hodnotou však pre nich nebola ľudská dôstojnosť alebo rovnosť, ale, naopak, rasová nadradenosť –, takže pre vzdorujúcich nemeckých juristov bolo najúčinnejšie brániť sa ľpením na formálnych postupoch. Radbruchova téza o bezbrannosti právneho stavu nie je podopretá žiadnou analýzou. (Patrí sa však dodať, že Radbruch v týchto pasážach hovoril najmä sám o sebe. O tom, že nacizmus by zneužil akúkoľvek teoretickú školu alebo by sa zaobišiel úplne bez nej, si v Zákonnom nepráve a nadzákonnom práve nerobí ilúzie: „Vlastnosťou Hitlerovej osobnosti, najviac bijúcej do očí, ... bola totálna absencia zmyslu pre spravodlivosť a právo.")
V roku 2010 zviedol Pavel Holländer pamätnú polemiku na stránkach Orientácie LN s teoretikom práva z mladšej generácie Jiřím Přibáňom o tom, na akých základoch právo stavia, čím sa hodnotí spravodlivosť a ako vieme, že ľudské práva nie sú len fikciou, ak ich neodvodíme z náboženskej viery. Diskusia vrátane reakcií vyšla knižne ako Právo a dobro v ústavnej demokracii (2011) a jej zaujímavým rysom je obozretnosť tridsiatnikov a štyridsiatnikov voči veľkým pojmom. Tomáš Sobek voči Holländerovi namieta, že nezhody o morálnych hodnotách je potrebné riešiť demokratickými prostriedkami, nie súdne: „Nikto nie je morálnou autoritou len preto, že nosí talár."
Je tu totiž bod, ktorý nemožno obísť. Gustav Radbruch za svoje dielo ručil prejavenou osobnou integritou v priamej konfrontácii so zlom. Keď sa však Pavol Holländer ocitol v radbruchovskej situácii v normalizačnom Československu, volil vstup do komunistickej strany (hneď po skončení fakulty v roku 1976 a v strane zotrval až do revolúcie). Sčasti to odvodzuje opäť od vojny, ale zjavne nad tým v 23 rokoch príliš nepremýšľal, chcel pokojnú akademickú kariéru: „Vstúpil som do strany s mylným presvedčením, že je to rozumné a správne. Zdalo sa mi, že bipolárny svet je nemenný, a s odstupom času obdivujem tých, čo v sebe mali vieru, že svet sa zmení.“ Dnes o sebe sebakriticky hovorí ako o „produkte normalizácie“, ktorý zlyhal v tom, že „nikdy nenašiel odvahu zo strany vystúpiť ". Upozorňuje však, že na Slovensku bolo vnímanie komunizmu iné (preto mohol byť v strane i Dominik Tatarka) a že hnutie sa zrodilo z teroristickej krutosti boľševikov, no aj z reflexie utrpenia chudobných.
Nebol by to Pavel Holländer, keby nedal zdvorilo a jasne najavo, že súdiť sa za to bude on sám, prípadne prijme reflexiu len od ľudí, ktorých si váži.

.hovorí jasne. Ale len raz
Keď Václav Havel vyberal v roku 1993 kandidátov do prvého českého Ústavného súdu, komisia jeho poradcov na čele s Otakarom Motejlom sa pozastavila práve nad Holländerom: ako jediný bol členom strany ešte krátko pred revolúciou. Neviem, čo prevážilo v jeho prospech, a Havla ani Motejla už sa, bohužiaľ, opýtať nedá. Ale prezidentovi, ktorý mal rád pestro zmiešané zostavy, sa, myslím, páčila aj predstava najlepšieho slovenského teoretika práva na českom súde. A nie je prehnané napísať, že Holländer vnímal úlohu aj ako príležitosť na pokánie či odčinenie normalizačného zlyhania.
Prvý Ústavný súd z rokov 1993 až 2003 prekypoval silnými osobnosťami, z ktorých najslávnejší boli „štyria mušketieri" – aristokratický znalec európskych ústav Vladimír Klokočka, masarykovec a milovník gréckych filozofov Vladimír Čermák, presvedčený katolík a bojovník za reštituentov Antonín Procházka a liberálny propagátor amerického práva aj životného štýlu Vojtěch Cepl. To všetko zastrešoval ako ikona mlčanlivý Zdeněk Kessler, bývalý politický väzeň z 50. rokov. Patriť v takom silnom tíme do „druhej päťky" – ako Pavel Holländer – vôbec nebolo málo (mimochodom, so Zdeňkom Kesslerom si boli blízki).
V lete 2003 sa čakalo, že nový prezident Václav Klaus niektorých z pätnástich sudcov potvrdí na ďalšie obdobie. Vybral si dvoch, pričom Pavla Holländera menoval rovno podpredsedom. „Druhý" súd tak mal od počiatku dve výrazné, protikladné osobnosti čoby názorových vodcov: emotívnu, prenikavú Elišku Wagnerovou (Havel ju menoval na samom sklonku svojej éry) s jej geniálnou intuíciou, vďaka ktorej „počuje" ústavu a Listinu základných práv a slobôd aj tam, kde ju iní nepočujú – a analytického, uzavretého logika Holländera, ktorý komponuje nálezy ako formálne vybrúsené skladby.
Ako sudca pracuje rýchlo: podľa internej štatistiky vybavuje prípady v priemere za 85 dní. Ak je spravodajcom, pravdepodobnosť vyhovenia zodpovedá súdnemu priemeru – čo je okolo piatich percent. Vnútri súdu sa teší mimoriadnej autorite. „Profesor Holländer je chodiaca encyklopédia. Kedykoľvek vysloví názor, odlišný od vášho, začnete rýchlo ticho skúmať, či nehovoríte hlúposti," hovorí ústavný sudca Jiří Nykodým (dlhoročný advokát, expert na medicínske právo). Predseda súdu Rychetský si zase všíma Holländerovho komunikačného štýlu: „Konfliktom sa vyhýba a svoje názory síce formuluje jasne, ale už ich neopakuje. Už podľa nich iba hlasuje. „Keď raz Pavla Holländera znechutila slabosť argumentov väčšiny pri jednom z nálezov (išlo o poplatky v zdravotníctve, proti ktorým on, Wagnerová či Rychetský namietali, že česká – aj slovenská – listina práv výslovne zaručuje  „bezplatnú zdravotnú starostlivosť ", prehrali však 8 : 7), podľa predsedovho rozprávania prestal jednoducho chodiť na tradičné spoločné obedy sudcov v neďalekej brnianskej kaviarni Slavia.

.proti skúsenosti našich životov
S Pavlom Holländerom  a s „druhým" Ústavným súdom zostanú spojené predovšetkým dve rozhodnutia. Obe sú pôsobivé, obe majú svoje slabé miesta.
Tým prvým je zrušenie jednorazového ústavného zákona o predčasných voľbách – nález Pl. ÚS 27/09 z 27. septembra 2009, známy ako kauza Melčák. Existujú významní teoretici (napríklad Radoslav Procházka), ktorí namietajú, že ústavný súd vôbec ústavný zákon rušiť nemôže. V Česku možno nález oprieť o tzv. jadro ústavy v článku 9, kde sa hovorí o zaručených podstatných náležitostiach demokratického právneho štátu. Ale mala to byť skôr poistka pre chvíle, keď vláda autoritatívne naruší deľbu moci. Holländerov nález však akoby bránil snemovňu proti jej vlastným prianiam; v situácii, keď si nechcela uzurpovať moc, ale, naopak, sa obmedziť a skrátiť si volebné obdobie. „Jadro našej argumentácie bolo inde: v slušnom demokratickom štáte nemožno – o tom som dodnes úplne pevne presvedčený – viesť krajinu jednorazovými ústavnými zákonmi. Zákony, ktoré pre túto chvíľu suspendujú ústavu, bez toho, aby ju zrušili," hájil nález profesor Holländer vlani v rozhovore pre právnickú prílohu LN.
Námietkou proti nálezu je však aj jeho slabý „nosič". Ústavný súd rozhodoval nie na základe sťažnosti skupiny zákonodarcov, ale jediného poslanca menom Miloš Melčák, ktorý sa sťažoval, že mu ústavný zákon bráni riadne dokončiť mandát. V to, že mu súd vyhovie, nedúfal ani jeho advokát. Nedá sa, skrátka, ubrániť podozreniu, že súd predovšetkým vyhovieť chcel: profesor Holländer proti jednorazovým ústavným zákonom písal predtým odbornú polemiku.
Druhý nález, Pl. ÚS 5/12 z 14. februára 2012, tiež akoby reagoval na vášnivé akademické debaty: je reálne, aby sa národné ústavné súdy v EÚ vzopreli Súdnemu dvoru v Luxemburgu, alebo prijali jeho faktickú („kvázifederálnu") nadradenosť? Český Ústavný súd to urobil – a vybral si na to zložitú a dlhú kauzu tzv. česko-slovenských dôchodkov. V stručnosti išlo o to, že niekoľko stoviek českých občanov citeľne doplatilo na rozdelenie federácie v roku 1992. Keďže ich zamestnávateľ mal sídlo na Slovensku (alebo napríklad pracovali pre štátne dráhy), zrazu dostávali citeľne nižší dôchodok ako ich vrstovníci. Ústavný súd razil názor, že dôchodky je nutné doplatiť do „českej" výšky, pretože ide o diskrimináciu. Naopak, Najvyšší správny súd namietal, že po vstupe do Európskej únie je neudržateľné vyplácať vyššie dôchodky len na základe občianstva. Obrátil sa preto na Súdny dvor EÚ (za tichého súhlasu českej vlády, ktorej sa nechcelo doplácať penzie), a ten mu jeho postoj potvrdil. Český Ústavný súd ho však výslovne odmietol rešpektovať, podľa neho Luxemburg rozhodol zle, ultra vires (mimo svoje právomoci)! „Pre nás, ktorí sme prežili v Československu veľkú časť svojich životov, je absurdné vnímať pri výpočte dôchodkov čas odpracovaný na území Slovenska do roku 1992 ako čas strávený v zahraničí," povedal v už citovanom minulom rozhovore Holländer. „Európske nariadenie, ktoré sa týka výpočtu dôchodkov po dobu, strávenú v inej krajine EÚ, je veľmi rozumné a správne: reaguje na voľný pohyb osôb. Ale podľa môjho najúprimnejšieho presvedčenia nemá tento fenomén vôbec nič spoločné s rozpadom Československa. Prieči sa to skúsenosti našich životov." Česká vláda vtedy zatiahla za záchrannú brzdu: sťažovateľom doplatila dôchodky do „českej" výšky a nedávno parlament prijal zákon, ktorý týmto ľuďom zaručuje vyrovnávací príspevok.
Aj tu bol však „nosič" pre taký zásadný spor slabý. Sťažovateľom, kvôli ktorému sa Ústavný súd vzoprel Luxemburgu, bol strojvodca Karel Holubec:  neskôr sa ukázalo, že jeho slovenský dôchodok sa v medziobdobí natoľko zvýšil, že berie v súčte viac, nie menej ako jeho českí rovesníci. „Mojou úlohou nie je prepočítavať, aký dôchodok dostane pán Holubec. Rozhodujem o ústavných princípoch, a tie neboli z pohľadu judikatúry dodržané. Jeho dôchodok som neprepočítaval. Ale ja to aj fundamentálne odmietam! To nie je môj biznis, naozaj," vyhlásil k tomu Pavel Holländer.
Lenže „biznisom" ústavného sudcu, naopak, musí byť aj to, aby pri presadzovaní abstraktných princípov nevytratil cestou konkrétne ľudské príbehy.

.čo je na dne?
Chcel by som vedieť, čo je na dne. Je tam samoľúbosť a pokušenie tvoriť históriu? Alebo je to konanie uzavretého muža, ktorý formálnou logikou dospel k záveru, ktorý považuje za jediný možný? Nemám definitívnu odpoveď.
V roku 2007 skončil Pavol Holländer  v ankete o intelektuálne najvplyvnejšieho právnika suverénne prvý. Vlani bol tretí, pribudlo kritických hlasov. „Ústavný súd pod jeho vplyvom zistil, že odôvodniť sa dá čokoľvek. Následne sa ukázalo, že je to síce pravda, ale že tento prístup nie je bez následkov. Takže Ústavný súd teraz musí z niektorých predošlých nálezov zložito cúvať, "napísala jedna respondentka práve v narážke na kauzy Melčák a Holubec. Aj kritici však šesťdesiatročnému profesorovi priznávajú „zásluhy na tom, že náš Ústavný súd má v kontexte stredoeurópskych ústavných súdov postavenie vedecky nejfundovanejšieho telesa". A jeden z jeho najvytrvalejších odporcov ho nominoval medzi vplyvné osobnosti s povzdychom „je mi to ľúto, ale je to pravda".

Tomáš Němeček/
Český novinár a publicista. Narodil sa v roku 1973 v Opave, vyštudoval žurnalistiku na Fakulte sociálnych vied, neskôr právo na Právnickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Pracoval v týždenníku Mladý svět, Respekt, v rokoch 2003 – 2005 ako šéfredaktor. Po roku 2005 sa stal hlavným komentátorom v denníku Hospodářské noviny, po roku 2009 viedol sobotnú prílohu Lidových novin Orientace a posledné dva roky prílohu Právo a Justice. Od roku 2005 prednáša na New York University of Prague. Knižne mu vyšli rozhovory s Vojtěchom Ceplom (Život právnika v 20. století, 2010) a Pavlom Rychetským (Diskrétní zóna, 2012). Je ženatý, s rodinou žije v Prahe.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite