Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Memento Detroit

.lukáš Krivošík .časopis .týždeň v ekonomike

Keď sa v minulom desaťročí začalo o Slovensku hovoriť ako o „Detroite Európy“, logicky to vyvolalo obavy, aby sme raz nedopadli ako skutočný Detroit. Nedávny bankrot tradičnej americkej automobilovej metropoly by nám naozaj mal byť mrazivou výstrahou.

Keď v roku 1913 začala fungovať michiganská hlavná železničná stanica v Detroite, jej budova s neoklasicistickou fasádou bola najvyššou staničnou stavbou na svete. Perspektívy mesta boli vtedy svetlé a každý deň stanicu opúšťalo viac ako dvesto vlakov. Dnes táto budova chátra a jej budúcnosť je neistá. Okná na priečelí sú vybité, vrch plota zakončuje ostnatý drôt a posledný vlak ju opustil ešte v roku 1988. Počas uplynulých desaťročí padlo veľa návrhov ako s touto dominantou naložiť. Niektorí by ju radi strhli. No má architektonickú i historickú hodnotu. Uvažovalo sa tiež o prestavaní na kasíno či na sídlo polície... Michigan Central Station, ako sa táto budova oficiálne nazýva v angličtine, je metaforou pre problémy celej metropoly.
Detroit je mesto duchov s opustenými a rozpadávajúcimi sa priemyselnými i obytnými stavbami, ktorých počet sa odhaduje na 80-tisíc. Jeho populácia dosiahla vrchol v 50. rokoch minulého storočia, keď tu žilo 1,8 milióna ľudí. Dnes je ich len 700-tisíc, z toho tretina žije pod hranicou chudoby. Kriminalitu má jednu z najvyšších v Spojených štátoch. Sedem z desiatich vrážd vraj zostane neobjasnených. Väčšina sa týka drog a pouličných gangov. Núdzový finančný manažér mesta Kevyn Orr, ktorého v marci vymenoval michiganský guvernér Rick Snyder, predstavil verejnosti neveselú štatistiku. Štyri z desiatich pouličných lámp nefungujú, takže fráza „nech posledný zhasne svetlo“ tu má zvlášť aktuálnu príchuť. Kým vlani policajtom trvalo priemerne 30 minút, než sa dostavili po telefonáte na miesto činu, tento rok je to až 58 minút. Rozsiahle časti Detroitu sú príliš riedko osídlené, než aby v nich mesto mohlo efektívne poskytovať verejné služby, a tak by súčasný starosta chcel zrovnať so zemou štvrtinu budov a ľudí usídliť koncentrovanejšie.
Rozpočtový deficit mesta predstavuje 380 miliónov dolárov, z čoho citeľná časť ide na obsluhu starých dlhov. Zamestnanci Detroitu sa teraz musia triasť o penzie či zdravotné zabezpečenie. Priemyselná metropola dlhuje 18,5 miliardy dolárov približne 100-tisíc veriteľom. Len ich zoznam má vraj 3-tisíc strán. Súčasťou dlhu sú napríklad dôchodkové nároky policajtov a hasičov vo výške 1,4 miliardy dolárov. Finančný „diktátor“ Detroitu, Kevyn Orr, ktorý sa predtým podieľal aj na reštrukturalizácii automobilky Chrysler, ráta s tým, že bankrot mestu poskytne čas na nádych a možno aj nový začiatok. Na stretnutí s vedením Detroitu mal dokonca za zatvorenými dverami pranierovať hlboko zažratú korupciu v mestskej administratíve. Nekompromisný Orr v každom prípade priniesol do zahnívajúceho mesta nový vietor.

.dlhý úpadok      
Zašlú slávu automobilovej metropoly v Detroite cítiť na každom rohu, no v kombinácii s tristnou prítomnosťou a poloprázdnymi, čiastočne vyhorenými budovami vyvoláva nástojčivú otázku: Ako sa mohlo kedysi prekvitajúce mesto takto zopsuť, navyše v priebehu jediného ľudského života? Edward Glaeser je profesor ekonómie na americkom Harvarde a autor knihy Triumf mesta, v ktorej rozoberá mestské prostredie ako dôležitý civilizačný fenomén. Okrem iného sa venuje aj dôvodom, prečo sa mestá rozvíjajú, upadajú, ako ich možno revitalizovať a prečo sa to niektorým nedarí. Glaeser nevníma Detroit izolovane, ale ako súčasť širších problémov takzvaného hrdzavého pásu (rust belt). Takto sa nazýva severovýchod Spojených štátov, ktorý bol tradičným priemyselným srdcom Ameriky. Nielen Detroit, ale aj mestá ako New York, Pittsburgh či Cincinnati čelili počas uplynulých desaťročí otázke, ako sa transformovať, keď upadli tradičné priemyselné odvetvia, na ktorých bola postavená ich dovtedajšia prosperita. Z desiatky miest, ktoré boli v roku 1950 najväčšie v USA, osem odvtedy zaznamenalo pokles obyvateľstva prinajmenšom o šestinu.
Podľa Glaesera sa mestá ako Detroit, ktorým dominovalo jedno priemyselné odvetvie, ocitli v problémoch, lebo ich priemyselná monokultúra udusila faktory, z ktorých prosperita miest vyrastá už po stáročia. Ide o vzdelané obyvateľstvo, ďalej prostredie, naklonené malým firmám, z ktorých môžu vyrásť veľké podniky, a napokon kreatívna vzájomná medzihra rôznych odvetví. Nové myšlienky totiž vznikajú ako kombinácia starých a na pomedzí rozdielnych oblastí ľudského záujmu. Naproti tomu Detroitu v druhej polovici 20. storočia dominovali tri veľké, vertikálne integrované firmy, zamestnávajúce menej zručných robotníkov, navyše z jediného priemyselného odvetvia. Pre rozvoj mesta dusivá kombinácia.
No Detroit nebol vždy taký. Glaeser píše, že na prelome 19. a 20. storočia pripomínalo mesto v Michigane tak trochu dnešné Silicon Valley. Detroit bol živnou pôdou pre priekopníckych nezávislých inžinierov, ktorí vtedy experimentovali s mladým vynálezom: automobilom. Nešlo len o legendárneho Henryho Forda. Pôsobili tu napríklad bratia Dodgeovci (Dodge je dnes súčasťou skupiny Chrysler) či bratia Fisherovci, ktorí svoju firmu neskôr predali spoločnosti General Motors. Alebo Ransom Olds, ktorému pripisujú koncept automobilovej montážnej linky. Vynálezca David Dunbar Buick tu zase založil Buick Motor Company. Aj túto firmu pohltil koncern GM.
Glaeser tvrdí, že tvorivú atmosféru Detroitu zahubil Henry Ford prostredníctvom pásovej výroby, ktorá mesto, paradoxne, najskôr pozdvihla. Výrobný proces je rozdelený na malé časti, robotník nemusí vedieť veľa, pričom produktivita je obrovská. No práve oná tupá, monotónna robota, pri ktorej ľudia fungujú iba ako súčiastky v stroji, navyše robená v mamutej ťažkopádnej korporácii, zabíja tvorivosť, experimentovanie i súťaž.

.populizmus a rasa
Samozrejme, otupujúci vplyv výrobných pásov a vzostup i úpadok automobilovej výroby by Detroit možno prežil, keby mesto nepoškodila navyše politika. Silné automobilové odbory si vynútili relatívne vysoké mzdy, ktoré výrobcovia vzápätí preniesli na zákazníkov. Zo začiatku si to mohli dovoliť, lebo odvetvie bolo veľmi ziskové. No súbežne s rastom konkurentov (najmä japonských automobiliek) silnel trend výrobcov sťahovať produkciu do lacnejších (a odborovo menej organizovaných) oblastí USA, prípadne do zámoria.
Konzervatívni americkí komentátori píšu, že Detroit je vlastne veľkým pomníkom socialistických politík na americkom území. Mestu vládnu demokratickí starostovia nepretržite od roku 1962. V onom roku si obyvatelia Detroitu zvolili za starostu 33-ročného demokrata Jeroma Cavanagha, ktorý im šarmom pripomínal Johna F. Kennedyho. K víťazstvu mu dopomohli hlasy čiernych voličov, ktorým sľúbil, že skoncuje s rasistickými excesmi polície voči nim. Vzťahy medzi čiernymi a bielymi boli totiž v meste dlhodobo napäté. Cavanagh zaviedol v Detroite politiku pozitívnej diskriminácie, napojil mesto na federálne programy sociálnej výstavby a pochodoval v jednom šíku s Martinom Lutherom Kingom. Napriek tomu v roku 1967 zažil Detroit pod jeho vedením najhoršie rasové nepokoje v krajine. Musela ich potlačiť armáda a vyžiadali si 43 mŕtvych, 1 400 vypálených budov a 1 700 vyplienených obchodov. Nepokoje z roku 1967 sa stali míľnikom úpadku mesta. Už predtým sa bieli obyvatelia zo strednej vrstvy sťahovali z mesta preč na predmestia. No násilné konflikty v uliciach tento proces len ďalej urýchlili.
Politiku v meste začala čoraz viac ovplyvňovať rasa. Ešte v roku 1970 bolo obyvateľstvo Detroitu z 56 percent biele. Demokrati pochopili, že môžu ľahko vyhrať všetky voľby, ak získajú čierne hlasy. To sa im podarilo tak, že im sľúbili sociálne výhody. Zámožní (bieli) mali byť zdanení a chudobným (čiernym) sa malo v mene väčšej rovnosti prerozdeliť. V roku 1974 bol za starostu Detroitu zvolený prvýkrát černoch. Volal sa Coleman Young a v úrade zostal ďalších dvadsať rokov. Zaviedol nové miestne dane, ktoré vyhnali z mesta ďalších podnikavých ľudí a urýchlili jeho úpadok. Príjmy, pochopiteľne, zaostávali za očakávaniami.
Edward Glaeser vo svojej knihe potvrdzuje škodlivosť Youngových politík, no opatrne ich pripisuje jeho „spravodlivému hnevu“ a dlhoročným trpkým skúsenostiam s bielym rasizmom. Naproti tomu ekonóm Walter Williams, ktorý je tiež čierny, si servítku pred ústa nedáva. Vlani v decembri napísal pre denník Investor's Business Daily výrečný komentár o príčinách úpadku Detroitu. Okrem iného v ňom píše: „Politiky, ktoré vyhnali bielych a ďalších zámožnejších obyvateľov z Detroitu, mohli byť stratégiou Younga a jeho nástupcov. Veď prečo sa nezbaviť ľudí, ktorí vás aj tak voliť nebudú? Problém je, že ich odchod zanechal Detroit s menšou základňou pre výber daní, menej pracovnými miestami a menej spotrebiteľmi. Menšie množstvo bielych je možno lepšie pre kariéry čiernych politikov, no celkom iste to nie je v záujme bežných černochov.“       

.príklady obnovy
Z hľadiska demografie je dnes Detroit prevažne farebným mestom. Kým ešte v roku 1940 tvorili bieli 90 percent obyvateľstva, dnes ich je len asi 10 percent. Väčšina prosto utiekla. Čierni tvoria 83 percent mešťanov. Barack Obama tu zvíťazil v prezidentských voľbách s obrovskou prevahou. No vykúpiť mesto peniazmi daňovníkov sa zrejme nechystá. A to aj napriek tomu, že federálna vláda zachránila predtým detroitské automobilky Chrysler a General Motors. Jednak nie sú peniaze, a navyše prezidenta by záchrana mesta stála aj veľa politického kapitálu, ktorý potrebuje na iných frontoch.
Môžu sa postindustriálne metropoly ako Detroit vrátiť späť k životu? Edward Glaeser tvrdí, že áno. Napríklad New York bol kedysi centrom textilného priemyslu. No po jeho odchode z mesta sa preorientoval na finančné služby. Detroit by sa mal snažiť prilákať nových talentovaných a tvorivých obyvateľov, ktorí by zakladali nádejné malé a stredné podniky. To však nepôjde, kým sa radikálne nezlepší bezpečnosť v meste. – Niečo, čo v New Yorku dokázal Rudy Giuliani. Ekonóm Glaeser má pre všetkých starostov, ktorí chcú zachrániť svoje upadajúce mestá, navyše jedno silné posolstvo: Peniaze investujte do ľudského kapitálu svojich obyvateľov, nie do infraštruktúry. Toto bol ďalší poľutovaniahodný omyl starostov Detroitu v uplynulých desaťročiach. Miliardy vyhodili na infraštruktúrne projekty a architektonické potemkinovské dediny: Nový hokejový štadión, stratová jednokoľajka, ktorá musí byť každý rok dotovaná, nové kancelárske budovy a nové sociálne bývanie v meste, kde je pre úbytok obyvateľstva nadbytok voľných domov.
Vlastne dôvod, prečo 700-tisíc ľudí v Detroite stále zostáva, je predovšetkým asi lacné bývanie. Domy sa tu dajú kúpiť už od pár stoviek dolárov. Keď mestá upadajú, je to vždy dlhodobý proces, lebo ľudia len neochotne a pomaly opúšťajú svoje domovy. Odvrátenou stránkou tohto vývoja je, že upadajúce mestá lacným bývaním priťahujú rôzne pochybné existencie, čo ešte urýchľuje ich úpadok. Jednou z rozumných myšlienok súčasného starostu je zbúrať prázdne časti mesta. Zmeny v ekonomike vždy vedú k tomu, že niektoré sídla sa vzmáhajú, kým iné upadajú. Detroit by prosto mal akceptovať, že zase bude malým mestom, tak ako pred obdobím industrializácie.

.krajina Detroit
Glaeser tvrdí, že robotnícka metropola mala skôr ako do infraštruktúry radšej včas investovať prostriedky do svojich vzdelávacích kapacít. Tie sú v katastrofálnom stave. Funkčná negramotnosť v Detroite dosahuje 47 percent. To znamená, že takmer polovica ľudí má problém v dennodenných situáciách napríklad vyplniť formulár alebo prečítať si príbalový leták liekov. Pritom úspech mesta sa odvíja vždy od jeho obyvateľstva, nie od pompéznosti jeho budov alebo dĺžky jeho nadzemnej dráhy.
Detroit kladie vážne otázky aj Slovensku. Odchod ľudí do cudziny, príliš jednostranná závislosť od výroby automobilov, vysoká nezamestnanosť na úrovni 14 percent, ľavicový populizmus, korupcia, školstvo na okraji záujmu, znepokojivo rastúca zadlženosť, neradostný demografický vývoj, kriminalita a potenciálny rasový konflikt (na východe), preceňovanie spásonosnej sily infraštruktúry pri ignorovaní rozvoja ľudského kapitálu obyvateľstva, otázniky ohľadne udržateľnosti sociálnych a dôchodkových systémov... tým všetkým má Slovensko nábeh na osud Detroitu už dnes. A vzhľadom na to, ako sú dnes u nás rozdané karty, je ťažké predstaviť si scenár, pri ktorom Slovensko raz ako Detroit neskončí.      

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite