Takýmito obrazmi radostnej slobody sa pred ôsmimi rokmi zapísala do pamäti širokej verejnosti islandská skupina Sigur Rós. V tomto dych berúcom pop-rockovom kúsku spojili vo všetkej prirodzenosti kontrastné témy melanchólie a nevinne nespútanej chuti do života. Pieseň bola odvtedy použitá v desiatkach filmov a prírodopisných dokumentov a kapela ju prezýva svojou „The Money Song.”
.v každej vojne sú straty
Za takmer dve dekády kariéry si kvartet vybudoval povesť spoľahlivosti a nemennosti. Ich hudbu vďaka zvonkohre a sláčikom prirovávali k ľadovcom; bombastické gitarové a basové sóla zas ku gejzírom. Veď islandská príroda vždy rada poslúži. Všetci milovníci megalomandských gitarových crescend, fungujúcich v symbióze s krehkou, baladickou krásou, si zvykli na predstavu, že títo štyria umelci budú už naveky tvoriť nemenne imaginatívne kompozície.
Po nečakanej popularite energickej piesne Hoppípolla sa kvartet neskôr pohrával s popom, vyrazil na niekoľko koncertných šnúr s ambíciou nájsť inšpiráciu vo svete a pred rokom sa ponoril do kómatickej roviny ospalého, ba priam nudného ambientu na štúdiovke Valtari. Ťažkosti opätovného zadefinovania svojho zvuku a zbavenie sa konvenčného prístupu k tvorbe vyvrcholili správou o odchode jedného člena. Kjartan Sveinsson bol v skupine zodpovedný za orchestrálne aranžmány a zjemňovanie ťaživosti ich pôvodnej postrockovej tvorby. Jeho odchod potvrdil, že v každej vojne sú straty. Aj vo zápase o stimulovanie kreativity.
Pred pár týždňami sa vrátili s úplne novou estetikou v pilotnom singli Brennisteinn (v preklade síra). Preč je nevinnosť, zraniteľnosť, ospanlivý smútok posledných rokov. Čiernobiely videoklip, metaforicky zobrazujúci útek a prenasledovanie väzňa, je plný zlovestných vizuálov síry a zrodu temna. Rovnako je aj zvuk zameraný na dunivé basy a ponuré nárazy na struny gitary, ktoré sú sprevádzané vokálmi Jónsiho Birgissona. Jeho výkon patrí k tým najhlbším a najdrsnejším v tvorbe skupiny. Vo svojej novonájdenej agresii pripomína novinka začiatky skupiny, keď boli v prvom rade (post)rockovou skupinou. Na konci deväťdesiatych rokov stavili na hlučné, navrstvené gitary a dlhé, epické plochy, čo krásne dokumentuje napríklad skladba Ný Batterí.
.bodka za popularitou?
Kto by vnímal len pochmúrne industriálne kompozície Brennisteinn a ešte nebezpečnejšiu titulnú Kveikur, mohol by nadobudnúť oprávnený pocit, že Sigur Rós dávajú bodku za svojou popularitou. Práve sláva sa stala po vydaní najúspešnejších nahrávok Ágætis byrjun a Takk... ich najväčším limitom v možnostiach umeleckého posunu. Spomínané piesne sa zdajú pokusom namaľovať hrubú čiaru a oslobodiť sa od klišé, ktoré si ľudia asociujú s hudbou islandskej trojice. Avšak ich najnovší album Kveikur je oveľa komplexnejšia a zároveň menej revolučná nahrávka.
Trojica hudobníkov totiž neupúšťa od zborovo spievankových aranžmánov a svojich tradičných kontrastov ticho-hluk, pomaly-rýchlo. Fanúšikovia ich mäkkšieho materiálu sa tak dočkajú chytľavej Ísjaki, ktorá graduje do pompéznych výšin a chutne rockovej, súčasne harmonickej Bláþráður. Skladby na Kveikur znejú surovejšie a akosi priamočiarejšie než v nedávnej minulosti, pritom si však uchovávajú éterickú čistotu. Epickejšie kúsky však málokedy chytia za srdce a agresívna energia prerodu po prvej polovici albumu postupne vyprchá. Tie najpomalšie kompozície tak prejdú bez povšimnutia. Chýba im výraznejší motív a trpezlivosť budovať a gradovať.
Siedma štúdiovka Sigur Rós má tradične výbornú produkciu, zopár prekvapivých úsekov a nádych úprimnej, negýčovej chytľavosti, ktorá u nich absentovala v posledných rokoch. Kým Kveikur stojí na niekoľkých veľmi silných momentoch, kapela ani poslucháč neprídu spolu do cieľa. Pri hľadaní nových inšpirácií vykročili správnym smerom, ale dobrodružstvo nepoznaného sa odohrá najskôr na ich ďalšom albume.
.v každej vojne sú straty
Za takmer dve dekády kariéry si kvartet vybudoval povesť spoľahlivosti a nemennosti. Ich hudbu vďaka zvonkohre a sláčikom prirovávali k ľadovcom; bombastické gitarové a basové sóla zas ku gejzírom. Veď islandská príroda vždy rada poslúži. Všetci milovníci megalomandských gitarových crescend, fungujúcich v symbióze s krehkou, baladickou krásou, si zvykli na predstavu, že títo štyria umelci budú už naveky tvoriť nemenne imaginatívne kompozície.
Po nečakanej popularite energickej piesne Hoppípolla sa kvartet neskôr pohrával s popom, vyrazil na niekoľko koncertných šnúr s ambíciou nájsť inšpiráciu vo svete a pred rokom sa ponoril do kómatickej roviny ospalého, ba priam nudného ambientu na štúdiovke Valtari. Ťažkosti opätovného zadefinovania svojho zvuku a zbavenie sa konvenčného prístupu k tvorbe vyvrcholili správou o odchode jedného člena. Kjartan Sveinsson bol v skupine zodpovedný za orchestrálne aranžmány a zjemňovanie ťaživosti ich pôvodnej postrockovej tvorby. Jeho odchod potvrdil, že v každej vojne sú straty. Aj vo zápase o stimulovanie kreativity.
Pred pár týždňami sa vrátili s úplne novou estetikou v pilotnom singli Brennisteinn (v preklade síra). Preč je nevinnosť, zraniteľnosť, ospanlivý smútok posledných rokov. Čiernobiely videoklip, metaforicky zobrazujúci útek a prenasledovanie väzňa, je plný zlovestných vizuálov síry a zrodu temna. Rovnako je aj zvuk zameraný na dunivé basy a ponuré nárazy na struny gitary, ktoré sú sprevádzané vokálmi Jónsiho Birgissona. Jeho výkon patrí k tým najhlbším a najdrsnejším v tvorbe skupiny. Vo svojej novonájdenej agresii pripomína novinka začiatky skupiny, keď boli v prvom rade (post)rockovou skupinou. Na konci deväťdesiatych rokov stavili na hlučné, navrstvené gitary a dlhé, epické plochy, čo krásne dokumentuje napríklad skladba Ný Batterí.
.bodka za popularitou?
Kto by vnímal len pochmúrne industriálne kompozície Brennisteinn a ešte nebezpečnejšiu titulnú Kveikur, mohol by nadobudnúť oprávnený pocit, že Sigur Rós dávajú bodku za svojou popularitou. Práve sláva sa stala po vydaní najúspešnejších nahrávok Ágætis byrjun a Takk... ich najväčším limitom v možnostiach umeleckého posunu. Spomínané piesne sa zdajú pokusom namaľovať hrubú čiaru a oslobodiť sa od klišé, ktoré si ľudia asociujú s hudbou islandskej trojice. Avšak ich najnovší album Kveikur je oveľa komplexnejšia a zároveň menej revolučná nahrávka.
Trojica hudobníkov totiž neupúšťa od zborovo spievankových aranžmánov a svojich tradičných kontrastov ticho-hluk, pomaly-rýchlo. Fanúšikovia ich mäkkšieho materiálu sa tak dočkajú chytľavej Ísjaki, ktorá graduje do pompéznych výšin a chutne rockovej, súčasne harmonickej Bláþráður. Skladby na Kveikur znejú surovejšie a akosi priamočiarejšie než v nedávnej minulosti, pritom si však uchovávajú éterickú čistotu. Epickejšie kúsky však málokedy chytia za srdce a agresívna energia prerodu po prvej polovici albumu postupne vyprchá. Tie najpomalšie kompozície tak prejdú bez povšimnutia. Chýba im výraznejší motív a trpezlivosť budovať a gradovať.
Siedma štúdiovka Sigur Rós má tradične výbornú produkciu, zopár prekvapivých úsekov a nádych úprimnej, negýčovej chytľavosti, ktorá u nich absentovala v posledných rokoch. Kým Kveikur stojí na niekoľkých veľmi silných momentoch, kapela ani poslucháč neprídu spolu do cieľa. Pri hľadaní nových inšpirácií vykročili správnym smerom, ale dobrodružstvo nepoznaného sa odohrá najskôr na ich ďalšom albume.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.