Prežili sme

Koľko tatroviek, naložených pieskom, sa prehnalo mestom, to sa nedá zrátať. Keď voda začala opadávať, tatrovky zmizli a piesok ostal. Po uliciach ho teraz rozfukuje letný vetrík, ktorý nič netuší o dráme, ktorá sa tu odohrávala. Vojna s vodou o centimetre. Dennodenne sme sa chodili pozerať, kto víťazí. Keď to už bolo natesno a na paniku, policajné pásky a milé úsmevy mladých chlapcov v službe nás usmernili do patričných medzí. Mesto sa rozdelilo na pesimistov a optimistov. Pesimisti, majitelia obchodíkov blízko Dunaja, si ochránili živnosť vrecami. Optimisti sa s vláčením vriec nepárali. Pri pohľade z Vaskapu, kopca nad mestom, to vyzeralo nevábne, tá pohroma stihla zaliať štyri cesty do mesta z piatich prístupných. Zaliala aj útulok pre štvornohých miláčikov a polia naokolo. Apropo, útulok. Klobúk dolu. Narýchlo zorganizovať dočasné umiestnenie asi 250 zvieratiek do rodín, to chce riadnu dávku energie. Dvaja údajne nezvládnuteľní psíci však museli vodu prestáť v koterci, samozrejme zabezpečení. Pani vedúca sa za nimi každý deň plavila na člne. Nepríjemný bol pohľad na vodu, tečúcu cícerkom spoza koreňov storočných platanov na ulici Kis-Duna sétány, ešte horší bol pohľad z Mosta Márie Valérie na zalievajúcu sa Szalma Csárdu, výbornú reštauráciu, kde sme mali o pár dní rezervovaný stôl, a rugbyové ihrisko, kde mal byť cez víkend zápas seniorov. Solidarita, ktorá sa v boji o mesto nachvíľu zhmotnila v uliciach, bola však veľmi príjemným zážitkom. Szent István király – kráľ svätý Štefan –, ktorý sa v Ostrihome narodil aj zomrel, by bol so svojimi bojovníkmi spokojný. Spoza vriec s pieskom sa síce museli pozerať na šikovné mobilné hrádze, ktoré chránili náprotivný slovenský breh, ale nevadí, možno nabudúce.

Jela Krajčovič/
Žije v Ostrihome od augusta minulého roku, rada píše, číta knihy a počúva hudbu. A pozoruje ľudí. Publikovala poéziu v časopise Fragment a pracovala ako redaktorka kultúry. Za svoj domov považuje Česko, Slovensko a Maďarsko.