Vo februári tamojší ústavný súd zrušil zákon o rodných číslach, ktoré obsahovali informáciu o mieste narodenia. Deti narodené od februára žili prakticky vo vákuu. Bez rodného čísla nemali nárok na poistenie, nedostali pas ani iné dokumenty. Verejne známe sú dva prípady ťažko chorých dievčatiek, ktoré potrebovali liečbu v zahraničí. Jedno dieťa sa zachrániť nepodarilo, lebo úradná mašinéria sa rozhýbala príliš neskoro; druhé sa po tlaku občanov dostalo na kliniku do Nemecka. Bebolucija však bola napokon úspešná – parlament zákon prijal.
.kto kam patrí
Bebolucija spojila ľudí bez ohľadu na národnosť, vierovyznanie či vek, podobala sa skôr na pouličný happening než na vážne protesty. Ale nebola preto o nič menej závažná. Problém s rodnými číslami bol totiž len poslednou kvapkou v pohári trpezlivosti.
Na pohľad v nej šlo o spory medzi dvoma takmer samostatnými časťami (entitami), ktoré tvoria krajinu: medzi Federáciou Bosna a Hercegovina, ktorá je obývaná prevažne Bosniakmi a Chorvátmi, a Republikou srbskou, obývanou zväčša Srbmi. Predstavitelia Republiky srbskej presadzujú rozdelenie krajiny „neviditeľnou hranicou“ aj v podobe rodných čísel. Zástupcovia Federácie chcú posilniť celistvosť štátu a symbolický význam hranice oslabiť.
Hranica bola zakotvená v Daytonskej dohode, ktorá ukončila tri a pol roka trvajúcu vojnu. Daytonská zmluva však mala byť dočasným riešením, kým sa zúčastnené strany nedohodnú na novej ústave. To trvá doteraz a namiesto ústavy slúži Daytonská dohoda aj s vytýčenou hranicou.
Vydávanie rodných čísel podľa miesta narodenia zvyšovalo význam tejto hranice: ak by prípadne došlo k rozdeleniu krajiny, malo by byť jasné, „kto kam patrí“. No tak to nie je. Napríklad rodina, ktorá desiatky rokov žije a pracuje v Sarajeve, je podľa zákona o „návrate vojnových utečencov“ formálne registrovaná vo Višegrade (čiže v Republike srbskej). Nevieme, koľkých ľudí sa to týka, lebo od roku 1991 v krajine nebolo sčítanie obyvateľov. Prečo?
.hovoríte po novoštokavsky?
Dôvody sú variáciou na tú istú tému. Bosniacke strany trvajú na tom, aby sčítanie bolo, až keď sa ľudia vrátia do domovov, ktoré museli opustiť za vojny. Presadzujú aj zahrnutie ľudí, ktorí za vojny opustili krajinu a zostali v zahraničí, „nech sa zákonom nefixuje stav, spôsobený vojnovými zločinmi“. Keďže to znamená zmrazenie sčítania, predstavitelia bosniackych strán sú ochotní pristúpiť na sčítanie bez uvedenia národnej a náboženskej príslušnosti.
Politici Republiky srbskej namietajú, že takéto sčítanie by stratilo zmysel. Lenže národnosť a vierovyznanie sú aj v súčasnom sčítacom hárku nepovinné. Povinná je len otázka o materinskom jazyku. Na ňu však možno odpovedať šalamúnsky. Okrem troch predvolených možností (bosniansky, chorvátsky, srbský jazyk) je tam možnosť „iný“ a miesto na vpísanie. Jugonostalgik môže vpísať „srbochorvátsky“, človek poučený západnou, politicky korektnou lingvistikou by mohol vyskúšať „novoštokavský“.
V oboch príkladoch vidieť rovnaký vzor: Kým bosniacko-chorvátska reprezentácia presadzuje centrálny štát, ktorý má pôvodné (predvojnové) hranice a zmazáva hranicu medzi entitami, zástupcovia Republiky srbskej chcú túto hranicu posilňovať.
V Republike srbskej silnejšie vidieť prejavy snáh o oddelenie a orientáciu na Srbsko. Nie ako koncom 90. rokov, keď bol na tabuliach síce uvedený smer Belehrad, ale už nie najbližšie mestá, najmä ak sa nachádzali na území Federácie. No hoci hranica nie je vždy oficiálne vyznačená, jej prechod človek zaregistruje. Pribúda cyrilika v uliciach, miznú mešity. A keď sa človek pýta ľudí na „neviditeľnú hranicu“, stretne sa s dvoma pohľadmi. Jedna časť obyvateľov (častejšie Bosniaci a Chorváti) zdôrazňuje, že Bosna vždy bola mnohonárodná a premiešaná. Druhá strana (častejšie Srbi) hovorí o sarajevskom centralizme a snahe moslimov (Bosniakov) ovládnuť krajinu.
.omyly Západu
Rétorika hranice a symbolického delenia krajiny však tvorí len zástupný problém, ktorý zúčastnení hráči účelovo využívajú.
Rozdelenie krajiny pozdĺž „etnickej hranice“ má dva korene. Jeden vyplýva z omylov západných mocností pri hodnotení a riešení vojnovej situácie v 90. rokoch. Ten druhý spočíva v štruktúre bosnianskej spoločnosti. Fatálne omyly západu „neviditeľnú hranicu“ vytvorili. Štruktúra spoločnosti ju udržiava.
Daytonská dohoda nepriniesla v princípe veľa nového oproti starším mierovým plánom (najmä oproti Vance-Owenovmu plánu z roku 1993). Tieto staršie mierové plány vychádzali z tragických omylov: Po prvé, konflikt bol vyhodnotený ako „občianska vojna“, údajné vyústenie stáročnej nenávisti medzi etnikami. Po druhé, za príčinu konfliktu bolo označené abstraktné „násilie“, ktoré vzniklo „na oboch stranách“ a ktoré sa dá uhasiť znížením intenzity bojov. Navyše, krajina mala byť rozdelená na „kantóny“ podľa prevládajúcej národnosti obyvateľov. Fakticky sa napokon rozdelila na srbskú a bosniacko-(moslimsko-)chorvátsku časť.
Ďalší problém je v štruktúre spoločnosti. Západ vníma politickú situáciu v Bosne v týchto pojmoch: nacionalizmus, klientelizmus a korupcia. Lenže nacionalistická rétorika, ktorá sa v Bosne týka najmä Srbov, slúži len na aktivizáciu ľudí pomocou obrazov ohrozenia. Oveľa hlbšie idú korene klientelizmu. Voličská základňa sa tu nezískava primárne na základe volebných programov či hesiel, ale na základe príbuzenských vzťahov a udeľovania výhod, najmä pracovných miest. Politické strany prevádzkujú neregistrované firmy, ktoré vynášajú peniaze a prinášajú „zamestnanosť“ pre lojálnych.No ani v prípade oficiálnych firiem –štátnych či súkromných – to nie je inak.V niektorých veľkých firmách prijímajú len voličov príslušných strán.
.vzťahy ako v stredoveku
Nie je to však bežný klientelizmus. Ožili tu vzťahy, ktoré zdanlivo patria do stredoveku, ale aktivizovali sa v období faktického bezprávia počas vojny. Vtedy sa posilnila moc miestnych bosov, ktorí vedeli poskytnúť zdroje a tiež zamestnanie. Umožňovali prístup k humanitárnej pomoci, ale aj k zásielkam kávy a cigariet, zamestnávali načierno v rôznych prevádzkach (od rodinných obchodíkov cez bary a diskotéky až po väčšie firmy).
Tento model Západ, pochopiteľne, hodnotí ako kriminálny, je však pomerne typický pre takzvané „spoločnosti bez hlavy“–bez legitímnej formálnej moci.To, čo priniesli vojnové podmienky, prežilo a konzervovalo sa v štruktúrach politických strán.
Problémy, podobné hádkam o rodné čísla, budú teda pokračovať. Pri parlamentných a vládnych sporoch totiž často vôbec nejde o to, ako vyriešiť problémy, ale ako posilniť sféru vplyvu. Blokovanie zákonodarného procesu tu nie je „problémom“, ale nástrojom udržiavania moci.
Autor je sociálny antropológ, momentálne je na pracovnom pobyte v Bosne.
.kto kam patrí
Bebolucija spojila ľudí bez ohľadu na národnosť, vierovyznanie či vek, podobala sa skôr na pouličný happening než na vážne protesty. Ale nebola preto o nič menej závažná. Problém s rodnými číslami bol totiž len poslednou kvapkou v pohári trpezlivosti.
Na pohľad v nej šlo o spory medzi dvoma takmer samostatnými časťami (entitami), ktoré tvoria krajinu: medzi Federáciou Bosna a Hercegovina, ktorá je obývaná prevažne Bosniakmi a Chorvátmi, a Republikou srbskou, obývanou zväčša Srbmi. Predstavitelia Republiky srbskej presadzujú rozdelenie krajiny „neviditeľnou hranicou“ aj v podobe rodných čísel. Zástupcovia Federácie chcú posilniť celistvosť štátu a symbolický význam hranice oslabiť.
Hranica bola zakotvená v Daytonskej dohode, ktorá ukončila tri a pol roka trvajúcu vojnu. Daytonská zmluva však mala byť dočasným riešením, kým sa zúčastnené strany nedohodnú na novej ústave. To trvá doteraz a namiesto ústavy slúži Daytonská dohoda aj s vytýčenou hranicou.
Vydávanie rodných čísel podľa miesta narodenia zvyšovalo význam tejto hranice: ak by prípadne došlo k rozdeleniu krajiny, malo by byť jasné, „kto kam patrí“. No tak to nie je. Napríklad rodina, ktorá desiatky rokov žije a pracuje v Sarajeve, je podľa zákona o „návrate vojnových utečencov“ formálne registrovaná vo Višegrade (čiže v Republike srbskej). Nevieme, koľkých ľudí sa to týka, lebo od roku 1991 v krajine nebolo sčítanie obyvateľov. Prečo?
.hovoríte po novoštokavsky?
Dôvody sú variáciou na tú istú tému. Bosniacke strany trvajú na tom, aby sčítanie bolo, až keď sa ľudia vrátia do domovov, ktoré museli opustiť za vojny. Presadzujú aj zahrnutie ľudí, ktorí za vojny opustili krajinu a zostali v zahraničí, „nech sa zákonom nefixuje stav, spôsobený vojnovými zločinmi“. Keďže to znamená zmrazenie sčítania, predstavitelia bosniackych strán sú ochotní pristúpiť na sčítanie bez uvedenia národnej a náboženskej príslušnosti.
Politici Republiky srbskej namietajú, že takéto sčítanie by stratilo zmysel. Lenže národnosť a vierovyznanie sú aj v súčasnom sčítacom hárku nepovinné. Povinná je len otázka o materinskom jazyku. Na ňu však možno odpovedať šalamúnsky. Okrem troch predvolených možností (bosniansky, chorvátsky, srbský jazyk) je tam možnosť „iný“ a miesto na vpísanie. Jugonostalgik môže vpísať „srbochorvátsky“, človek poučený západnou, politicky korektnou lingvistikou by mohol vyskúšať „novoštokavský“.
V oboch príkladoch vidieť rovnaký vzor: Kým bosniacko-chorvátska reprezentácia presadzuje centrálny štát, ktorý má pôvodné (predvojnové) hranice a zmazáva hranicu medzi entitami, zástupcovia Republiky srbskej chcú túto hranicu posilňovať.
V Republike srbskej silnejšie vidieť prejavy snáh o oddelenie a orientáciu na Srbsko. Nie ako koncom 90. rokov, keď bol na tabuliach síce uvedený smer Belehrad, ale už nie najbližšie mestá, najmä ak sa nachádzali na území Federácie. No hoci hranica nie je vždy oficiálne vyznačená, jej prechod človek zaregistruje. Pribúda cyrilika v uliciach, miznú mešity. A keď sa človek pýta ľudí na „neviditeľnú hranicu“, stretne sa s dvoma pohľadmi. Jedna časť obyvateľov (častejšie Bosniaci a Chorváti) zdôrazňuje, že Bosna vždy bola mnohonárodná a premiešaná. Druhá strana (častejšie Srbi) hovorí o sarajevskom centralizme a snahe moslimov (Bosniakov) ovládnuť krajinu.
.omyly Západu
Rétorika hranice a symbolického delenia krajiny však tvorí len zástupný problém, ktorý zúčastnení hráči účelovo využívajú.
Rozdelenie krajiny pozdĺž „etnickej hranice“ má dva korene. Jeden vyplýva z omylov západných mocností pri hodnotení a riešení vojnovej situácie v 90. rokoch. Ten druhý spočíva v štruktúre bosnianskej spoločnosti. Fatálne omyly západu „neviditeľnú hranicu“ vytvorili. Štruktúra spoločnosti ju udržiava.
Daytonská dohoda nepriniesla v princípe veľa nového oproti starším mierovým plánom (najmä oproti Vance-Owenovmu plánu z roku 1993). Tieto staršie mierové plány vychádzali z tragických omylov: Po prvé, konflikt bol vyhodnotený ako „občianska vojna“, údajné vyústenie stáročnej nenávisti medzi etnikami. Po druhé, za príčinu konfliktu bolo označené abstraktné „násilie“, ktoré vzniklo „na oboch stranách“ a ktoré sa dá uhasiť znížením intenzity bojov. Navyše, krajina mala byť rozdelená na „kantóny“ podľa prevládajúcej národnosti obyvateľov. Fakticky sa napokon rozdelila na srbskú a bosniacko-(moslimsko-)chorvátsku časť.
Ďalší problém je v štruktúre spoločnosti. Západ vníma politickú situáciu v Bosne v týchto pojmoch: nacionalizmus, klientelizmus a korupcia. Lenže nacionalistická rétorika, ktorá sa v Bosne týka najmä Srbov, slúži len na aktivizáciu ľudí pomocou obrazov ohrozenia. Oveľa hlbšie idú korene klientelizmu. Voličská základňa sa tu nezískava primárne na základe volebných programov či hesiel, ale na základe príbuzenských vzťahov a udeľovania výhod, najmä pracovných miest. Politické strany prevádzkujú neregistrované firmy, ktoré vynášajú peniaze a prinášajú „zamestnanosť“ pre lojálnych.No ani v prípade oficiálnych firiem –štátnych či súkromných – to nie je inak.V niektorých veľkých firmách prijímajú len voličov príslušných strán.
.vzťahy ako v stredoveku
Nie je to však bežný klientelizmus. Ožili tu vzťahy, ktoré zdanlivo patria do stredoveku, ale aktivizovali sa v období faktického bezprávia počas vojny. Vtedy sa posilnila moc miestnych bosov, ktorí vedeli poskytnúť zdroje a tiež zamestnanie. Umožňovali prístup k humanitárnej pomoci, ale aj k zásielkam kávy a cigariet, zamestnávali načierno v rôznych prevádzkach (od rodinných obchodíkov cez bary a diskotéky až po väčšie firmy).
Tento model Západ, pochopiteľne, hodnotí ako kriminálny, je však pomerne typický pre takzvané „spoločnosti bez hlavy“–bez legitímnej formálnej moci.To, čo priniesli vojnové podmienky, prežilo a konzervovalo sa v štruktúrach politických strán.
Problémy, podobné hádkam o rodné čísla, budú teda pokračovať. Pri parlamentných a vládnych sporoch totiž často vôbec nejde o to, ako vyriešiť problémy, ale ako posilniť sféru vplyvu. Blokovanie zákonodarného procesu tu nie je „problémom“, ale nástrojom udržiavania moci.
Autor je sociálny antropológ, momentálne je na pracovnom pobyte v Bosne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.