Vyzeralo to ako normálny pracovný štvrtok na americkej vojenskej základni. Okolo pol druhej poobede, 5. novembra 2009, prišiel armádny psychiater Nidal Malik Hasan do zdravotného strediska vojenskej základne Fort Hood v Texase. Vtedy 39-ročný americký major palestínskeho pôvodu si sadol na prázdnu stoličku a hlavu nachvíľu sklonil, akoby sa ponoril do modlitby. O pár sekúnd vstal, nahlas zakričal „Allahu Akbar“ a bezhlavo začal strieľať po vojakoch, nachádzajúcich sa na mieste. Skôr, než ho zadržali, pozabíjal trinásť ľudí a ďalšie tri desiatky zranil. Podľa záchranárov, ktorí dorazili na miesto činu, aby pomohli zraneným, bolo na šmykľavej dlážke toľko krvi, že mali problém udržať rovnováhu. Hasanovi hrozí za tento čin trest smrti.
Vyšetrovanie ukázalo, že psychiater si niekoľko mesiacov pred incidentom posielal e-maily s radikálnym moslimským duchovným, Anwarom al-Awlákim, ktorý bol niečo ako internetový „motivačný spíker“ organizácie al-Káida – teda predtým, než ho v Jemene v roku 2011 zabilo bezpilotné lietadlo CIA na pokyn prezidenta Baracka Obamu. Americké spravodajské služby síce komunikáciu medzi Hasanom a al-Awlákim zachytili, upovedomili o nej aj vojenské autority, no vyšetrovanie sa nezačalo, lebo zodpovední usúdili, že psychiater iba pracuje na svojom výskumnom projekte o moslimoch v armáde. A to aj napriek tomu, že Hasan a al-Awláki sa v e-mailoch okrem iného mali baviť o otázke, či je z hľadiska islamu prijateľné zabiť nevinných počas samovražedného útoku...
.príliš veľa šumu
Príklad streľby na základni Fort Hood ukazuje limity práce spravodajských služieb. Jedna vec je schopnosť odpočúvať akúkoľvek elektronickú komunikáciu na svete. Druhá vec je nájsť v tom šume podstatnú informáciu, teda onú povestnú ihlu v kope sena. Tretia vec je správne ju vyhodnotiť. Štvrtá je včas a efektívne informáciu zužitkovať v rozhodovaní politikov, úradov či bezpečnostných zložiek. – Trebárs na zmarenie teroristického útoku alebo hoci aj za účelom prispôsobenia taktiky vyjednávania pri medzinárodných obchodných rokovaniach.
Spojené štáty americké na svoju pestrú spleť spravodajských organizácií vynakladajú ročne odhadom 50 až 70 miliárd dolárov. Aby človek pochyboval o výhodnosti pomeru nákladov a výnosov z ich práce, nemusí ísť až k tragédiám, ktorým tajné služby nedokázali zabrániť. Veľavravný je už samotný prípad Edwarda Snowdena, ktorý informácie o aktivitách americkej Národnej bezpečnostnej agentúry (NSA) zverejnil. Organizácia, majúca za úlohu monitorovať celosvetovú komunikáciu, si pripustila k telu externého spolupracovníka, ktorý nerušene zozbieral pri práci citlivé informácie o fungovaní služby, aby následne odhalil svoje zistenia pred celým svetom.
Samozrejme, alternatívne náklady neexistencie NSA nepoznáme. Tajné služby vždy majú po ruke ťažko overiteľnú výhovorku, že ich zlyhania sú verejné, kým úspechy utajené. Vedenie NSA tvrdí, že od roku 2001 sa vďaka sledovaniu elektronickej komunikácie podarilo predísť asi päťdesiatim teroristickým útokom. Zaujímavým prípadom je Nemecko, ktoré Spojené štáty i Veľká Británia monitorujú, akoby chcelo zajtra rozpútať ďalšiu svetovú vojnu. Tamojšia verejnosť je aj náležite pobúrená, no šéf Spolkového úradu na ochranu ústavy (jedna z troch nemeckých spravodajských služieb) pred poslancami Bundestagu priznal, že vďaka informáciám od NSA sa podarilo len v Nemecku zmariť sedem teroristických útokov. Tento rozmer je tiež potrebné zohľadniť. Občania na jednej strane majú záujem na ochrane súkromia či osobných údajov. Na druhej strane sú šokovaní, ak dôjde k teroristickému útoku. Je však ťažké posúdiť, či masívne výdavky Spojených štátov na činnosť spravodajských služieb slúžia skutočne nákupu bezpečnosti, alebo len nákupu iluzórneho pocitu bezpečnosti.
.džentlmeni a cudzia pošta
V minulosti pritom boli aj také časy, keď vzťah Ameriky k spravodajskej činnosti vyjadroval legendárny výrok Henryho L. Stimsona: „Džentlmeni si nečítajú navzájom poštu.“ Stimson sa v roku 1929 stal americkým ministrom zahraničia. V rovnakom roku zanikol takzvaný Šifrovací úrad, prezývaný aj Čierna komora. Išlo vlastne o predchodcu NSA. Účelom organizácie, zamaskovanej ako súkromná firma, bolo získavať a dešifrovať diplomatickú korešpondenciu cudzích štátov. Šifrovací úrad prežil len desať rokov a zanikol preto, že ministerstvo zahraničia stiahlo financovanie, na ktorom sa podieľalo spolu s armádou.
Neskôr sa však postoj Washingtonu k čítaniu cudzej komunikácie radikálne zmenil. Jednak zato mohol americký šok z prekvapujúceho útoku Japoncov na Pearl Harbor v roku 1941. Jednak úspechy, ktoré Američania a Briti zaznamenali počas druhej svetovej vojny proti Japoncom a Nemcom aj vďaka tomu, že rozlúštili ich kódy. Mimochodom, Stimson bol v rokoch 1940 až 1945 ministrom vojny. Založenie CIA v roku 1947, aj NSA v roku 1952 boli silne motivované americkou traumou z Pearl Harbor. Už nikdy sa nemalo opakovať, že Spojené štáty budú prekvapujúco napadnuté. Americký novinár a nositeľ Pulitzerovej ceny Tim Weiner, ktorý napísal oceňovanú knihu o dejinách CIA, tvrdí, že túto základnú úlohu sa nikdy nepodarilo splniť. Politické vedenie Spojených štátov bolo v nasledujúcich desaťročiach opakovane prekvapované medzinárodnými udalosťami, o ktorých príprave americké tajné služby nemali poňatie. Útoky z 11. septembra 2001 sú len najvypuklejším príkladom.
Sledovací program PRISM, o ktorom informoval Edward Snowden, prevádzkuje NSA od roku 2007. Nejde však o prvý podobný projekt, a preto aj prekvapenie, ktoré jeho odhalenie sprevádzalo, je vysvetliteľné asi len krátkou pamäťou verejnosti a politikov. V lete 2001 vznikla totiž široko diskutovaná správa Európskeho parlamentu o podobnom systéme s názvom ECHELON, ktorý je výsledkom spolupráce USA, Veľkej Británie, Kanady, Austrálie a Nového Zélandu. Zaujímavosťou je, že tieto anglosaské krajiny zrejme voči sebe špionáž nevykonávajú. Na ostatných spojencov USA sa však táto výnimka nevzťahuje.
.európske maslo na hlave
Európania vtedy Američanov obviňovali, že ECHELON zneužívajú na priemyselnú špionáž. Podozrenia sa tiahli nejaký čas a ešte v roku 2000 uverejnil americký denník Wall Street Journal článok bývalého riaditeľa CIA Jamesa Woolseyho s názvom: Prečo špehujeme našich spojencov. Ten v ňom tvrdil, že západoeurópske firmy vo veľkom a za súhlasu svojich vlád podplácajú, aby v tretích krajinách dostali zákazky na úkor amerických firiem. Spojené štáty získavali o týchto prípadoch informácie, aby si to následne mohli vybaviť s onou skorumpovanou vládou, ak hrozilo, že Európania budú uprednostnení pred americkou spoločnosťou len na základe úplatku. Veriť tomu alebo nie? Vo Francúzsku, Nemecku a Veľkej Británii sa dnes diskutuje nielen o zahraničných spravodajských aktivitách Spojených štátov, ale aj o tom, aké dáta vlastne zbierajú tamojšie vlády o svojich občanoch. Edward Snowden dal do pohybu udalosti, ktoré nasvedčujú, že každý načúva každému a aj štáty, ktoré nie sú nepriateľmi, sú prinajmenšom vzájomnými konkurentmi. Barack Obama tvrdí, že americké spravodajské služby nerobia nič, čo by nerobili aj tajné služby iných krajín: „Garantujem vám, že aj v európskych hlavných mestách sú ľudia, ktorých možno nezaujíma, čo som mal na raňajky, no celkom určite by radi vedeli, čo bude moja osnova, ak by som sa náhodou stretol s ich predstaviteľmi.“
S otázkou, či sú spravodajské služby efektívne a stoja za svoje peniaze, súvisí ešte iná vec. Často sa spravodajská činnosť zamieňa so získavaním utajovaných informácií. Existujú však odhady, podľa ktorých až 95 percent všetkých spravodajských informácií pochádza z otvorených zdrojov. Teda z médií, úradných štatistík, akademických prác a podobne. Ekonóm Paul Krugman dokonca tvrdí, že analytici, ktorí pracujú s verejnými informáciami, sú v dlhodobom horizonte so svojimi odhadmi úspešnejší ako tí, ktorí vychádzajú z utajovaných skutočností. Tajná informácia teda nie je vždy lepšia informácia.
.brániť medzinárodné právo
Napriek všetkému nad americkým odpočúvaním spojencov netreba mávnuť ľahkovážne rukou len preto, že veľa priamej škody Európanom zrejme nespôsobí. Aspoň symbolická odozva by z Európy mala zaznieť. John Bruton, ktorý v minulosti slúžil ako írsky premiér, podpredseda Európskej ľudovej strany i veľvyslanec EÚ vo Washingtone, navrhol v komentári pre sieť Project Syndicate, aby Únia Spojené štáty žalovala. Alebo si aspoň vyžiadala od Medzinárodného súdneho dvora v Haagu posudok o súlade amerického počínania s Viedenským dohovorom o diplomatických stykoch. Tento právny dokument vyhlasuje priestory misie, jej archívy i úradnú korešpondenciu za nedotknuteľné. Barack Obama tvrdí, že si želá, aby vzťahy medzi štátmi boli regulované medzinárodným právom, nie hrubou silou. Európska únia by teda mala na medzinárodnom práve trvať aj v tejto otázke, keď ho zrejme porušili Spojené štáty vo vzťahu k zastupiteľstvu EÚ.
Na druhej strane, možno viac ako Európanom by počínanie Washingtonu malo prekážať samotným Američanom. USA takto strácajú vo svete ďalší morálny kredit. Ten sa ľahko míňa, no ťažko kumuluje. Globálne postavenie Spojených štátov nie je len výsledkom sily ich zbraní či výkonnosti špionáže, ale aj takzvanej mäkkej moci, ktorá je možno ešte dôležitejšia. Surová moc k poslušnosti donucuje, nezriedka násilím. Mäkká moc, naopak, zvádza prostredníctvom príťažlivosti kultúry krajiny a deklarovaných ideálov, ktoré veľmoc stelesňuje. V dejinách impérií vidieť, že ľudia sa dokážu zmieriť s rolou cudzokrajného hegemóna, ak ich ten presvedčí, že poskytuje nejaké užitočné medzinárodné verejné statky, ktoré by ich vlastná krajina poskytovať sama nedokázala. Väčšinou išlo o bezpečnosť v širšom geografickom priestore, ktorá bola dobrá aj pre obchod. Inak povedané, veľmocenské postavenie Ameriky závisí aj od toho, aby dôveryhodne presvedčila ostatných, že má popri vlastných egoistických záujmoch na zreteli aj spoločné dobro väčšej rodiny demokratických národov.
Vyšetrovanie ukázalo, že psychiater si niekoľko mesiacov pred incidentom posielal e-maily s radikálnym moslimským duchovným, Anwarom al-Awlákim, ktorý bol niečo ako internetový „motivačný spíker“ organizácie al-Káida – teda predtým, než ho v Jemene v roku 2011 zabilo bezpilotné lietadlo CIA na pokyn prezidenta Baracka Obamu. Americké spravodajské služby síce komunikáciu medzi Hasanom a al-Awlákim zachytili, upovedomili o nej aj vojenské autority, no vyšetrovanie sa nezačalo, lebo zodpovední usúdili, že psychiater iba pracuje na svojom výskumnom projekte o moslimoch v armáde. A to aj napriek tomu, že Hasan a al-Awláki sa v e-mailoch okrem iného mali baviť o otázke, či je z hľadiska islamu prijateľné zabiť nevinných počas samovražedného útoku...
.príliš veľa šumu
Príklad streľby na základni Fort Hood ukazuje limity práce spravodajských služieb. Jedna vec je schopnosť odpočúvať akúkoľvek elektronickú komunikáciu na svete. Druhá vec je nájsť v tom šume podstatnú informáciu, teda onú povestnú ihlu v kope sena. Tretia vec je správne ju vyhodnotiť. Štvrtá je včas a efektívne informáciu zužitkovať v rozhodovaní politikov, úradov či bezpečnostných zložiek. – Trebárs na zmarenie teroristického útoku alebo hoci aj za účelom prispôsobenia taktiky vyjednávania pri medzinárodných obchodných rokovaniach.
Spojené štáty americké na svoju pestrú spleť spravodajských organizácií vynakladajú ročne odhadom 50 až 70 miliárd dolárov. Aby človek pochyboval o výhodnosti pomeru nákladov a výnosov z ich práce, nemusí ísť až k tragédiám, ktorým tajné služby nedokázali zabrániť. Veľavravný je už samotný prípad Edwarda Snowdena, ktorý informácie o aktivitách americkej Národnej bezpečnostnej agentúry (NSA) zverejnil. Organizácia, majúca za úlohu monitorovať celosvetovú komunikáciu, si pripustila k telu externého spolupracovníka, ktorý nerušene zozbieral pri práci citlivé informácie o fungovaní služby, aby následne odhalil svoje zistenia pred celým svetom.
Samozrejme, alternatívne náklady neexistencie NSA nepoznáme. Tajné služby vždy majú po ruke ťažko overiteľnú výhovorku, že ich zlyhania sú verejné, kým úspechy utajené. Vedenie NSA tvrdí, že od roku 2001 sa vďaka sledovaniu elektronickej komunikácie podarilo predísť asi päťdesiatim teroristickým útokom. Zaujímavým prípadom je Nemecko, ktoré Spojené štáty i Veľká Británia monitorujú, akoby chcelo zajtra rozpútať ďalšiu svetovú vojnu. Tamojšia verejnosť je aj náležite pobúrená, no šéf Spolkového úradu na ochranu ústavy (jedna z troch nemeckých spravodajských služieb) pred poslancami Bundestagu priznal, že vďaka informáciám od NSA sa podarilo len v Nemecku zmariť sedem teroristických útokov. Tento rozmer je tiež potrebné zohľadniť. Občania na jednej strane majú záujem na ochrane súkromia či osobných údajov. Na druhej strane sú šokovaní, ak dôjde k teroristickému útoku. Je však ťažké posúdiť, či masívne výdavky Spojených štátov na činnosť spravodajských služieb slúžia skutočne nákupu bezpečnosti, alebo len nákupu iluzórneho pocitu bezpečnosti.
.džentlmeni a cudzia pošta
V minulosti pritom boli aj také časy, keď vzťah Ameriky k spravodajskej činnosti vyjadroval legendárny výrok Henryho L. Stimsona: „Džentlmeni si nečítajú navzájom poštu.“ Stimson sa v roku 1929 stal americkým ministrom zahraničia. V rovnakom roku zanikol takzvaný Šifrovací úrad, prezývaný aj Čierna komora. Išlo vlastne o predchodcu NSA. Účelom organizácie, zamaskovanej ako súkromná firma, bolo získavať a dešifrovať diplomatickú korešpondenciu cudzích štátov. Šifrovací úrad prežil len desať rokov a zanikol preto, že ministerstvo zahraničia stiahlo financovanie, na ktorom sa podieľalo spolu s armádou.
Neskôr sa však postoj Washingtonu k čítaniu cudzej komunikácie radikálne zmenil. Jednak zato mohol americký šok z prekvapujúceho útoku Japoncov na Pearl Harbor v roku 1941. Jednak úspechy, ktoré Američania a Briti zaznamenali počas druhej svetovej vojny proti Japoncom a Nemcom aj vďaka tomu, že rozlúštili ich kódy. Mimochodom, Stimson bol v rokoch 1940 až 1945 ministrom vojny. Založenie CIA v roku 1947, aj NSA v roku 1952 boli silne motivované americkou traumou z Pearl Harbor. Už nikdy sa nemalo opakovať, že Spojené štáty budú prekvapujúco napadnuté. Americký novinár a nositeľ Pulitzerovej ceny Tim Weiner, ktorý napísal oceňovanú knihu o dejinách CIA, tvrdí, že túto základnú úlohu sa nikdy nepodarilo splniť. Politické vedenie Spojených štátov bolo v nasledujúcich desaťročiach opakovane prekvapované medzinárodnými udalosťami, o ktorých príprave americké tajné služby nemali poňatie. Útoky z 11. septembra 2001 sú len najvypuklejším príkladom.
Sledovací program PRISM, o ktorom informoval Edward Snowden, prevádzkuje NSA od roku 2007. Nejde však o prvý podobný projekt, a preto aj prekvapenie, ktoré jeho odhalenie sprevádzalo, je vysvetliteľné asi len krátkou pamäťou verejnosti a politikov. V lete 2001 vznikla totiž široko diskutovaná správa Európskeho parlamentu o podobnom systéme s názvom ECHELON, ktorý je výsledkom spolupráce USA, Veľkej Británie, Kanady, Austrálie a Nového Zélandu. Zaujímavosťou je, že tieto anglosaské krajiny zrejme voči sebe špionáž nevykonávajú. Na ostatných spojencov USA sa však táto výnimka nevzťahuje.
.európske maslo na hlave
Európania vtedy Američanov obviňovali, že ECHELON zneužívajú na priemyselnú špionáž. Podozrenia sa tiahli nejaký čas a ešte v roku 2000 uverejnil americký denník Wall Street Journal článok bývalého riaditeľa CIA Jamesa Woolseyho s názvom: Prečo špehujeme našich spojencov. Ten v ňom tvrdil, že západoeurópske firmy vo veľkom a za súhlasu svojich vlád podplácajú, aby v tretích krajinách dostali zákazky na úkor amerických firiem. Spojené štáty získavali o týchto prípadoch informácie, aby si to následne mohli vybaviť s onou skorumpovanou vládou, ak hrozilo, že Európania budú uprednostnení pred americkou spoločnosťou len na základe úplatku. Veriť tomu alebo nie? Vo Francúzsku, Nemecku a Veľkej Británii sa dnes diskutuje nielen o zahraničných spravodajských aktivitách Spojených štátov, ale aj o tom, aké dáta vlastne zbierajú tamojšie vlády o svojich občanoch. Edward Snowden dal do pohybu udalosti, ktoré nasvedčujú, že každý načúva každému a aj štáty, ktoré nie sú nepriateľmi, sú prinajmenšom vzájomnými konkurentmi. Barack Obama tvrdí, že americké spravodajské služby nerobia nič, čo by nerobili aj tajné služby iných krajín: „Garantujem vám, že aj v európskych hlavných mestách sú ľudia, ktorých možno nezaujíma, čo som mal na raňajky, no celkom určite by radi vedeli, čo bude moja osnova, ak by som sa náhodou stretol s ich predstaviteľmi.“
S otázkou, či sú spravodajské služby efektívne a stoja za svoje peniaze, súvisí ešte iná vec. Často sa spravodajská činnosť zamieňa so získavaním utajovaných informácií. Existujú však odhady, podľa ktorých až 95 percent všetkých spravodajských informácií pochádza z otvorených zdrojov. Teda z médií, úradných štatistík, akademických prác a podobne. Ekonóm Paul Krugman dokonca tvrdí, že analytici, ktorí pracujú s verejnými informáciami, sú v dlhodobom horizonte so svojimi odhadmi úspešnejší ako tí, ktorí vychádzajú z utajovaných skutočností. Tajná informácia teda nie je vždy lepšia informácia.
.brániť medzinárodné právo
Napriek všetkému nad americkým odpočúvaním spojencov netreba mávnuť ľahkovážne rukou len preto, že veľa priamej škody Európanom zrejme nespôsobí. Aspoň symbolická odozva by z Európy mala zaznieť. John Bruton, ktorý v minulosti slúžil ako írsky premiér, podpredseda Európskej ľudovej strany i veľvyslanec EÚ vo Washingtone, navrhol v komentári pre sieť Project Syndicate, aby Únia Spojené štáty žalovala. Alebo si aspoň vyžiadala od Medzinárodného súdneho dvora v Haagu posudok o súlade amerického počínania s Viedenským dohovorom o diplomatických stykoch. Tento právny dokument vyhlasuje priestory misie, jej archívy i úradnú korešpondenciu za nedotknuteľné. Barack Obama tvrdí, že si želá, aby vzťahy medzi štátmi boli regulované medzinárodným právom, nie hrubou silou. Európska únia by teda mala na medzinárodnom práve trvať aj v tejto otázke, keď ho zrejme porušili Spojené štáty vo vzťahu k zastupiteľstvu EÚ.
Na druhej strane, možno viac ako Európanom by počínanie Washingtonu malo prekážať samotným Američanom. USA takto strácajú vo svete ďalší morálny kredit. Ten sa ľahko míňa, no ťažko kumuluje. Globálne postavenie Spojených štátov nie je len výsledkom sily ich zbraní či výkonnosti špionáže, ale aj takzvanej mäkkej moci, ktorá je možno ešte dôležitejšia. Surová moc k poslušnosti donucuje, nezriedka násilím. Mäkká moc, naopak, zvádza prostredníctvom príťažlivosti kultúry krajiny a deklarovaných ideálov, ktoré veľmoc stelesňuje. V dejinách impérií vidieť, že ľudia sa dokážu zmieriť s rolou cudzokrajného hegemóna, ak ich ten presvedčí, že poskytuje nejaké užitočné medzinárodné verejné statky, ktoré by ich vlastná krajina poskytovať sama nedokázala. Väčšinou išlo o bezpečnosť v širšom geografickom priestore, ktorá bola dobrá aj pre obchod. Inak povedané, veľmocenské postavenie Ameriky závisí aj od toho, aby dôveryhodne presvedčila ostatných, že má popri vlastných egoistických záujmoch na zreteli aj spoločné dobro väčšej rodiny demokratických národov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.