.už dvadsaťtri rokov v tomto spišskom meste organizujú unikátny festival Európske ľudové remeslo (EĽRO), na ktorom sa v polovici júla zúčastnilo viac ako dvesto remeselníkov z ôsmich krajín Európy. Tí sa venujú štyridsiatim druhom remesiel. Pozoruhodnou podmienkou účasti je predvádzanie svojho umu priamo pred návštevníkmi. Tí tak majú neopakovateľnú možnosť vidieť, ako vznikajú krásne veci z dreva, z kože, z cínu, zo slamy či z keramickej hliny. Tohtoročný festival venovali cechu zlatníkov a zámočníkov. Tí prví sa v bývalom slobodnom kráľovskom meste, ktorému už v roku 1269 panovník Bela IV. udelil mestské práva, združili podľa dobových zápisov presne pred tristo rokmi – v roku 1713. Cech zámočníkov patrí zase patrí k najstarším, datuje sa od roku 1343.
Viceprimátor Kežmarku a riaditeľ festivalu Igor Kredátus zdôrazňuje, že festival priláka do mesta až 43-tisíc návštevníkov. Organizátorom vypomáhajú aj policajti z poľského Nového Targu. Celkové náklady dosahujú výšku 120-tisíc eur, pričom mesto zo svojho rozpočtu platí iba symbolických tisíc eur: zvyšok kryjú sponzorské príspevky, vstupné divákov alebo príspevok ministerstva kultúry. „Každý remeselník dostane od mesta pripravený stánok, ktorý pripravíme podľa jeho požiadaviek,“ uvádza Kredátus a dodáva: „Zároveň remeselníkom zaplatíme ubytovanie a niektorým, ktorých výrobky nejdú až tak na odbyt, aj prispejeme na dopravu. Máme aj vyše osemsto účinkujúcich folkloristov, všetkým zabezpečujeme ubytovanie a stravu.“
.posledný povrazník?
Peknou tradíciou je aj voľba Kráľa festivalu. Tento rok padla voľba odborníkov na povrazníka Jána Svatíka (47) z Hradišťa pod Vrátnom. Ako jeden z posledných štyroch, piatich remeselníkov svojho druhu na Slovensku vyrába laná – tie dodáva do Rempa, do železiarstiev, na zatepľovanie domov, ale trebárs aj jaskyniarom na výrobu povrazových rebríkov.
„Remeslu som sa priúčal od malého chlapca. Už ako šesťročný som sa motal tatkovi v dielni. Učil ma, ako zatočiť laná, vyrábané z juty, čo je tráva podobná ľanu alebo konope,“ hovorí Svatík a s rozčarovaním dodáva: „Lenže dnes sa už táto teplomilná rastlina u nás, žiaľ, nepestuje. Ročne dovážame 150 ton z Indie a z Bangladéša. Mali sme konopárske závody v Holíči a v Kežmarku. Všetko skrachovalo. Pri mojom stánku sa teraz pristavil aj prezident. Pýtal som sa ho, prečo to s týmto remeslom vyšlo u nás na psí tridsiatok. Povedal mi, aby som išiel žiť do Juhoslávie, že tam by som lepšie pochodil. Ja na to, že nikam nejdem, tu mám rodinu a neovládam ich jazyk. Tu by som mal mať vytvorené podmienky!“
Rodinné kroniky dokladajú, že niekoľko generácií Svatíkových predkov sa venuje povrazníctvu už od roku 1880. Lenže komunisti v roku 1948 jeho otcovi výrobu zrušili a zavreli ho ako kapitalistu do väzenia, pričom fabričku, kde pracovalo dvadsaťpäť ľudí, presídlili do Česka. Dnes tamojšia firma Lanex Polatice prosperuje a má dva a pol tisíca zamestnancov. Výsmech osudu? Svatík zdôrazňuje, že s ním už toto remeslo pravdepodobne vymrie. Nie je škola, kde by odovzdal svoje zručnosti. A ani on sám z toho, čo robí, nevyžije. „Musím mať mecenáša. Je ním môj brat, prevádzkuje obchod s potravinami a podporuje ma. Robíme to preto, aby povrazníctvo na Slovensku celkom nezaniklo,“ dodáva na záver s ľútosťou Kráľ festivalu.
.už si podojil?
Kežmarok bol popri Prešporku azda najznámejším mestom obchodu a remesiel na území dnešného Slovenska. Vďaka výhodnej polohe bol križovatkou ciest medzi Pobaltím, Čiernym a Stredozemným morom. Pôsobilo tu vyše štyridsať cechov a takmer sto druhov rôznych remesiel. Ich činnosť dokumentuje historička tamojšieho múzea Nora Baráthová. Napríklad cech pekárov vznikol v Kežmarku v roku 1607 a nebol jediný, ktorý vyžadoval od učňov nemecký pôvod. Fiaskom skončil v tom istom storočí cech rybárov – pánom rybárom sa nechcelo skoro ráno vstávať, a tak od nečlenov cechu, fušerov, nakupovali ryby, ktoré potom na trhu predávali za oveľa vyššiu cenu. Bežná obchodná prax aj dnes, čo poviete? „Od oka“, teda po prezretí kopyta koňa, musel ukuť správnu veľkosť podkovy tovariš pri majstrovskej skúške cechu kováčov. Tovariš cechu podkováčov a kolesárov, ktorý vznikol v roku 1740, sa pod hrozbou straty týždenného platu nesmel stýkať s nečestnou ženou, nesmel sa opiť, nesmel stráviť noc mimo domu majstra a okrem majstra mu nesmel nikto dávať robotu. Podkováč musel pri majstrovskej skúške okuť voz a do roka a do dňa sa musel oženiť – inak platil pokutu v určenom množstve piva.
Dnes už neplatia také prísne reguly. Napokon, ani cechy už neexistujú. Kráľom festivalu EĽRO v roku 2008 bol hudobník, výrobca píšťaliek a iných hudobných nástrojov Michal Smetanka (41), ktorý si vo svojej dielni „dľubká“ do dreva, pričom tam má internet a ak mu napadne melódia, nahrá si ju do mobilu. So ženou a deťmi býva v drevenici v malebnej dedinke Brutovce v Levočských vrchoch, kde ich nedávno navštívil a hodinu za prísnych bezpečnostných opatrení (bez prítomnosti médií) v družnom rozhovore pobudol japonský princ s manželkou. Ročne Michal vyrobí do stovky píšťal; najmä z horskej bazy, javora, liesky či agátu. V repertoári má najmenej päťdesiat piesní, svojich aj starodávnych ľudových, ktoré sa naučil vďaka zbierkam legendárneho šarišského majstra Jána Lazoríka.
„Robím na zákazku, hovorím tomu fajnotky. Jeden poľský súbor si u mňa objednal pätnásť píšťal. Dva týždne som to robil. Nijaké dve nie sú rovnaké, aj keď sú rovnako vyladené. Každá má svoj zvuk. Každé drevo je iné, každé ďobnutie dlátom, dotyk noža je iný,“ vysvetľuje Smetanka. Pochádza z východu, od Humenného, kde vyrastal v paneláku. Už ako chlapec mal tri, ako hovorí, uletené sny. Chcel mať drevenicu, koňa a gajdy. Všetky sa mu splnili. Okrem toho vydal štyri cédečká. No pozor, remeslo ani muzika ho neživia. Muž, ktorého v Kežmarku vidíte v pastierskom oblečení s vybíjaným opaskom a vlastnoručne vyrobenou píšťalou či fujarou v ruke, sa venuje čomusi dosť odťažitému – strategickému plánovaniu, facilitácii a meditácii. Jeho zákazníkmi sú obce, mimovládky, občas aj biznis sektor.
„Po revolúcii v polovici 90. rokov bol boom ľudových remesiel. S kamarátom sme chodili všade, kam nás zavolali. Od kúpeľov Dudince cez Veľkú pardubickú po iné bizarné miesta. Potom nás to prestalo baviť, dnes chodíme iba do Kežmarku,“ hovorí Smetanka a dodáva: „Študoval som hudobnú výchovu a pedagogiku. Z dreva vyrábam najmä slovenský hudobný inštrumentár, čo je asi dvadsaťšesť základných typov nástrojov. Od šesťdierkových píšťal, dvojačiek, gajdíc, fujár či trojdierkových jednoručiek cez handrárske píšťaly, koncovky, trúby, fujary trombity, okaríny. Najviac ma zaujímajú vzduchozvučné aerofóny, do ktorých sa fúka.“
Tieto nástroje spravidla plnili signalizačnú funkciu. Pastier zatrúbil a gazdinky vedeli, že majú vyhnať von kravičky. Alebo naša najdlhšia fujara trombita. Je to signalizačný nástroj, ľudia sa s jeho pomocou dorozumievali z kopca na kopec. Bača sa pýtal niekoľko kilometrov vzdialeného kolegu. Už si podojil? Idem do doliny, nepotrebuješ niečo? Alebo dával varovanie. Pozor, medveď. Na všetko boli zvukové signály. Nikto kedysi nechodil na nijaké festivaly ani do ÚĽUV-u. Nič také ani nebolo, nástroje slúžili na každodennú potrebu. Tie časy sú dávno preč.
Viceprimátor Kežmarku a riaditeľ festivalu Igor Kredátus zdôrazňuje, že festival priláka do mesta až 43-tisíc návštevníkov. Organizátorom vypomáhajú aj policajti z poľského Nového Targu. Celkové náklady dosahujú výšku 120-tisíc eur, pričom mesto zo svojho rozpočtu platí iba symbolických tisíc eur: zvyšok kryjú sponzorské príspevky, vstupné divákov alebo príspevok ministerstva kultúry. „Každý remeselník dostane od mesta pripravený stánok, ktorý pripravíme podľa jeho požiadaviek,“ uvádza Kredátus a dodáva: „Zároveň remeselníkom zaplatíme ubytovanie a niektorým, ktorých výrobky nejdú až tak na odbyt, aj prispejeme na dopravu. Máme aj vyše osemsto účinkujúcich folkloristov, všetkým zabezpečujeme ubytovanie a stravu.“
.posledný povrazník?
Peknou tradíciou je aj voľba Kráľa festivalu. Tento rok padla voľba odborníkov na povrazníka Jána Svatíka (47) z Hradišťa pod Vrátnom. Ako jeden z posledných štyroch, piatich remeselníkov svojho druhu na Slovensku vyrába laná – tie dodáva do Rempa, do železiarstiev, na zatepľovanie domov, ale trebárs aj jaskyniarom na výrobu povrazových rebríkov.
„Remeslu som sa priúčal od malého chlapca. Už ako šesťročný som sa motal tatkovi v dielni. Učil ma, ako zatočiť laná, vyrábané z juty, čo je tráva podobná ľanu alebo konope,“ hovorí Svatík a s rozčarovaním dodáva: „Lenže dnes sa už táto teplomilná rastlina u nás, žiaľ, nepestuje. Ročne dovážame 150 ton z Indie a z Bangladéša. Mali sme konopárske závody v Holíči a v Kežmarku. Všetko skrachovalo. Pri mojom stánku sa teraz pristavil aj prezident. Pýtal som sa ho, prečo to s týmto remeslom vyšlo u nás na psí tridsiatok. Povedal mi, aby som išiel žiť do Juhoslávie, že tam by som lepšie pochodil. Ja na to, že nikam nejdem, tu mám rodinu a neovládam ich jazyk. Tu by som mal mať vytvorené podmienky!“
Rodinné kroniky dokladajú, že niekoľko generácií Svatíkových predkov sa venuje povrazníctvu už od roku 1880. Lenže komunisti v roku 1948 jeho otcovi výrobu zrušili a zavreli ho ako kapitalistu do väzenia, pričom fabričku, kde pracovalo dvadsaťpäť ľudí, presídlili do Česka. Dnes tamojšia firma Lanex Polatice prosperuje a má dva a pol tisíca zamestnancov. Výsmech osudu? Svatík zdôrazňuje, že s ním už toto remeslo pravdepodobne vymrie. Nie je škola, kde by odovzdal svoje zručnosti. A ani on sám z toho, čo robí, nevyžije. „Musím mať mecenáša. Je ním môj brat, prevádzkuje obchod s potravinami a podporuje ma. Robíme to preto, aby povrazníctvo na Slovensku celkom nezaniklo,“ dodáva na záver s ľútosťou Kráľ festivalu.
.už si podojil?
Kežmarok bol popri Prešporku azda najznámejším mestom obchodu a remesiel na území dnešného Slovenska. Vďaka výhodnej polohe bol križovatkou ciest medzi Pobaltím, Čiernym a Stredozemným morom. Pôsobilo tu vyše štyridsať cechov a takmer sto druhov rôznych remesiel. Ich činnosť dokumentuje historička tamojšieho múzea Nora Baráthová. Napríklad cech pekárov vznikol v Kežmarku v roku 1607 a nebol jediný, ktorý vyžadoval od učňov nemecký pôvod. Fiaskom skončil v tom istom storočí cech rybárov – pánom rybárom sa nechcelo skoro ráno vstávať, a tak od nečlenov cechu, fušerov, nakupovali ryby, ktoré potom na trhu predávali za oveľa vyššiu cenu. Bežná obchodná prax aj dnes, čo poviete? „Od oka“, teda po prezretí kopyta koňa, musel ukuť správnu veľkosť podkovy tovariš pri majstrovskej skúške cechu kováčov. Tovariš cechu podkováčov a kolesárov, ktorý vznikol v roku 1740, sa pod hrozbou straty týždenného platu nesmel stýkať s nečestnou ženou, nesmel sa opiť, nesmel stráviť noc mimo domu majstra a okrem majstra mu nesmel nikto dávať robotu. Podkováč musel pri majstrovskej skúške okuť voz a do roka a do dňa sa musel oženiť – inak platil pokutu v určenom množstve piva.
Dnes už neplatia také prísne reguly. Napokon, ani cechy už neexistujú. Kráľom festivalu EĽRO v roku 2008 bol hudobník, výrobca píšťaliek a iných hudobných nástrojov Michal Smetanka (41), ktorý si vo svojej dielni „dľubká“ do dreva, pričom tam má internet a ak mu napadne melódia, nahrá si ju do mobilu. So ženou a deťmi býva v drevenici v malebnej dedinke Brutovce v Levočských vrchoch, kde ich nedávno navštívil a hodinu za prísnych bezpečnostných opatrení (bez prítomnosti médií) v družnom rozhovore pobudol japonský princ s manželkou. Ročne Michal vyrobí do stovky píšťal; najmä z horskej bazy, javora, liesky či agátu. V repertoári má najmenej päťdesiat piesní, svojich aj starodávnych ľudových, ktoré sa naučil vďaka zbierkam legendárneho šarišského majstra Jána Lazoríka.
„Robím na zákazku, hovorím tomu fajnotky. Jeden poľský súbor si u mňa objednal pätnásť píšťal. Dva týždne som to robil. Nijaké dve nie sú rovnaké, aj keď sú rovnako vyladené. Každá má svoj zvuk. Každé drevo je iné, každé ďobnutie dlátom, dotyk noža je iný,“ vysvetľuje Smetanka. Pochádza z východu, od Humenného, kde vyrastal v paneláku. Už ako chlapec mal tri, ako hovorí, uletené sny. Chcel mať drevenicu, koňa a gajdy. Všetky sa mu splnili. Okrem toho vydal štyri cédečká. No pozor, remeslo ani muzika ho neživia. Muž, ktorého v Kežmarku vidíte v pastierskom oblečení s vybíjaným opaskom a vlastnoručne vyrobenou píšťalou či fujarou v ruke, sa venuje čomusi dosť odťažitému – strategickému plánovaniu, facilitácii a meditácii. Jeho zákazníkmi sú obce, mimovládky, občas aj biznis sektor.
„Po revolúcii v polovici 90. rokov bol boom ľudových remesiel. S kamarátom sme chodili všade, kam nás zavolali. Od kúpeľov Dudince cez Veľkú pardubickú po iné bizarné miesta. Potom nás to prestalo baviť, dnes chodíme iba do Kežmarku,“ hovorí Smetanka a dodáva: „Študoval som hudobnú výchovu a pedagogiku. Z dreva vyrábam najmä slovenský hudobný inštrumentár, čo je asi dvadsaťšesť základných typov nástrojov. Od šesťdierkových píšťal, dvojačiek, gajdíc, fujár či trojdierkových jednoručiek cez handrárske píšťaly, koncovky, trúby, fujary trombity, okaríny. Najviac ma zaujímajú vzduchozvučné aerofóny, do ktorých sa fúka.“
Tieto nástroje spravidla plnili signalizačnú funkciu. Pastier zatrúbil a gazdinky vedeli, že majú vyhnať von kravičky. Alebo naša najdlhšia fujara trombita. Je to signalizačný nástroj, ľudia sa s jeho pomocou dorozumievali z kopca na kopec. Bača sa pýtal niekoľko kilometrov vzdialeného kolegu. Už si podojil? Idem do doliny, nepotrebuješ niečo? Alebo dával varovanie. Pozor, medveď. Na všetko boli zvukové signály. Nikto kedysi nechodil na nijaké festivaly ani do ÚĽUV-u. Nič také ani nebolo, nástroje slúžili na každodennú potrebu. Tie časy sú dávno preč.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.