Všetci sme starnúci rockeri

.v prvom rade, gratulujeme k synovi! Prišiel na svet spolu s novým filmom?
Keď sme končili nakrúcanie filmu veľkým koncertom, bola som v ôsmom mesiaci. Do pôrodnice som išla rovno zo strižne po zostrihaní poslednej scény.

.takže ste vlastne porodili dvojičky. Podobajú sa?
Sú to také veselé stvorenia. Syn je smejko a film je veselý tiež.

.na Slovensku momentálne rezonuje výrok bývalej ministerky Tomanovej, podľa ktorej žena nemôže pracovať a súčasne byť aj dobrou matkou.
Ona nemá deti?

.má.
To je predsa veľmi individuálne. Napokon to, že matky pri malom dieťati nepracujú, je nová vec. Keď si to zoberiete historicky, žena v produktívnom veku nemohla sedieť s bábom doma a obzerať ho. Rodiny žili pospolu, s deťmi pomáhali prarodičia. Nehovorím, že je to teraz zlé, ale nechcela by som to stále. Neexistuje jeden recept. Niektoré ženy sú doma s deťmi šťastné, iné sa cítia zavreté, izolované a začne im z toho o dva roky šibať. Iným začne šibať z toho, že veľa pracujú a nie sú s dieťaťom. Ja mám tri deti a snažím sa s nimi byť, keď môžem. Keď pracujem, sú s ľuďmi, ktorých poznajú tak dobre, ako by to bola ich babička.

.aké detstvo ste mali vy?
Od roka a pol som mala pestúnku,veľmi som ju milovala. Tešila som sa domov na rodičov, a oni sa tešili na mňa. Nezažila som nikdy pocit, že by boli nervózni, otrávení, nepociťovala som výčitky, že by kvôli mne nemohli robiť kariéru.

.ste z umeleckej rodiny?
Moji rodičia boli lekári. Svojím spôsobom to je umenie. V našej rodine boli široko ďaleko samí sudcovia a lekári. Jediný vzdialený strýko bol Jan Zrzavý, ale to bol maliar. Jedna moja sestra je učiteľka, druhá lekárka, ja som sa odrodila.

.prečo?
Rodičia patria ku generácii, ktorá prežila najproduktívnejší vek v normalizácii. Myslím, že ani v lekárskych profesiách sa nedostali tam, kam chceli a ja som to odmalička vnímala. Moja sestra naplnila povinnosť, aby bol v rodine aspoň jeden lekár, takže ja som už mala slobodnú voľbu. Ale niekedy po tridsiatke som to možno aj trochu oľutovala, lebo lekár má prácu, pri ktorej si každé ráno nemusí klásť otázku, či má zmysel, prečo ju robí. Vtedy som sa začala zaujímať o neurochirurgiu, spoznala som kapacitu v tomto odbore Vladimíra Beneša, asi štrnásť dní som vážne premýšľala, či by nemalo cenu ísť to ešte študovať. Potom sme spočítali, že k prvej normálnej operácii by som sa dostala tak pred dôchodkom. Navyše, žena v neurochirurgii, to už by bolo úplne šialené.

.ale film tiež nebol vašou prvou voľbou.
Keď som mala sedemnásť a rozhodovala sa, bol rok 1988. A to ešte vyzeralo, že tu bude iný systém. Hľadala som spôsob, ako robiť niečo, čo ma baví a čo je mimo neho. Robiť niečo abstraktné, ako hudbu, to mi prišlo super. Veľmi sa mi páčila zobcová flauta, ale to sa nedalo na konzervatóriu študovať, tak som študovala priečnu, aj keď nemám veľmi rada jej zvuk.

.hrali ste aj s Jiřím Stivínom. Prečo ste sa na hudbu vykašľali?
Nebola som tak veľmi talentovaná na tento nástroj, aby ma bavilo stále sa venovať len jemu. Na druhej strane ma nebavilo sústrediť sa len na vlastný part, viac ma zaujímal celok, počúvala som všetko, čo sa deje okolo mňa. Keby som mala talent, bola by som dirigent. Hudbu mám veľmi rada, v podstate radšej ako film, ale ak som zostala v profesionálnom svete, nikdy si ju neužijem tak, ako teraz bez akejkoľvek ambície. Som výborný a veľmi vďačný poslucháč.

.popri konzervatóriu ste študovali jazyky, amerikanistiku a anglistiku, k tomu ste sa ako dostali?
Zo slušnosti, treba vyštudovať aspoň jednu univerzitu. Literatúra ma zaujímala a ja som si prestavovala, že to bude pekné povolanie prekladať barokovú anglickú poéziu, Shakespeara, robiť niečo, čo sa netýka politického systému, v ktorom som vyrastala. Bola to malá obskúrna katedra na filozofii, s obdivuhodnými ľudmi ako profesor Hilský. Myslela som si, že sa tam zašijem a bude kľud. V prvom ročníku sa všetko zmenilo a zrazu to bola tá najnavštevovanejšia a najpopulárnejšia katedra v celej škole.  

.boli ste v prvom ročníku na filozofii, keď prišla revolúcia. Čo ste počas nej robili?
Prespávali v spacákoch, pili veľa alkoholu a potykali si s profesormi. Dosť to poznamenalo naše štúdium. Študenti náhle rozhodovali o všetkom. Stále sa niečo organizovalo, menilo, došla som k štátniciam a zistila, že som zabudla študovať druhý jazyk, z ktorého mám mať štátnicu. Boli sme generácia, ktorá prešla školou nepoznamenaná vzdelaním. Malo to svoje výhody, ale niekedy si myslím, že som tam ani nebola. Spoznala som tam dobrých a zaujímavých ľudí, to bolo to najlepšie, čo mi škola dala.

.preto ste išli na FAMU, aby ste už konečne niečo aj študovali?
Asi to nebol ten pravý dôvod. Od osemnástich rokov som sa živila sama, mala som školu, aj dve, a pracovala som, neustály zhon. Zrazu som mala len prácu a veľmi veľa voľného času, to bolo príliš jednoduché. Povedala som si, že svet sa zmenil, a tak sa znovu môžem rozhodnúť, čo by som chcela robiť, môžem si ísť študovať len tak pre radosť. Vybrala som si FAMU.

.scenáristiku.
Áno, hľadala som katedru, kde by som mohla urobiť prijímačky. Na réžiu som nemala hotový žiadny film, nemala som ani kameru, aby som si ho natočila. Druhá vec je, že scenár je podľa mňa najkreatívnejšia časť filmovej tvorby, úplná sloboda, žiadne obmedzenia financiami, len prázdny papier a vy sa musíte rozhodnúť. Myslím, že to je zároveň aj to najťažšie. Povedala som si, že začnem na začiatku a uvidím, kam to potom pôjde.

.režisérkou ste sa vraj stali preto, že Saša Gedeon nemal čas. Skutočne ste  nemali ambície nakrútiť svoj scenár sama?
Ani nie. Napísaním filmu (Ene Bene) som strávila veľa času, chcela som ho vidieť. Rozmýšľala som, kto by sa k tej téme a štýlu hodil a vyšiel mi z toho Saša, ktorý vtedy natočil Indiánske léto. Mala som pocit, že ja rozumiem tomu, čo robí on, a dúfala som, že on by zas pochopil môj scenár. Lenže v tom čase už pripravoval ďalší film (Návrat idiota). Bývala som vtedy s Teodorou Remundovou, ona v tom mala a chcela hrať, prišla domov a povedala, keď to neurobí Saša, tak si to urobíš ty. Tak som urobila.

.nechýbali vám základy remesla, vedeli ste, čo všetko má robiť režisér alebo ste na to išli intuitívne?
To nebola ani intuícia. Nevedela som, ani kedy sa povie zvuk, kamera. Povedala som, prosím vás, mohli by ste to zapnúť? Ale mala som napozeraných veľmi veľa filmov, vedela som, ako to má vyzerať, tak som si sadla s kameramanom Ramúnasom Greičiusom, pre ktorého to bol tiež prvý film, a rozkreslili sme si to, každý obrázok, každý záber. Pri filmovačke som sa trochu uvoľnila, zistila som, že ak mám iný nápad, super, môžem to urobiť inak, ale keď nie, tu je storyboard. Okrem strihu to bol pre všetky hlavné profesie prvý hraný celovečerný film. Takže sme sa pred sebou ani nehanbili, že nemáme profesionálne zručnosti a užili sme si to.

.nesúvisí to, že ste si napokon vybrali režisérsku stoličku, s nenaplnenou túžbou byť dirigentkou?
Baví ma pozorovať, premýšľať a rozhodovať. Zle fungujem tam, kde sa mám sústrediť na jednu vec, nepoznám súvislosti a nemôžem ich ovplyvňovať. Keď nevidím celok, strácam koncentráciu. Nemohla by som byť herec, ktorý sa dokáže odizolovať a pracovať len na výseči. Režisér musí dať dohromady talentovaných ľudí a potom sa starať, aby dostali včas desiatu. Všetci tí ľudia majú konkrétne talenty, ktoré ja nemám. Čo iné môžem robiť?

.zo školy vás vyhodili. Prečo?
Áno, v štvrtom ročníku. Mali sme filmovačku (Výlet) od začiatku augusta do konca septembra, šesť dní v týždni, 12 až 14 hodín denne, nemala som časť dôjsť s indexom osobne na zápis.Tak som poslala asistentku. Uprostred nakrúcania mi zavolala a dala k telefónu dekana.Vraj musím prísť osobne. Nemôžem, filmujem, každý deň okrem nedele, to tam zase nie ste vy, hovorím mu. No ale my vás musíme vyhodiť. Tak ma vyhoďte. Štyri roky som si užila, nepotrebujem ďalší diplom, mám čo deťom otĺkať o hlavu. Ponúkol mi, že ma zoberú ďalší rok späť. Myslím, že to vyhodenie prišlo včas.

.nemáte diplom z FAMU a aj tak na nej učíte?
Teraz už neučím, nestíham, ale toto presne som im namietala aj ja. A navyše tam učím réžiu, ktorú som neštudovala vôbec.

.čo ich učíte?
Samé sprostosti. Nemala som žiadny systém. Dôležitejšie bolo podľa mňa nájsť priestor, kde sa môžu mladí režiséri pravidelne stretávali a pracovať s mladými hercami. Jedna celá generácia, ktorá keď sa zavčasu pozná, môže si pomáhať a spolu vyrásť. To tam nebolo. Dala som im hry a nech si ich hrajú. Tým sa naučia najviac.

.ako si vyberáte témy, o čom budete točiť film?
Nie je to tak, že by som si určila tému a potom hľadala cesty, ako ju vyjadrím. Prvý impulz je silný moment, dramatická scéna, vec, ktorá v sebe nesie princíp, cítiť v nej potenciál, ktorý chcem skúmať. Nemusí to byť príhoda z vlastného života, ale niečo, čo sa ma dotýka, v čom žijem, čo vidím v okolí, o čom premýšľam. Budem sa tým zaoberať rok-dva, musí to byť niečo, s čím chcem tráviť taký dlhý čas.

.v každom z vašich predošlých filmov si vieme predstaviť, čím sa vás osobne tá-ktorá téma dotkla, ale starnúci rockeri?
V určitom veku sme nimi všetci. Starnúci rocker je človek, ktorý vie, že má len vymedzený čas hrania na javisku. Príde čas, keď tú hudbu stále miluje, aj sa cíti, že by ju ešte mohol robiť, ale už je to v podstate trochu smiešne. Každý človek dospeje do takého bodu, nemusí to byť len hudba. V tom sa cítim aj ja ako starnúca rockerka. Musíte sa rozhodnúť, či budete robiť slobodne to, čo vás baví a vykašlete sa na to, či je to smiešne, alebo nie, či na tom zarobíte, alebo nie, a čo o vás povedia, a čo nie. Alebo sa rozhodnete inak, a ďalej sa budete trápiť.

.je ťažké robiť komédiu?
To, o čom je môj nový film Revival, nie je vôbec sranda. Nie je ľahké starnúť, ľudia dosť neradi zomierajú, sú tam medzigeneračné problémy, smrť blízkeho človeka, keď niekto svojimi ambíciami zničí partnera, to sú ťažké témy a mohol to byť veľmi depresívny film.

.ako vám z toho vyšla komédia?
Lebo ja sa tak na to nechcem pozerať. Keď idete na film, o ktorom viete, že je o utrpení, starobe, smrti, vopred sa obrníte voči emóciám. Ale keď sa smejete, je vám príjemne, a keď sa tam kde-tu dostane nejaký cit, ktorý ste v tom žánri v podstate nečakali, ste mu otvorení a nebránite sa. To ma baví. Ľahké je vrhnúť na diváka problémy a ísť domov, ale mne sa zdá lepšie zobrať ich a troška sa im vysmiať. Hovoriť o ťažkých témach ľahko sa mi zdá účinnejšie.

.čí to bol nápad, dať Bolkovi Polívkovi basgitaru? Vie na nej vôbec hrať?
Nevie, musel sa naučiť. Dôležitejšie však bolo napočúvať si hudbu, precítiť ju. Keď sa to celé nakrútilo, tak autor hudby znovu nahral aj basu, aj gitaru, aby zohľadnil chyby a rytmus hercov. Toto nie je film o kapele zúrivo dobrých muzikantov, je to o muzikantoch, ktorí to mali radi. To som potrebovala, aby zahrali.

.marián Geišberg vo filme hovorí, myslí aj nadáva po slovensky, vyznieva to veľmi prirodzene.
A pritom Marián je strašne slušný človek a nikdy by sám takto vulgárne nerozprával. Nie je to len lacný humor, to je realita prostredia, muzikanti takto hovoria. Niežeby boli sprostí, to je len ich druh humoru, poetiky. Jazyk má zmysel a Marián má dar ho správne použiť. Pritom ja som to písala v češtine, my máme iné nadávky a inak aj vyznievajú.

.v rámci našej politickej scény si s vami Čechmi nemáme navzájom čo vyčítať, ale keď sa pozrieme v poslednom čase k vám, padla vláda, opitý Zeman...
...človek s virózou...

.čo sa to u vás deje?
Je to strašne smiešne. Ako pracujúca mamička nemám čas sledovať politiku tak, aby som sa mohla vyjadrovať politicky. Ale to, čo sa ku mne v poslednom čase dostáva, to by mi ako scenáristke neprešlo. Povedali by mi, že toto je príliš nepravdepodobné, absurdné, sitkom. Ale aspoň to nie je nuda. Hádam nás to nezabije.

.ste si istá?
Cítila som povinnosť, išla som voliť prezidenta. Bola zima, šmýkalo sa, bola som už veľmi tehotná, do kopca som sa driapala. Keď som bola v polovici, tak ma zrámovalo dieťa so sánkami. Išla som po zadku dole. Stála som pod tým kopcom a hovorila si, tak čo, idem znovu, domlátená, riskujem, že znovu spadnem, tehotná, zmení to ten môj hlas? Vydrásala som sa hore a nezmenil.

.vaše dve prvé deti sú adoptované. Pred časom v Česku rozbúrila mediálne vody spisovateľka Tereza Boučková, keď tvrdila, že bol omyl adoptovať rómske deti a dnes by to neurobila.
Vo všetkom mohla mať pravdu, ale predstavte si, že by to povedala o svojich biologických deťoch. Predstavte si matku, ktorá pôjde do médií hovoriť, že jej vlastné deti, ktoré sú práve v puberte, sú zlí ľudia, že sa nepodarili a že ona za to nemôže. Čo by ste si o nej pomysleli? Rodič, ktorý si raz zoberie na zodpovednosť dieťa, vlastné či adoptované, tak má povinnosť ho chrániť, aj keď to nie je ľahké. Navyše ak máte prístup k médiám, s tým ide ruka v ruke zodpovednosť voči rodine, okoliu, ktoré si nevybralo, že budete spisovateľka. Tí chlapci niekde žijú a nebol to ich nápad, že pôjdu k nej. Ublížilo to mnohým rómskym deťom.

.čo viedlo vás k tomu, že ste si adoptovali dve deti?
Vždy som to považovala za dobrý spôsob, ako sa dajú deti a rodičia dohromady. Aj keď som mala ambície byť biologickým rodičom, plánovala som, že aspoň jedno dieťa si adoptujem aj ja. Vo chvíli, keď som začala uvažovať, že by bolo pekné mať dieťa, nechcela som čakať a skúšať roky, či otehotniem, tak som si povedala, že adoptované môže byť aj to prvé. Možno o desať či pätnásť rokov budem veľmi nešťastný človek ako Boučková, ale nebudem za moje slobodné rozhodnutie viniť systém, adopciu. Je ľahké byť rodičom malých detí, malé deti, malé problémy. Neviem, či som dobrý rodič, zatiaľ som šťastný rodič.

.o adopciách nakrúcate zberný dokument. Ako to ide?
No, je to projekt na dvadsať rokov a točím ho druhý rok. Ale je to krásne, lebo tých ľudí nemusím do ničoho tlačiť, vyjadrovať svoje vlastné názory, ale len pozorovať život a zmeny, ktoré prináša čas. Čakali sme, kedy kto dostane dieťa, čo sa tam bude diať, aké to dieťa bude, je to dobrodružné, živý seriál.

.už ste robili hudbu, film aj divadlo. Máte nejakú ďalšiu métu?
Ešte som nebola na dovolenke s tromi deťmi. To je úplne nová disciplína, toto zbaliť a niekam ísť. Neplánujem príliš dopredu, väčšina mojich dlhodobejších plánov vždy vypálila inak. Keď som mala sedemnásť, osemnásť, dvadsať, veľa času som trávila denným snením, predstavami o tom, aký môj život bude. Už to nerobím, nemám na to čas. Všetko, čo som robila, bolo aj tak oveľa zaujímavejšie, než tie moje sny. Sny sú nudnejšie ako realita. Stačí, že sa zobudím a sú tam tie tri deti. To nevymyslím, čo povedia, čo urobia. Mám už len jednoduché sny, napríklad teraz by som sa potrebovala vyspať. Sen každej dojčiacej mamičky.

Alice Nellis (1971)/
Je scenáristka a filmová aj divadelná režisérka. Vyštudovala anglistiku a amerikanistiku na FF Karlovej univerzity, neskôr na FAMU študovala scenáristiku a dramaturgiu. V roku 2000 debutovala filmom Ene bene. Za scenár k filmu Výlet (2002) získala Českého leva. Tajnosti s Ivou Bittovou získali Českého leva za najlepší film roku 2007. Nasledovali Mamas & Papas (2010), Perfect Days – I ženy mají své dny (2011). Do slovenských kín práve prichádza jej najnovší film Revival. S kameramanom Matějom Cibulkom vychováva tri deti.