Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slovenskí hokejisti vyhrali nad Kazachstanom 4:3

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Nikdy som tak netúžila po tom, aby ma niekto niekde vítal chlebom a soľou. Slovenským chlebom s chrumkavou kôrkou a mäkkou striedkou. Takým chlebom, čo sa dá (čo, priam musí!) jesť samotný, bez vábivých obložení.

Prechrumnúť sa cez vypečenú kôročku a potom si nechať striedku nalepiť na podnebie. Taký chlebík, ktorý jem sám a so zatvorenými očami a mám pri ňom chuťový orgazmus, je len na jednom mieste v Bratislave (pokiaľ sa mýlim, opravte ma!). Je to na Mariánskej ulici v centre mesta a chleba sa volá Mariánsky chlieb pšenično-ražný. Potraviny s pekárňou sú vo dvore už hádam 20 rokov a prinášajú radosť obyvateľom nielen tejto ulice, ale aj turistom, ktorí sem na preslávený chlebík chodia až z ďalekej Petržalky, alebo iných vzdialených štvrtí. Márne hľadám tento chlieb po svete, a o to márnejšie ho hľadám na samom Slovensku. Niet ho. Žijúc už tretím mesiacom v Moskve, mám chuť kúpiť si letenku, uniesť pekára z Mariánskej pekárne a doniesť ho sem, nech naučí miestnych chlapcov vypekať chlieb. To, čo tu majú, sa nedá nazvať ani jedlým pečivom. Čistá guma, ktorá sa po rozkrojení rozdrví. Platí to aj o bagetách, aj o rožkoch, aj o žemliach. Je tu sieť drahých francúzskych pekární, kde sa dá za 7 eur kúpiť chlieb, ktorý je pár hodín dobrý. Potom sa s ním stane to čo, s ostatnými za dve eurá. Zmení sa na ufónsku hmotu, ktorú radšej nadrobím vtáčikom na okná, ako by som ju mala strčiť do úst. V Indii a Nepále aspoň každý robil namiesto chleba čerstvé čapátí – jednoduchú placku z vody a múky, opečenú na suchej platni. Bola čerstvá, voňala ohňom a človek, aj keď si na to nemohol natrieť paštétu či nakrájať klobásku, aspoň nemal pocit že je pachleba, ale jednoducho exotickú placku. Mimochodom, keď som navštívila jednu východoslovenskú rómsku osadu, bola som prekvapená, že na raňajky si, presne tak ako Indovia, robili placky čapátí. Volajú to marikľa. Nevedia, že rovnako začínajú svoj deň aj Indovia, tisíce kilometrov ďaleko, v podobných chyžkách a s podobne prázdnymi žalúdkami. Čerstvé, teplé, chrumkavé, voňajú ohňom. Mariánskemu chlebu sa síce nevyrovnajú, ale sú na míle pred zlými chlebovými nepodarkami, ktoré končia v podobe omrviniek po celej kuchyni, namiesto v žalúdku. Chlebová kultúra je dôležitá a zistíte to až pri jeho absencii. Naučíte sa radšej jesť ryžu a zemiaky, kuskus či tarhoňu, ale sníva sa vám o Mariánskom chlebe. Kôročka, striedka...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite