U nás sa spája s koristníctvom, „chmatáctvom“, ziskuchtivosťou, okatou spupnosťou zbohatlíkov, ktorí predvádzajú na obdiv a pre závisť bezmocnému publiku svoju moc, vplyv, domy, autá, lietadlá, jachty, snežné póla a milenky. Má zmysel hovoriť v tejto súvislosti o neoliberalizme? Nejde v skutočnosti o sociálnu nezodpovednosť bez škrupúľ? Nežijeme v raji na zemi, ktorý nám jedni sľubovali a od druhých sme ho očakávali. Degenerácia politiky, ekonomiky, justície, zdravotníctva, vzdelávania je očividná rovnako, ako aj ustavičné porušovanie pravidiel v spoločenstve, ktorého sme členmi. Zblízka vyzerá dnešný svet hrozne. Dospeli sme však k zvláštnemu paradoxu. Neodmietajú ho už tí, čo neprijali zmenu v roku 1989. Najlepšie sa mu prispôsobili, najefektívnejšie sa v ňom mocensky a ekonomicky zabývali. Odmietajú ho niektorí z tých, čo s ním spájali v novembri 1989 najväčšie nádeje. Dnes sú sklamaní a frustrovaní. Hovoria, že dejiny Západu sú dejinami ničomnosti, dnešný slobodný svet liberálnej demokracie je rovnako totalitný ako komunistický, zastupiteľská demokracia sa zmenila na postdemokratický neofeudalizmus a terorizmus je dôsledkom extrémnej nespravodlivosti. Táto intelektuálna apokalyptika je možno najväčšou krízou našich čias. Lebo sloboda v nej splynula s ničomnosťou, demokracia s totalitou, neoliberalizmus s neofeudalizmom a terorizmus s bojom proti nespravodlivosti. Ale čo ak práve neschopnosť postupnej, trvalej kultivácie prostredia a malovernosť prispievajú k demontovaniu toho najlepšieho, čo Slovensko historicky dosiahlo?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.